Sochorový krov s oporným stĺpom sa používal na hlinených domoch od neolitu. Na archívnej snímke hlinený dom v Šali.
Prvé príbytky, ktoré si pravekí ľudia začali budovať, boli hlinou vymazané chatrče s pletenou prútenou kostrou. V tejto najjednoduchšej technike využívali dostupný a tvárny materiál. Postupne sa vyvinulo viacero postupov, ktoré sa používajú na celom svete dodnes. A vôbec nie iba ako objekty skanzenov či chatrče pre chudobu v rozvojovom svete. Až do súčasnosti sa nepálená hlina používa aj na stavbu viacpodlažných hotelov, reprezentačných sídiel, v minulosti stavali z hliny kostoly, radnice, šľachtické zámky, školy, manufaktúry. Trvalý záujem o hlinu ako stavebný materiál prejavujú ľudia najmä pre neopakovateľný pocit pohody v interiéri. Dobre postavená stavba nie je menej trvácna ako iné materiály.
Hlinená história
Tam, kde bola kvalitná hlina miestne dostupná, sa aj používala. Dobre známe sú staroveké pamiatky z Mezopotámie, zachoval sa aj staroindický návod na hlinené zmesi napísaný v sanskrte. Feničania rozšírili používanie hliny do celej stredomorskej oblasti. Hlinené stavby na kamennom sokli stavali aj starí Gréci. Stavby v horúcom prostredí afrického Mali, Maroka, aj Mexika využívajú termoizolačné a akumulačné vlastnosti nepálenej hliny.
Z rovnakých dôvodov bola a je hlina obľúbeným materiálom aj v klimaticky náročnejších oblastiach severnej, západnej Európy a Škandinávie. V exponovaných oblastiach USA sú stavby s mierne sa zvažujúcou plochou strechou z hlinenej mazaniny s prímesou cementu a vápna vystavené aj niekoľkomesačnej snehovej pokrývke.
Koncom 18. storočia sa najmä francúzsky architekt Cointreaux zaslúžil o uplatnenie techniky hutnenia hliny. Takýmto spôsobom sa v priebehu dvoch storočí postavilo množstvo architektonických skvostov vo Francúzsku, neskôr aj v Nemecku, Amerike a Austrálii.
Tradičné technológie
Na Slovensku a južnej Morave sa stavali domy zo sušených nepálených tehál spájaných hlinenou maltou alebo zo šúľaných miesených váľkov. Tie sa robili až tesne pred ťahaním stien a spájali sa mierne navlhčené. Rozšírená bola aj technológia nabíjaníc. Tradičná maďarská fecskefal – lastovičia stena, sa nahadzuje v hrudách zo zmesi ílovitej zeminy a slamy. Okraje stien po zaschnutí orezávajú.
V severozápadných Čechách vypĺňali nepálenými hlinenými tehlami hrázdené stavby z drevených hranolov, podobne ako v susednom Nemecku. Tieto stavby sa dali zastrešiť ešte pred dokončením stien hlinenou výplňou.
Menej rozšírené spôsoby používali steny murované z drevených klátikov spojených hlinenou maltou a hlinenou omietkou. Palánkové stavby mali drevené nosné stĺpy s neomietnutými doskami vsunutými do drážok v stĺpoch, ktoré sú napokon oblepené hlinoslamenou zmesou. Hlinené omietky sa používajú nielen na stenách z nepálenej hliny, nájdeme ich aj na drevených a kamenných stavbách. (ľš)
