„Dôležitá vec, ktorú si pri Parkinsonovej chorobe väčšina ľudí neuvedomuje, pokiaľ s ňou nepracuje, je, že to nie je iba ochorenie mozgu. Je to systémové ochorenie. Znamená to, že patológia, ktorá vzniká v dopaminergných neurónoch, sa odohráva aj ostatných častiach tela,“ vysvetľuje pre SME neurovedkyňa DOMINIKA FRIČOVÁ, ktorá pôsobí v Neuroimunologickom ústave Slovenskej akadémie vied.
„A práve o to sa opiera aj včasná diagnostika. Výskumy ukazujú, že to, že pacient trpí Parkinsonovou chorobou, dokážeme zistiť aj z iných častí tela, nielen z mozgu. Napríklad z kože alebo z biopsie čreva. Aj v týchto miestach máme nervové zásobovanie. Znamená to, že sa môžeme pozrieť na nervy a zistiť, či odrážajú niektoré patologické znaky typické pre Parkinsonovu chorobu.“
Rozhovor je prepisom podcastu, ktorý je priateľsky ladený, preto si s respondentkou tykáme.
V rozhovore sa dočítate:
- Akými vedľajšími príznakmi často trpia pacienti s Parkinsonovou chorobou.
- Ako sa v súčasnosti toto ochorenie lieči.
- Prečo je vedľajším príznakom jedného z najtypickejších liekov na Parkinsonovu chorobu to, že pacienti prepadnú hazardným hrám.
- Čo sa deje v mozgu pacientov.
- Čím sa vedkyňa zaoberá a z akého pohľadu skúma Parkinsonovu chorobu.
- Aké sú spôsoby, vďaka ktorým by lekári mohli v budúcnosti skôr diagnostikovať toto ochorenie.
- Čo sú podľa nej najvýznamnejšie objavy, ktoré vedci urobili za posledné roky o Parkinsonovej chorobe.
- Do akej miery je táto choroba dedičná.
- Či nočné mory môžu naozaj súvisieť s Parkinsonovou chorobou.
Vo svojom výskume sa venuješ Parkinsonovej chorobe. Prečo si si vybrala práve toto zameranie?
Bola to náhoda. Pôvodne som sa zamerala na neurológiu a neurobiológiu. Dostala som sa k tomu tak, že som pracovala s technikou, ktorá sa nazýva CRISPR/Case 9 (technika slúži na úpravu génov, pozn. red.).
A potom som objavila inzerát z prestížnej Mayo Clinic. Hľadali človeka, ktorý by ovládal práve tie techniky. Bolo to laboratórium, ktoré sa venovalo výskumu Parkinsonovej choroby.
Nechcela som sa odmalička venovať skúmaniu tohto ochorenia, no keď som vo výskume začala pracovať, veľmi ma to chytilo.
Takže si ovládala určité typy špeciálnych techník, ktoré ťa nasmerovali k Parkinsonovej chorobe?
Áno. Vedela som techniky a zároveň som sa veľmi zaujímala o neurobiológiu. Vždy ma zaujímalo, ako vzniká učenie alebo emócie.
Aj keď sa to nezdá, tak Parkinsonova choroba dosť fundamentálne odráža niektoré tieto princípy.
Napríklad sa môžeme pozrieť na to, ako postihuje pamäť pacientov, ich prežívanie emócií, alebo ako sa nedostatok nejakého neuroprenášača vplýva na osobnosť človeka.
Preto má táto téma pre mňa presah aj do oblastí, ktoré ma zaujímali v čase, keď som sa začala zamýšľať nad tým, čím chcem byť.
Vnímam, že keď sa človek učí o Alzheimerovej alebo Parkinsonovej chorobe z kníh, často si zafixuje jednu konkrétnu vec. Napríklad alzheimera spájame so zabúdaním a parkinsona s trasením. No v skutočnosti je presah ochorení oveľa väčší. Pretože zabúdanie sa neprejaví len v tom, že pacient nevie, kde má kľúče. Zabúda aj základné sociálne veci – kam má ísť na toaletu a že nie je slušné si pri obede odpľuť na zem. Predpokladám, že podobne to bude aj pri Parkinsonovej chorobe. A teda, že nejde len o trasenie.
Pomenovala si to veľmi presne. Nielen pri Alzheimerovej a Parkinsonovej chorobe, ale aj pri rôznych druhoch demencie človek na sklonku života prichádza sám o seba. A o to je to strašnejšie.
