Antropologička: Autizmus je diagnóza, ktorá postihuje celú rodinu

Vo svete je mnoho vecí, ktoré spolu zdanlivo nesúvisia. Ale pritom je opak pravda Jedným z príkladov môže byť súvis medzi odtlačkami prstov a autizmom, čo je neurovývinová porucha.

"Odtlačky prstov sa často skloňujú najmä v súvislosti s rôznymi genetickými syndrómami. Patrí to do súboru znakov pri opísaní nejakého syndrómu. Napríklad pri Downovom syndróme vidíme iné usporiadanie dlaňových rýh. Je známe, že sa líšia od bežnej populácie," hovorí pre SME antropologička KLAUDIA KYSELICOVÁ, ktorá pracuje v Akademickom centre výskumu autizmu a vo Fyziologickom ústave Lekárskej fakulty Univerzity Komenského.

Tvrdí, že autizmus je diagnóza, ktorá postihuje celú rodinu. Aj preto je dôležitá inklúzia. No zabezpečiť ju je nesmierne náročné. Expertka to ukazuje na jednoduchom príklade.

"Situácia reálne vyzerá tak, že mnohé z detí s poruchami autistického spektra, keď majú pridružené ochorenia, nie sú schopné navštevovať lekárov, špecialistov, ale ani absolvovať základné vyšetrenia. Je to nenormálne náročné."

Prečo sú odtlačky prstov jedinečné?

Je to asi najčastejšie skloňovaná vlastnosť odtlačkov prstov. Väčšina ľudí si však neuvedomuje, že sú jedinečné pre každého jedinca na veľmi podrobnej mikroskopickej úrovni. Je to akýsi genetický odtlačok každého z nás.

Ich jedinečnosť spôsobuje viacero faktorov. Okrem genetických, to sú napríklad aj epigenetické vplyvy. Práve vďaka tomu sú veľmi dobre použiteľné ako stopa v kriminalistike, ale aj v populačnom výskume.

Keď pozeráme kriminálny seriál, väčšinou sa na odtlačky prstov nikto nepozerá pod mikroskopom. Stačí len hrubý odtlačok čiarok prstov na bielom papieri. Sú práve tie kľúčové?

Tie čiaročky sa odborne nazývajú papilárne línie. Majú nejaký priebeh, ktorý sa dá veľmi dobre klasifikovať na základe rôznych klasifikačných systémov. Dajú sa presne zaradiť podľa toho, o aký typ útvaru ide.

Zďaleka to však nie je všetko. Papilárne línie sa vetvia a vytvárajú rôzne iné podštruktúry, ktoré sa dajú viditeľné iba pri veľmi vysokom rozlíšení. Práve tie robia odtlačok prsta jedinečným.

Okrem týchto drobných druhostupňových detailov existuje ešte hlbšia úroveň. Tvoria ju potné póry a hĺbka papilárnych línií.

To sú však už naozaj drobné detaily, ktoré nezaujímajú ani kriminalistov, no sú z hľadiska populačného výskumu dôležité pre nás antropológov.

Všetko je dané genetikou, epigenentikou a aj ďalšími faktormi prostredia, ktoré vplývajú na to, ako sa odtlačok prsta utvorí.

Existuje historka, ktorá hovorí, ako vedci prišli na to, že odtlačky prstov sú výnimočné pre každého človeka?

Tých historiek je veľa. Napadlo to súbežne viacerých ľudí, dokonca pred tisíckami rokov. Existujú archeologické dôkazy o tom, že ľudia využívali svoje odtlačky namiesto podpisu ešte v pravekých kultúrach.

Oficiálne boli odtlačky prstov uznané v Európe za jedinečné až v 19. storočí, konkrétne v roku 1853, vďaka úradníkovi Wiliamovi Herschelovi.

Pracoval pre obchodnú spoločnosť, ktorá sa nazýval East India Company. Okrem toho si však robil svojvoľný výskum na rodine, známych aj cudzích ľuďoch. Celý život zbieral odtlačky prstov a zistil, že sú naozaj unikátne u každého človeka, ktorému ich odobral.

Všimol si aj to, že sa vôbec nemenia. Preto sa rozhodol presadiť, aby odtlačky prstov na niektorých zmluvách nahradili v Európe podpis.

A tak dosiahli spoločenské uznanie už v 19. storočí. Vtedy ich ešte nevyužívali na kriminalistické účely. To prišlo až neskôr.

Vedeli už vtedy vedci rozlíšiť, či odtlačok, alebo podpis nie je sfalšovaný?

