Medicína a farmácia sú plné príbehov. Aj tie formovali svet, v ktorom dnes žijeme. Mnohé z nich sú verejnosti neznáme a pomaly zapadajú prachom. Lekárka LÍVIA HLAVAČKOVÁ sa ich rozhodla oprášiť vo svojej novej vedecko-popularizačnej knihe Od elixírov po lieky.
Pravidlá na to, čo všetko musí spĺňať liek pred uvedením na trh, platia len relatívne krátko. V minulosti na ich účinky ľudia prichádzali na základe vlastnej skúsenosti, ktorá so sebou často prinášala aj smrť.
Jedným z liekov, ktoré boli varovným znamením a privolali potrebu určitých regulácií, bol talidomid.
„Liek bol určený na rannú nevoľnosť, a keďže si všetci mysleli, že je veľmi bezpečný, dávali ho aj tehotným ženám. Lekári sa totiž domnievali, že talidomid telo neabsorbuje tak, ako vtedy používané barbituráty. A preto vraj nehrozilo riziko predávkovania sa,“ vysvetľuje pre SME lekárka LÍVIA HLAVÁČKOVÁ, autorka vedecko-popularizačnej knihy Od elixírov po lieky.
„Až po niekoľkých rokoch sa zistilo, že keď sa podáva počas tehotenstva, spôsobuje vývojové chyby. Konkrétne chorobu, ktorá sa nazýva fokomélia. Skrátia sa pri nej dlhé kosti končatín natoľko, že to vyzerá akoby dieťaťu rástla dlaň priamo z ramena či chodidlo z panvy.“
Každý humánny liek, ktorý je dnes dostupný v lekárňach, podlieha riadnym klinickým testom a zdĺhavej administrácii.
V texte sa dočítate:
- Čo Líviu Hlaváčkovú inšpirovalo, aby napísala vedecko-popularizačnú knihu.
- Či je pre ňu náročnejšie písať fantasy alebo vedecko-popularizačnú knihu.
- Ako vyzerali prvé lieky, ktoré ľudia používali.
- Kedy nastal zlom a začali sa vyžadovať testy liekov, ktoré preukazujú ich bezpečnosť a účinnosť.
- Načo sa používal liek talidomid, a ako prispel k tomu, že dnes máme prísnejšiu reguláciu liekov.
- Ako naťahovanie administrácie tohto lieku v USA zachránilo tisíce životov.
- Prečo antibiotikum v malinovom sirupe v roku 1937 zabilo stovky detí.
- Ako dlho dnes vedcom trvá, kým vyvinú liek.
- Ako to, že vakcíny a lieky proti covidu boli vyvinuté tak rýchlo.
- Ktorá kapitola novej knihy lekárku najviac potrápila.
Vyštudovali ste medicínu, ste autorkou fantasy trilógie Gwind a nedávno vám vyšla aj vedecko-popularizačná kniha s názvom Od elixírov po lieky. Čo je náročnejšie napísať - fantasy príbeh alebo vedecko-popularizačnú knihu?
Keď píšem akúkoľvek beletriu, je to pre mňa oddychovejšie, lebo sa môžem len tak ponoriť do mnou vymysleného sveta. Stačí, že sa držím hraníc, ktoré som si stanovila sama. A môžem úplne popustiť uzdu svojej fantázii.
Zatiaľ čo, keď píšem vedecko-popularizačnú knihu, chcem sa pridržiavať faktov. Objavujem spojitosti medzi faktami a snažím sa nájsť najlepší možný spôsob, ako tému podať čitateľom.
Znamená to, že si musím zozbierať informácie, celú tému pochopiť, spracovať a potom to aj tak trikrát alebo štyrikrát prepíšem, pretože si uvedomím, ako by to mohli pochopiť aj ľudia, ktorí sa tejto téme bežne nevenujú.
Čo je ťažšie? Popustiť uzdu fantázii alebo vyhľadať relevantné zdroje a držať sa mantinelov?
Oba tieto procesy majú klady aj zápory. Pri každom žánri používam svoj mozog inak.
Jediné, čo som na sebe odsledovala je, že keď celý deň píšem beletriu, na konci dňa som stále plná energie.
No, keď píšem vedecko-popularizačnú knihu alebo texty, je to úplne opačne. Som totálne vyšťavená. V hlave mi treští a potrebujem si oddýchnuť.
Počas samotného procesu tvorby však nemám pocit, že by to bolo náročné.
