"Antidepresíva by mali zabrať najneskôr do troch týždňov. Moja skúsenosť je taká, že ak nezaberú do týždňa, tak sa treba zamyslieť, pretože väčšinou zaberajú do piatich až siedmich dní, hovorí pre SME známy český psychiater CYRIL HÖSCHL.
"Hovorí sa, že ľahké depresie sú vhodnejšie pre psychoterapiu, stredné pre oboje (terapiu aj biologickú liečbu, pozn. red) a ťažké najmä pre biologickú liečbu," dodáva.
V rozhovore sa dočítate:
- Čo dnes vieme s istotou povedať o depresii.
- Ako vyzerá depresia na neurobiologickej úrovni.
- Ako sa dá experimentálne zmerať a prečo lekári v praxi tieto testy pacientom nerobia.
- Čo sa deje v štítnej žľaze pacientov s depresiou.
- Čo môže byť príčinou, že mnohým ľuďom antidepresíva nezaberajú a ako by mal v týchto prípadoch psychiater postupovať.
- Akú úlohu hrá psychoterapia v liečbe depresie.
- Ako dlho liečba depresie trvá a či sa dá naozaj vyliečiť.
- Prečo sa spomedzi všetkých teórii o depresii uchytila v spoločnosti práve serotonínová hypotéza?
- O čo v skutočnosti v tejto teórii išlo.
- Či vyvrátenie teórie možno považovať za potvrdenie nefunkčnosti serotonínových antidepresív.
- Ako by mala prebiehať diskusia lekára s pacientom o tom, aký postup liečby depresie lekár navrhuje, prípadne, aké antidepresíva mu chce nasadiť a prečo.
Na jednej z prednášok ste na príklade človeka, ktorý ráno na ceste do práce stúpi do výkalov, vysvetľovali rozdiel medzi úzkostnou, paranoidnou a depresívnou poruchou. V čom by sa líšili reakcie ľudí s týmito diagnózami?
Nemal som na mysli rozdiely medzi diagnózami, ale skôr medzi technikami spracovania náročných situácií.
Na príklade, ktorý uvádza jeden z otcov zakladateľov kognitívnej behaviorálnej terapie Paul Salkovskis, som chcel ukázať, že v našich každodenných životoch nie je ani také dôležité to, čo sa nám deje, ale to, ako to čítame, ako to interpretujeme a ako to pre seba spracovávame.
Príklad znie tak, že utekáte ráno na autobus, ponáhľate sa do práce a stúpite do psieho hovienka.
Človek, ktorého ovládajú depresogénne kognitívne schémy, čiže spôsob, ktorým si vysvetľuje nepríjemnosti, si povie: "To som celý ja! Takýto bude celý môj deň. A čo celý deň, takýto mám celý život. Že ja som sa vôbec narodil!"
Tento človek už vyvodzuje generálnu beznádej do budúcnosti. Všetko, čo sa mu stalo, je zlé, pretože on je zlý a nemožný, a preto sa mu dejú takéto veci. Život nestojí za to, aby ho žil. Preto je v jeho prípade riziko rozvoja depresie veľké .
Človek, ktorého ovládajú úzkostné (anxiogénne) kognitívne schémy, sa na to pozrie a povie si: "Vrátim sa domov, aby som to vyčistil, medzitým mi však ujde autobus, čo znamená, že prídem neskoro do práce. Ak si to nevyčistím, prídem včas do práce, ale šéf zacíti smrad a pomyslí si, že mám problémy s hygienou a potom ma určite bude chcieť vyhodiť. Možno ma chcel vyhodiť už predtým!"
Ešte sú tu paranoidné kognitívne schémy. Taký človek si povie: "Tie výkaly sú tu určite od susedkinho psa. Treba na ňu zavolať policajtov, nahlásiť na miestny úrad a na psa zobrať flintu."
A potom je ešte štvrtý prípad, a tým je psychoterapeut, ktorý sa na to tak pozrie a povie si: "No nie je to dnes fajn deň, že som si nezabudol zobrať topánky?"
To sú niektoré zo spôsobov, akými spracovávame to, čo sa nám deje.
Príklad ukazuje rozdiel medzi človekom, ktorý má z danej situácie samovražedné myšlienky, a tým, ktorý by danú situáciu dokázal osláviť šampanským, pretože má topánky.
Rovnaká situácia, v tom istom kontexte - idem do práce a stane sa mi nepríjemná vec - je spracovaná diametrálne odlišne. U prvého v jeho neprospech, u posledného v jeho prospech.
Takýmto spôsobom ľudia čítajú skutočnosť. Preto existujú šťastné povahy a nešťastné povahy. Väčšina ľudí sa nachádza niekde medzi.
V praxi to znamená, že rovnaká situácia môže jedného človeka traumatizovať, druhého posilniť a s tretím neurobí vôbec nič.
Aj tento príklad však ilustruje to, aké ťažko uchopiteľné sú psychické ochorenia. Depresia je pre ľudí oveľa ťažšie pochopiteľný stav, ako keď má niekto zlomenú nohu. Pri nej totiž presne vieme - vidíme, čo je zle, ako to liečiť aj za aký čas bude končatina opäť zdravá. Čo dnes vieme s istotou povedať o depresii?
Odpoveď na túto otázku môže byť v rovine fenomenologickej, teda, čo vieme o depresii z klinického hľadiska - aké má príznaky, ako sa prejavuje u jednotlivca, v rodine, v spoločnosti. Tieto poznatky sú opísané už dosť dlho a dosť kvalitne.
Odborníci už opísali celú škálu príznakov: od subjektívneho pocitu smútku, beznádeje, pocitu zbytočnosti alebo pocitu, že je človek zlý a všetko, čo urobil, bolo zle. Pre takéhoto človeka nemá v budúcnosti nič cenu, pretože má pocit, že nič nedokáže.