Asi ťažko. Dnes však už existujú rôzne druhy odberu odtlačkov prstov.

Existuje kontaktný odtlačok - to je ten, ktorý väčšinou zanechá páchateľ na mieste činu. Ide o latentný odtlačok, teda akúsi mazanicu, ktorú nevedomky zanechá na predmete.

Potom je odobraný odtlačok, teda taký, ktorý vám odoberú ako domácej osobe pri akomkoľvek probléme. Napríklad, keď vás vykradnú. Pričom platí, že kriminalista sa snaží odobrať čo najväčšiu plochu prsta - odtlačok od jedného konca prsta po druhý.

Na niektorých letiskách si vyhliadnu cestujúcich, ktorým tiež odoberajú odtlačky prstov. Prečo?

Mnohí ľudia si spájajú odtlačky prstov len s anatomickou štruktúrou, no používajú sa aj na DNA analýzu. Už v roku 1997 sa ukázalo, že z latentne odobraného odtlačku je možné odobrať aj genetickú informáciu.

Je to vďaka tomu, že spolu s odtlačkom prstu zanechávame pri odbere aj produkty potných žliaz a v nich zakonzervované odumreté epitelové bunky. A tak je možné z odtlačku prsta extrahovať aj genetickú informáciu.

Rovnako aj reziduá chemikálií, drog či výbušnin, ktorých sme sa dotkli. Vlastne všetkého, s čím prišli naše prsty do kontaktu. A to je zrejme to, čo zaujíma letiskový personál.

Je naozaj každý odtlačok prsta jedinečný alebo máme na jednej ruke približne rovnaké odtlačky prstov?

Z detailného hľadiska by každý odtlačok na každom prste našej ruky mal byť unikátny.

Vo vede je zaužívané, že hypotéza platí vtedy, keď ju niekto potvrdí a až do momentu, kým ju niekto nevyvráti.

Dodnes sa nepodarilo nájsť zhodný pár odtlačkov prstov od dvoch rozličných ľudí. Dokonca ani od jednovaječných dvojčiat. Rovnako sa nepodarilo nájsť dva rovnaké odtlačky prstov u jedného človeka.

Preto predpokladáme, že všetci sme nositeľmi dvadsiatich úplne unikátnych odtlačkov prstov rúk a nôh.

Máme však aj iné odtlačky. Papilárny terén a obrazce máme aj na iných miestach, napríklad na dlaniach a stupajach. Aj tieto by mali byť unikátne

Takže aj palec na pravej a ľavej nohe majú odlišné odtlačky?

Áno, existujú na to štúdie. Porovnáva sa v nich papilárny terén na stupajach nôh ako kriminalistická stopa. Uvažovala som nad tým, či to má nejaké využitie v Európe, kde väčšina ľudí nosí obuv.

A pravda je, že mnohé z týchto štúdií pochádzajú z Indie, kde sa tomu tiež venujú antropológovia. Zrejme je aj kultúrne podmienené to, čo na odtlačkoch skúmate. Väčšinou ide o to, čo sa vám hodí do vašej kultúry a čo naozaj využijete.

Práve to je na antropologických štúdiách zaujímavé, že majú aj kultúrny rozmer.

Majú kultúrny rozmer, a žiaľ, kultúra alebo skôr etnicita je to, čo nám niekedy nastavuje hranice a limity.

Napríklad pri odtlačkoch prstov platí, že sú do veľkej miery etnicky špecifické. Ak patríte k etnickej skupine, máte väčšie zastúpenie určitých obrazcov a útvarov v porovnaní s inou populáciou.

Vždy preto skúmame v rámci danej populácie. Aj keď chceme porovnávať chorých verzus zdravých, musí ísť o jedincov z rovnakej populácie.

Dá sa na základe odtlačkov prstov zistiť, či daný človek bol žena, alebo muž? Sú medzi pohlaviami nejaké odlišnosti?

Teoreticky sa to dá zistiť, ak máte kontrolnú skupinu z vašej populácie. Ale v rôznych populáciách platí, že muži majú hrubší papilárny terén, teda majú hrubšie papilárne línie. Takže ich majú na danej ploche aj menej v porovnaní so ženami.

Veľmi nerada sa však vyjadrujem k sexuálne špecifickým znakom, pretože v prírode nič také ani neexistuje. Nie je žiadny znak, ktorý by bol vyslovene do nejakej formy vyvinutý u každého muža či každej ženy, čo by predstavovalo štandard.

Vždy je to na nejakej škále od - do. Môžete mať veľmi maskulínneho muža, môžete mať veľmi feminínnu ženu. A tiež môže byť muž, ktorý má odtlačky prstov alebo papilárny terén veľmi podobný ženským a naopak.