Čo vás motivovalo napísať vedecko-popularizačnú knihu?
Začalo sa to medicínsky ladenými prednáškami pre laickú verejnosť na sci-fi a fantasy festivaloch.
Pokračovalo podobnými blogmi, neskôr popularizačnými príspevkami na sociálne siete a týždenným newsletterom.
Pridali sa aj rôzne podcasty, rozhovory a dokonca aj účasť na TEDx Trenčín.
Pravidelnú popularizáciu som koncom minulého roka zavesila na klinec, pretože ma veľmi vyčerpávala.
No napadlo mi, že by bolo dobré dať niektoré z tých tém, ktoré som v minulosti prezentovala, do ucelenej knižnej podoby. V tom ma podporovalo aj vydavateľstvo Artis Omnis.
Hovorí sa, že vyvrátiť hoax alebo dezinformáciu trvá niekoľkonásobne dlhšie, než ju vymyslieť. Je to pravda?
Je to tak. Trvá to veľmi dlho. Niekedy som mala témy, pri ktorých mi trvalo osem až dvanásť hodín prejsť cez základné veci.
Pri popularizácii človek nemusí nutne ísť do odborných detailov, pretože tie aj tak nemôže sprostredkovať širšej populácii. Treba to zjednodušiť.
No aj získanie základného prehľadu v téme trvá niekoľko hodín. A až následne sa púšťam do spracúvania.
Pneumológ: Infekcie dnešným antibiotikám odolávajú. A žiadne zázračné vo výhľade nemáme Čítajte Nemáte pocit, že dnes aj pre sociálne siete si každý tvrdí hocikedy hocičo? No, na rozdiel od serióznych médií, títo ľudia nemusia zdrojovať ani čítať odborné štúdie.
Áno, no treba povedať, že ľudia celú históriu nemuseli zdrojovať a tvrdili kadečo. Stávalo sa dokonca, že stáročia alebo tisícročia tvrdili naozaj vtipné veci.
Kamarát to raz nazval dôkaz úporným tvrdením, čo sa mi zapáčilo. Ale len preto, že niekto niečo tvrdí s obrovskou istotou, hoc aj 500 rokov, neznamená to, že hovorí fakty, ktoré súhlasia s realitou.
Mňa by zneisťovalo už to, že si je niekto niečím stopercentne istý. Poznám mnohých špičkových odborníkov, a ak ich niečo spája tak to, že vo veľa veciach nemajú stopercentnú istotu.
Veda totiž nefunguje tak, že by nám niečo tvrdila so stopercentnou istotou. Aspoň medicínska veda netvrdí, že veci sú na sto percent tak alebo onak, a bude to tak navždy.
Hlavným dôvodom je fakt, že každé ľudské telo je trochu iné. Aj pri výskume sledujeme účinky liekov na určitej vzorke, nie na miliardách.
Samozrejme, máme vzorku, ktorá by mala byť reprezentatívna. Rovnako aj to, čo meriame, by malo byť reprezentatívne. No už počas merania sa začnú vynárať rôzne otázky: Dobre sme si nastavili pokus? Zle sme ho nastavili? Zohľadnili sme všetko, čo sa dalo? Robili sme všetko správne? Máme správnu vzorku?
A aj keď na všetko odpovieme kladne, vyjde nám, že s určitou pravdepodobnosťou môžeme tvrdiť toto alebo tamto. Môže to byť pravdepodobnosť hraničiaca s istotou, ale nie sto percent.
Môžeme sa rozprávať aj o tom, či bol výskum kvalitný, alebo či sú výsledky spoľahlivé a relevantné.
Už to nám ukazuje, koľko rozmerov má táto diskusia.
Ako vyzerali prvé lieky, ktoré ľudia používali?
To závisí od toho, ako si definujeme liek.
Podľa súčasnej definície je liek akoby titul, ktorý si látka musí zaslúžiť. A nie je to jednoduché.
Musí dokázať, že má nejaký účinok, súčasťou je aj monitoring bezpečnosti, kvality výroby a registrácia. To je súčasné vnímanie liekov.
V minulosti to bolo iné. Predtým ľudia považovali za liek čokoľvek, čím sa liečilo. Vrátane tabakového dymu či prostriedku na vyvolanie pľuzgierov, ktorý natreli na oholenú hlavu.
Kedy nastal zlom? Kedy si ľudia povedali, že tento proces musí mať nejaké pravidlá a liek musí spĺňať všetky tieto náležitosti?
