Autor je onkológ. Pôsobil ako riaditeľ Národného onkologického ústavu v Bratislave a viedol Katedru klinickej onkológie na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského.
Hovoria, že je to skutočne dôležitý míľnik. Koľko ich už vo výskume rakoviny bolo a koľko ešte bude! Za svojich skoro päťdesiat rokov práce v onkológii som ich videl veľa.
Ale tento je naozaj dôležitý, hoci nobelovku nikomu neprinesie. A ani by ju nemal kto dostať, keďže na tomto objave spolupracovalo viac ako tisíc vedcov.
Súbor prác, ktoré pred pár dňami publikoval renomovaný časopis Nature, bežného čitateľa zrejme neupúta. Nikto neobjavil liek proti rakovine. Nikto nezodpovedal otázku, čo túto chorobu spúšťa.
Vedcom sa "iba" podarilo zmapovať genetické zmeny, ktoré ku vzniku rakoviny vedú.
Výsledok robustnej spolupráce
Na to, aby bolo možné zmapovať genetické zmeny vedúce ku vzniku rakoviny, stačilo spojiť výskumné pracoviská z celého sveta a dať im dosť času a prostriedkov na výskum.
Vedci zároveň musia byť schopní dať prednosť spoločnému výsledku pred svojou vrodenou snahou byť centrom pozornosti.

Aké jednoduché.
Rozsah projektu hovorí o vyspelosti medzinárodného vedeckého spoločenstva.
Dosiaľ najdetailnejší genómový obraz rakoviny vznikol vďaka spolupráci viac ako tisíc vedcov z 37 krajín. Participovali na ňom renomované svetové inštitúcie z USA aj Európy.
Výskum viedol Inštitút molekulárnej biológie Francisa Cricka v Londýne. Tento výskumnícky gigant zamestnáva približne 1300 vedcov a má ročný rozpočet viac ako sto miliónov libier.
Ďalším kľúčovým spolupracovníkom bolo Európske laboratórium molekulárnej biológie a jeho súčasť Európsky inštitút bioinformatiky (EMBL-EBI).
Celý projekt stál na podpore medzinárodného konzorcia onkologickej genetiky (International Cancer Genomics Consortium) a veľkého medzinárodného projektu zameraného na analýzu celého genómu nádorov (The Pan-Cancer Analysis of Whole Genomes Project).
Do spolupráce boli zahrnuté pracoviská so zvučnými menami ako Harvard či Oxford.
Vzbudzujú rešpekt aj dôveru
Vieme, že rakovinové ochorenie zapríčiňuje porucha na úrovni genetickej regulácie života bunky.
Väčšina nášho poznania sa týka génov, ktoré zodpovedajú za tvorbu proteínov. Tieto gény však predstavujú iba jedno až dve percentá obsahu genetického materiálu v jadre bunky.