BRATISLAVA. Jennifer Jonesovú v detstve testovali na cystickú fibrózu. Test na nevyliečiteľné dedičné ochorenie, pri ktorom pľúca zanáša a postupne zablokuje hustý hlien, bol falošne negatívny. Tvrdil, že chorobu nemá, aj keď ňou v skutočnosti trpela.
Kašeľ, ktorý ju trápil čoraz častejšie, si vysvetľovala a liečila ako astmu a alergie.
Pred viac než jedenástimi rokmi však testovaním prešlo jej druhorodené dieťa. Ukázalo sa, že je nositeľom génovej mutácie príznačnej pre cystickú fibrózu.
S bývalým manželom preto absolvovala genetické poradenstvo.
Lekárka si počas sedenia všimla, ako často si Jonesová odkašliava a navrhla, aby si zopakovala testovanie. Tentoraz boli výsledky pozitívne. Trpela cystickou fibrózou a jej pľúca fungovali na približne 65 percent.
Odkázaná na prístroje
„Odvtedy denne brala lieky, postupovala dýchacie procedúry a aby si udržala zdravie čo najdlhšie, raž či dvakrát ročne ostávala v nemocnici,“ hovorí pre SME jej snúbenec Rob Ronnerberg.
Jej stav sa však pomaly zhoršoval až do októbra 2016, kedy bola trvalo odkázaná na kyslíkový prístroj.
„O rok neskôr sa musela vrátiť do nemocnice a povedali nám, že tam zrejeme bude musieť ostať až kým nepodstúpi transplantáciu pľúc,“ povedal Ronnerberg.
Napriek nepriaznivej situácii si však Jonesová udržala optimistický pohľad na vec. Bola presvedčená, že je iba otázkou času, kedy ju lekári zachránia.
Začala pochybovať až ráno, kedy testy ukázali že jej pľúca fungujú už len na desať percent a ledva vládala dýchať.
„Akoby zázrakom práve popoludní toho istého dňa dostala telefonát, na ktorý sme čakali. Našli pre ňu pľúca,“ opisuje snúbenec radostný moment. Transplantácia bola úspešná.
O štyri mesiace neskôr sa dvojica rozhodla podeliť o video, ktoré zachytáva Jonesovej prvý nádych do nových pľúc. „Obsahuje toľko emócií. Vždy keď ho pozeráme, vháňa nám slzy do očí,“ hovorí Ronnerberg.
Okrem vide prvého nádychu sa snúbenci na svojom YouTube kanáli delia aj o iné situácie, ktoré sprevádzajú liečbu a zotavovanie sa z operácie. Cieľom je povzbudiť ľudí k darcovstvu orgánov a pomôcť ľuďom, ktorí sa ocitnú v podobnej situácii ako oni.
Slovenské zákony sú darovaniu orgánov naklonené. Stoja na systéme predpokladaného súhlasu.
Znamená to, že odobrať orgány, tkanivá alebo bunky z tiel mŕtvych darcov možno iba vtedy, ak osoba počas svojho života neurobila písomné vyhlásenie, že s týmto zásahom do svojho tela nesúhlasí. Nesúhlas možno kedykoľvek odvolať.
Kto sa nezaregistroval v Národnej transplantačnej organizácii ako nedarca, svoje orgány po smrti daruje bez ohľadu na prípadný nesúhlas rodinných príslušníkov.
Nerozhoduje ani vek darcu. Pokiaľ rodičia dieťa nezapísali na zoznam nedarcov, v prípade smrti môžu byť orgány dieťaťa transplantované. Meno darcu ostáva pre prijímateľa lekárskym tajomstvom.
Darcami orgánov sa možno stať aj za života. Z orgánov možno darovať obličku, zriedkavejšie pľúcny lalok, alebo časť pečene.
