Stres a životospráva. To sú v súčasnosti podľa expertky dva hlavné rizikové faktory, ktoré spôsobujú infarkt. Vekový parameter už nehrá až takú veľkú rolu.
Preto by mal pacient pristupovať k svojmu životu inak. „Štatistiky ukazujú, že často po prvom infarkte, pokiaľ nič nezmenia, príde druhý,“ tvrdí vedúca fyzioterapeutka fyziatricko-rehabilitačného oddelenia Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb (NÚSCH) KATARÍNA MELICHERČÍKOVÁ.

Dodáva, že je potrebné, aby ľudia pochopili, že vzniku infarktu niečo predchádzalo. Niektoré negatívne faktory totiž zvyšujú jeho riziko. Cestou je práve aktívny prístup pacientov. Jedným z nich je aj pohyb.
V rozhovore sa dočítate:
- Či sa pacienti boja ísť cvičiť po infarkte.
- Ako veľmi sa môže po infarkte zaťažovať srdce.
- Kedy a s čím je dobré začať po komplikovanom infarkte.
- Či je potrebné konzultovať cvičenie s odborníkom.
- Prečo nie je vhodné ísť cvičiť do fitnescentra.
- Ako vyzerá starostlivosť po infarkte.
- Aké športy sa pacientom neodporúčajú.
Je dôvod báť sa po infarkte cvičiť?
Určite nie.
V minulosti sa preferoval prístup, pri ktorom mali pacienti po infarkte sedem až desať dní pokoj na lôžku. Až potom sa im odporúčala pohybová terapia.
Teraz je prístup iný. Podľa odporúčaní Európskej kardiologickej spoločnosti pacienti po nekomplikovaných infarktoch začínajú pohybovú terapiu do 24 hodín po stabilizovaní. Pri komplikovanejších prípadoch záleží na rozhodnutí ošetrujúceho kardiológa.
Čo máme chápať pod pojmami nekomplikované a komplikované infarkty?
Infarkty rozdeľujeme do dvoch skupín. Pri STEMI infarktoch, kde sa menia ST vlny, je terapia a liečba náročnejšia a pacienti sú dlhšie na lôžku.
Pri NONSTEMI infarktoch pacienti väčšinou nejdú na PKI (ošetrenie uzatvorenej alebo zúženej koronárnej tepny, pozn. red.) a sú liečení konzervatívne medikamentami.

K nám sa skôr dostanú ťažšie stavy, teda po balónkovaní – PKI. Týmto pacientom sa nastaví terapia, ktorej súčasťou je aj zmena životného štýlu. Patrí sem aj pohyb.
Keď hovoríme o komplikovaných infarktoch, kedy a čím je vhodné pri cvičení začať?
Kardiovaskulárna rehabilitácia má štyri fázy.
Prvá je hospitalizačná alebo lôžková. Pacient je tesne po infarkte na lôžku. Začíname s ním pracovať hneď, ako je stabilizovaný. To určuje ošetrujúci lekár, ktorý nám pošle aj žiadanku, aby sme prišli k lôžku.
V druhej fáze, ambulantnej, je pacient odoslaný k nám svojím kardiológom. Rehabilitáciu robíme formou skupinového cvičenia. Pacientov si zaraďujeme podľa výkonnosti a dochádzajú k nám. Ide o pilotný projekt pod záštitou ministerstva zdravotníctva, ktorý robíme viac ako rok.
Ambulantnú kardiorehabilitáciu sme robili aj predtým, ale v menšom rozmere.
Ako to v praxi vyzerá?
Pacienti k nám chodia raz do týždňa osem až desať týždňov. Absolvujú zhruba desať cvičení. Ideálne by bolo, aby chodili dvakrát do týždňa, ale na skupinovú terapiu máme určitú kapacitu.
Chodiť na skupinovú terapiu je pre nich bezpečné, pretože sú pod dohľadom odborníkov, ktorí ich stav konzultujú s kardiológmi.
Podmienkou účasti je aj vyšetrenie kardiológom, urobené ECHO (Echokardiografické vyšetrenie – ultrazvukové vyšetrenie srdca), nastavená terapia. Pred cvičením meriame aj tlak, pulz aj saturáciu. Vďaka tomu vieme pacientov nastaviť na záťaž.

Pacienti na začiatku vykonajú šesťminútový test chôdzou, ktorý po cvičení zopakujú. Zisťujeme, či dokázali prejsť viac, či boli zadýchaní, aké majú subjektívne pocity.
Ambulantnej rehabilitácii predchádza inštruktáž. Robíme edukácie, kde pacientom vysvetlíme, prečo je dôležité hýbať sa, aké sú rizikové faktory vzniku kardiovaskulárnych ochorení a čo vedia sami ovplyvniť. Štatistiky ukazujú, že často po prvom infarkte, pokiaľ nič nezmenia, príde druhý.
Je potrebné, aby ľudia pochopili, že vzniku infarktu niečo predchádzalo. Aby nedostali druhý infarkt, dokážu niektoré negatívne faktory ovplyvniť. Cestou je práve aktívny prístup pacientov.
Nie každá nemocnica má systém ako vaša. Treba sa vždy obrátiť sa odborníka?
Podľa mojich informácií nemá rozbehnutú včasnú ambulantnú po infarkte myokardu žiadna nemocnica. Ide o prvotinu, je to naša srdcová záležitosť. Myslíme si, že robíme kvalitnú prácu a predovšetkým vieme, že to ľuďom pomáha.
Informácie k tejto problematike sa snažíme posúvať na odborných fórach, prednášam fyzioterapeutom v univerzitách, aby vedeli, ako pristupovať k pacientovi s kardiovaskulárnym ochorením a vedeli im poradiť. Rozdiel medzi trénerom a fyzioterapeutom je, že fyzioterapeut je zdravotnícky pracovník a vie pristúpiť aj k patológii.
Pacient by mal ísť za trénerom do fitnescentra až po konzultácii s odborníkom. Ten by ho mal aspoň vidieť, nastaviť mu terapiu a vysvetliť, čo sa deje s jeho srdcom.
Ísť rovno z lôžka do fitnescentra s tým, že chceme niečo zmeniť, nie je najlepší nápad.
Postačí diskusia s kardiológom alebo by mal ísť za fyzioterapeutom v špeciálnom zariadení?
Záleží na tom, aký je to kardiológ. Väčšina lekárov špecialistov má veľa pacientov a na edukáciu o pohybovej terapii a zmene životného štýlu nemajú čas.

Kardiológovia v našom zdravotníckom zariadení však vedia, že nám ich môžu posunúť na edukáciu či už ambulantne, alebo na lôžku. My sa zase môžeme obrátiť na lekárov, keď sa nám niečo nepozdáva. Máme medzi sebou vybudovanú dôveru.
Medziodborová spolupráca je cesta, ktorou by sme sa mali uberať.
Ako je to na východnom a strednom Slovensku?
Myslím, že sa pridali aj Košice.
Chcete tým povedať, že starostlivosť po infarkte sa na Slovensku začala meniť len nedávno?
Nie je to tak, že až teraz. Deje sa to posledných pár rokov, možno päť až sedem.
Kedysi kardiakom neboli odporúčané pohybové aktivity tak skoro po infarkte a už vôbec nie silové prvky.
V súčasnosti síce nerobia ťažký silový tréning, ale ich pohybová aktivita má prvky vytrvalostného a intervalového tréningu. Sú tam aj silové a koordinačné prvky a dýchacia gymnastika. Pri rehabilitácii je totiž veľmi dôležité naučiť ich správne a efektívne dýchať.
Ako veľmi sa môže po infarkte zaťažiť srdce?