Článok pokračuje pod video reklamou
BRATISLAVA. Tomáš strávil väčšinu svojho dospievania pri počítači. Keď mal sedemnásť, spolužiaci si na strednej škole falšovali ospravedlnenky a chodili spolu cez školu popíjať. On si ich falšoval preto, aby mohol ostať doma a hrať na lokálnej sídliskovej sieti počítačovú hru Counter Strike.
Prečítajte si tiež: Psychiater alebo psychológ? Aké sú prvé kroky pri liečení psychiky Čítajte „Vždy som používal pečiatku tej istej neurologičky. Naskenovanú mi ju poslal jeden z chalanov, s ktorým som sa poznal cez sieť,“ opisuje dnes už tridsaťročný Tomáš.
Často sa hral do skorého rána a zaspával pár minút pred tým, než sa mali budiť jeho rodičia. Triedna učiteľka pri pohľade na jeho strhanú tvár bez problémov verila tomu, že chlapec skutočne potrebuje pomoc neurológa.
V žiare monitoru trávil dni aj noci
Tomáš bol priemerný študent a keďže bol prirodzene bystrý, na známkach sa hodiny za počítačom radikálne neprejavili.
„Vedel som sa vynájsť. Čo som však nedokázal, bolo vysvetliť rodičom prečo mám vysoký počet ospravedlnených hodín, ak som za rok ani raz neochorel,“ spomína.
Linky a adresy rýchlej pomoci
- Online poradňa Ligy za duševné zdravie.
- Linka detskej istoty UNICEF 0800 500 500
Linky dôvery v slovenských mestách:
- Nitra: 037 / 65 23 222 (od pondelka od 7.00 do soboty 7.00), 0905 / 609 242 (počas voľných dní a sviatkov).
- Košice: 055 / 6441 155 (nonstop), 055 / 644 11 55 (Linka nádeje, pre rodinné problémy)
- Prešov: 051 / 77 31 000 (Pondelok: 7.00 - 15.30; Utorok,Streda,Štvrtok: 7.00 - 15.00; Piatok: 7.00 -14.30)
Jeho mama bola presvedčená, že vysedávanie za počítačom je u puberťákov bežné. Jej jedinou obavou bolo, že sa mu nepodarí zmaturovať. Počas akademického týždňa ho preto poslala učiť na vidiek, ku starým rodičom.
„Prvé tri dni som absolútne nedokázal na nič sústrediť, potom sa to trochu zlepšilo,“ hovorí. O jeho obľúbených akčných hrách, Call of Duty a Halo, sa mu však po celý čas snívalo.
Na vysokú školu sa mu podarilo dostať do Prahy. Leto pred odchodom strávil pri počítači a po odchode z domova na východe Slovenska mu už nič nebránilo v tom, aby sa hraniu venoval takmer nepretržite.
Prenajal si miniatúrnu izbu, do ktorej sa mu zmestila iba posteľ a malý stolík pre počítač. Jeho šiesti spolubývajúci ho v byte takmer nestretávali, z izby vychádzal iba ak musel.
Že má vážny problém som si uvedomil o necelý polrok neskôr.
