BRATISLAVA. Do miniatúrnych otvorov v lebke chirurgovia opatrne vložia elektródy. Ich umiestnenie musí vypočítať počítač podľa údajov z magnetickej rezonancie.
Pacient v lokálnej anestéze je pri vedomí a poslúcha pokyny lekárov. Na požiadanie pohne rukou, menuje mesiace v roku.
Neskôr ho lekári riadne uspia a pod kľúčnu kosť mu voperujú neurostimulátor. Ak bude fungovať bez problémov, dokáže pacientovi trpiacemu Parkinsonovou chorobou vrátiť späť nádej na normálny život. Elektródy vsadené do mozgu chorobu prakticky vypnú.
Elektrické impulzy totiž takzvanou hĺbkovou stimuláciou mozgu zbavia človeka príznakov ako sú mimovoľné pohyby, stuhnutosť, alebo problémy s artikuláciou či chôdzou. Revolučná metóda môže pomôcť aj pacientom s epilepsiou, depresiou, trasom, alebo chronickou bolesťou.
Jej počiatky, ako pri mnohých liečebných postupoch v psychochirurgii, patria medzi temnejšie momenty medicínskej histórie. Príbeh hĺbkovej stimulácie mozgu sprevádza lobotómia, bolestivé pokusy, homosexualita i prostitúcia.
Zákroky na slepo
Vznik hĺbkovej stimulácie mozgu je pevne spätý s americkým neurológom a psychiatrom Robertom G. Heathom.
Talentovaný mladý vedec začal po druhej svetovej vojne pôsobiť na prestížnej Kolumbijskej univerzite. Sústredil sa najmä na neurofyziologické aspekty duševných chorôb.
Jeho univerzitný výskum mal za úlohu nájsť neurochirurgickú alternatívu, ktorá by nahradila lobotómiu. Pôvodne mala liečiť ťažké psychické ochorenia, no bola surová a neúčinná.
V dobovom rozhovore pre Americkú asociáciu neurochirurgov neurovedec opisuje prvé lobotómie v Spojených štátoch. „Pri niektorých operáciách nastali komplikácie, robil ich dosť naslepo,“hovorí Heath.
V roku 1936 sa pri zákroku využíval nástroj podobný obuvníckemu šidlu. Za pomoci kladiva prerazil očnicu a lekár vyškrabal časť mozgu. „Podniklo sa veľké množstvo takýchto operácií.“
Prečítajte si tiež: Od púšťania žilou po elektrostimuláciu. Dvesto rokov liečby Parkinsona Čítajte Odstránenie spojení prednej časti čelných lalokov mozgu však nemalo efekt na schizofrenických pacientov. Ich emocionálne príznaky ostali nezmenené.
Heath sa preto snažil preskúmať hlbšie kortikálne štruktúry, o ktorých veril, že sú zodpovedné za emócie a priamo súvisia s psychickou chorobou.
Heathov tím však stakýmto plánom nesúhlasil. Aby získal priestor preveriť svoje hypotézy, rozhodol sa opustiť svoje miesto na Kolumbii. Na Tulaneovej universite v Louisiane mu sľúbili úplnú akademickú slobodu.
Tisícky opustených pacientov
Kým Heath pôsobil na Kolumbijskej univerzite, skúmal najmä mozgy mačiek a opíc.