Nedávno som čítala štúdiu, že rovnako ako odtlačky prstov sú výnimočné aj uši. Je to tak?

Áno, aj uši sú výnimočné. Tiež sú brané do úvahy ako kriminalistická stopa, konkrétne odtlačok ucha, nazýva sa to otoskopia.

Odtlačky sa odoberajú z rôznych častí. Existuje aj takzvaná pisárska hrana. Je to hrana ruky, ktorá sa obtiera o papier, keď naň píšete perom. Alebo sa môžu odoberať odtlačky tváre zo skla, keď zaspíte v autobuse. Vtedy vzniká aj spomínaný odtlačok ucha.

Vo svojej práci sa nevenujem odtlačkom uší, no čítala som, že sa vyskytujú ako dôkaz zo zaistených stôp až v pätnástich percentách všetkých prípadov. To je pomerne vysoké číslo. Nevylučuje sa, že je pri nich možná aj individuálna identifikácia.

No zrejme nejde o tak často používanú stopu, ktorá by viedla k individuálnej identifikácii ako odtlačok prstov. Neviem, aká je pri ušiach úspešnosť, čo sa týka identifikácie človeka.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Hepatológ: Sme alkogénna krajina. Alkohol zabíja na sto rôznych spôsobov Čítajte 

Zaujímavé je aj to, že odtlačky prstov sa môžu používať aj ako biomarker pri diagnostike rôznych ochorení. Pri akých ochoreniach môžu pomôcť?

Odtlačky prstov sa často skloňujú najmä v súvislosti s rôznymi genetickými syndrómami. Patrí to do súboru znakov pri opísaní nejakého syndrómu.

Napríklad pri Downovom syndróme vidíme iné usporiadanie dlaňových rýh. Je známe, že sa líšia od bežnej populácie.

Rovnako pri niektorých genetických syndrómoch, ktoré sú veľmi dobre geneticky preskúmané, máme opísané, ako by mali tieto odlišnosti vyzerať.

Neviem však, do akej miery je to brané ako diagnostický znak. Asi takmer vôbec. Skôr sa to berie ako niečo sprievodné, čo patrí do súboru fenotypových prejavov - teda genetických prejavov, ktoré sú viditeľné.

Čo konkrétne hľadáte?

V našom výskume sa snažíme nájsť biomarker k autizmu. Autizmus je neurovývinová porucha, ktorá je opísaná z psychologického hľadiska. Čo sa týka genetického pohľadu, vedci sa ju stále snažia opísať lepšie.

Známe sú určité kandidátne gény, ktoré sú zodpovedné za autizmus, a je pri ňom opísaná dedičnosť.

Chýba však paušálne platný diagnostický fyzický alebo biologický znak. Teda biomarker, ktorý by sa dal použiť v rámci diagnostiky ako sprievodný znak ku všetkým psychologickým znakom alebo kritériám, ktoré jedinec spĺňa na to, aby bol takto diagnostikovaný.

Odtlačky by tak mohli byť využité ako anatomický znak. Avšak opäť platí, že to, čo nachádzame, platí pre celý súbor autistických detí.

Robíme výskum na celom súbore, pričom, ak sme našli nejaké rozdiely medzi autistickými a neurotypickými deťmi, ktoré platia pre celú skúmanú skupinu, stále nie sú použiteľné na individuálnu diagnostiku jedinca.

Čiže, ak by dieťa zanechalo odtlačok prsta, neviem na základe neho usúdiť, do akej miery môže byť autistom alebo nie. Myslím, že sú potrebné ešte desiatky rokov vedeckého výskumu na to, aby sa odtlačky prstov stali validným biomarkerom.

Takže tá cesta je ešte dlhá?

Je ešte dlhá. A v tomto bode výskumu pritom nevieme povedať, či je vôbec správna. Ukazujú sa nám rozdiely, ktoré sa stále prehlbujú, pretože odtlačky prstov skúmame naozaj na veľmi detailnej úrovni.

Avšak tým, ako postupne zväčšujeme súbor, nevieme garantovať, že ak ho zdvojnásobíme alebo strojnásobíme, či to bude stále platiť pre celú skupinu.

Zatiaľ vidíme štatistické odlišnosti. Momentálne sme v stave, že máme v jednom americkom časopise článok v recenznom konaní, kde veľmi dlho hľadali recenzentov, ktorí by sa vedeli k týmto výsledkom vyjadriť. Problémom je totiž to, že ide o veľmi špecifický výskum. Nie je veľa odborníkov, ktorí sa cítia na to, aby kritizovali niečo, v čom nemajú dlhoročnú prax.

