Zamysleli ste sa niekedy nad tým, prečo z kŕmidiel sŕkajú nektár len kolibríky?
Odpoveďou je, že na rozdiel od vrabcov, piniek a väčšiny ďalších vtákov môžu ochutnať sladkosť. Nesú totiž genetické inštrukcie potrebné na detekciu molekúl cukru.
Podobné je to aj u ľudí. Naša DNA obsahuje génové sekvencie kódujúce molekulárne detektory, ktoré nám umožňujú rozpoznať sladké.
Je to však zložitejšie. Na schopnosť cítiť sladkosť, ako aj iné chute, vplýva nielen genetická výbava, ale aj potraviny, s ktorými sa stretávame či choroba.
Neurovedkyňa Monica Dusová z Univerzity v Michigane, ktorá skúma, ako konzumácia príliš veľkého množstva cukru otupuje pocit sladkosti, v texte na odbornom portáli The Conversation približuje, čo vplýva na to, čo položíme na tanier.
„Chuť je taká ústredná pre naše stravovacie návyky, že pochopenie toho, ako ju formujú gény a životné prostredie, má zásadný vplyv na výživu, potravinovú vedu a prevenciu chorôb,“ zdôrazňuje.
V texte sa dočítate:
- Aká je úloha génov pri vnímaní chuti;
- Ako strava ovplyvňuje chuť;
- Čo sa stane, ak znížime dávku cukru a soli;
- Ako môže choroba zmeniť chuť;
- Ako vytrénovať bunky pre zdravšie stravovanie.
Soľ nás upozorňuje na živiny, horkosť na toxíny
Ľudská schopnosť rozoznať, ako chutí jedlo, závisí od prítomnosti chuťových receptorov. Tie sa nachádzajú na zmyslových bunkách, ktoré sú umiestnené vnútri chuťových pohárikov, zmyslových orgánov na povrchu jazyka.
Vzájomným pôsobením medzi chuťovými receptormi a molekulami potravín vzniká päť základných chutí: sladká, kyslá, horká, slaná a umami. Z úst do mozgu sa prenášajú špecifickými nervami.