Preto teraz čakáme na vyjadrenie, či to robíme dobre, či nám to vie niekto zo zahraničia skorigovať a či nám vie dať k tomu nejakú adekvátnu spätnú väzbu.

Ak nám povedia, že je to dobré, budeme v tejto práci pokračovať.

Mnohí ľudia asi ani nevedia, že predtým, než štúdiu vydá odborný časopis, mala by prejsť takzvaným recenzným konaním. To znamená, že ju budú hodnotiť asi traja odborníci z rôznych inštitúcií, ktorí by mali vyhodnotiť, či boli použité správne metódy a či práca prezentuje korektné výsledky. V prípade špecifických výskumov, môže byť ťažké nájsť odborníkov, ktorí robili podobný výskum.

Je ťažké ich nájsť, dokonca v našich končinách, na Slovensku alebo v Českej republike, sa všetci, ktorí pracujeme na tejto téme, poznáme osobne. Je to naozaj veľmi úzko vymedzená téma.

Bol naozaj problém nájsť odborníkov zo zahraničia, ktorí by sa venovali tejto téme. Editorka už bola celá zúfalá. Hovorila, že oslovili 25 recenzentov a každý to odmietol s odôvodnením, že sa na to necíti.

Nakoniec sa zrejme obrátili na autorov článku, ktorý vyšiel v roku 2022. Ide o prvú ucelenú štúdiu, ktorá berie do úvahy genetiku a odtlačky prstov.

Prvýkrát sa podarilo v zahraničí korelovať nejaký genetický základ s tým, ako sa ľuďom vytvoria odtlačky prstov. Doteraz to nebolo známe. Uverejnil to odborný časopis Cell, pričom výskum bol vykonaný na obrovskej kohorte, približne dvadsiatich tisícoch jedincov.

Čo zistili?

Táto štúdia napríklad prišla na to, že druhý, tretí a štvrtý prst sú geneticky prepojené a vplývajú na ne rovnaké gény, ktoré sú zodpovedné za vývin končatín.

Existujú útvary, ktoré spolu vždy nejakým spôsobom korelujú, ak sa vytvorí jeden, automaticky vznikne aj druhý, a sú riadené rovnakými génmi.

Dáva to zmysel aj z toho hľadiska, ktoré sme skúmali predtým, že konkrétny typ odtlačku sa vytvorí v závislosti od veľkosti bruška prsta.

Čiže, keď zdedíte po rodičoch nejaké rozmery končekov prstov, tak je pravdepodobnejšie, že sa na nich vytvorí nejaký konkrétny útvar. A práve druhý, tretí a štvrtý prst majú zhruba rovnaké končeky prstov.

Malíček má malé bruško prsta, palec zase veľké.

Aké je z biologického hľadiska prepojenie neurovývinových ochorení a odtlačkov prstov? Prečo to vedci vôbec skúmajú?

Je to preto, že sa zakladajú v plode v rovnakom období, keď sa vyvíja centrálna nervová sústava a odtlačky prstov.

A druhý dôvod je, že vznikajú z absolútne rovnakého základu. Plod má tri základné vrstvy - ektodermu, mezodermu a endodermu. Z tej navrchnejšej vzniká mozog aj všetky kožné útvary.

Ako vedkyňa, ktorá skúma autizmus, stretávate sa ešte s otázkou, či ho spôsobuje očkovanie?

S otázkou nie, na to sa už asi nikto nepýta. Stretávala som sa však s veľmi silnými argumentmi rodičov, ktorí boli presvedčení, že ich dieťa má autizmus pre očkovanie.

Minulý rok vyšla vedecká štúdia, ktorá konečne poprela súvis očkovania s autizmom. A aj napáda štúdiu, ktorá viedla k tejto rozšírenej dezinformácii.

Pretože dávnejšie naozaj v jednom celkom renomovanom odbornom časopise vyšla štúdia, ktorá bola vykonaná na malom súbore a dávala do súvislosti očkovanie s autizmom.

Pri tejto štúdii však neboli použité validné metódy. Okrem toho, že bola použitá veľmi malá vzorka, zistilo sa, že sa aj manipulovalo s dátami. Čiže súvis očkovania a autizmu nie je potvrdený a nemyslím si, že sa niekedy v budúcnosti potvrdí.

Neviem si predstaviť mechanizmus, akým by mohol byť narušený neurovývin dieťaťa v tomto veku.

Prvé autistické prejavy sa dajú pozorovať už u batoliat: ako udržujú očný kontakt, aké majú sociálne prejavy. Je na odborníkovi, aby vedel aj u takýchto malých detí posúdiť prejavy.

Kedy sa väčšinou stanovuje diagnóza autizmu?

Trochu v neskoršom veku, okolo dvoch až troch rokov, keď už diagnostik vie povedať, či dieťa má, alebo nemá autizmus.

Zhodou okolností to je obdobie, keď už dieťa býva preočkované, má ukončené všetky základné očkovania.

Nechcem to súdiť, no myslím, že je to obdobie, keď sú aj rodičia veľmi citliví, a preto si to automaticky spájajú. Povedia si, že dieťa malo komplikácie po očkovaní a zrazu mu diagnostikovali autizmus. A začnú špekulovať, že čím to asi bude.

Nechcem popierať, že imunita je dôležitá a pri vzniku neurovývinových porúch zohráva obrovskú úlohu. Lenže je to imunita matky a plodu. Veľmi často je to najmä autoimunita matky.

Aj to je informácia, s ktorou mnohí ľudia dokážu naložiť, ako sa im zachce. Vedia si ju mylne vyložiť alebo prepojiť s vecami, s ktorými absolútne nesúvisia a nekorešpondujú s pravdou.

Existuje hypotéza, ktorá hovorí, že ku vzniku týchto ochorení dochádza v dôsledku zápalových markerov, ktoré sa u matky hromadia počas gravidity alebo aj pred graviditou a sú odpoveďou na nežiaduce faktory prostredia.

Vtedy môžu do plodu prenikať nejaké toxíny, látky alebo trebárs aj hormóny, ktoré sú potom zodpovedné za vznik neurovývinovej poruchy. Zase však hovoríme o prenatálnom, nie o postnatálnom období.

Samozrejme, mozog sa vyvíja veľmi intenzívne pred, aj po narodení. Pri téme očkovanie a autizmus však zase hovorí o dvoch až trojročných deťoch.

O akom percente ľudí sa rozprávame, keď hovoríme o autistoch?

Celosvetovo sa hovorí, že ide o dve percentá populácie. Trend je však rastúci.

Na Slovensku nemáme presné štatistiky. Predpokladáme, že je to tak ako v každej inej európskej populácii, kde to zmapované je. Opäť sú to jedno až dve percentá. S tým, že sú štatistiky, ktoré uvádzajú aj oveľa vyššie číslo.

Je otázne, či to narastá preto, že diagnostika je dostupnejšia a zároveň kvalitnejšia, alebo preto, že sa naozaj zvyšuje počet ľudí s autizmom. To sa ukáže až o pár rokov.

Existujú hypotézy, ktoré hovoria, čo všetko môže byť za nárastom autizmu?

Nielen hypotézy, existujú mnohé štúdie, ktoré hovoria, čo všetko z exogénnych faktorov môže viesť ku vzniku autizmu alebo čo ešte viac dopomáha genetike, aby sa porucha autistického spektra prejavila.

Ktoré to sú?

Sú to všetky stresory, ktoré si vieme predstaviť. Všetky teratogény, ktorým by sa mala tehotná žena vyhýbať.

Lenže sú to aj veci, ktorým sa tehotná žena nemôže vyhnúť. Napríklad jej vlastné vnútromaternicové prostredie, hladiny hormónov, ktoré má v sebe. Toto všetko, okrem genetickej predispozície, vplýva na rozvoj autizmu. Rovnako imunita a autoimunita matky.

Dá sa vyskúmať, čo zvyšuje pravdepodobnosť vzniku autizmu. Vie sa, že je tam familiárny výskyt. Teda, ak máte jedno autistické dieťa, môžete mať aj ďalšie deti autistické. Nie je to pravidlo, je to iba zvýšené riziko.

Stále je to multifaktoriálne ochorenie. A všetkému sa vyhnúť nedá a ani sa nedá všetko vyskúmať.

Po genetickej aj fenotypovej stránke je to komplexné ochorenie. Sú autisti, ktorí majú normálny intelekt, dokonca až nadanie.

Potom takí, ktorí môžu byť mentálne veľmi zaostalí. Môžete mať autistov, ktorí môžu mať veľmi výrazné behaviorálne prejavy, ale aj takých, ktorých ich majú výrazne potlačené. U žien bývajú behaviorálne prejavy často až nebadateľné.

Môžu to byť rôzni ľudia. Mnohí z nich vyštudovali vysokú školu, sú v rámci spoločnosti funkční a veľmi prínosní. No sú aj takí, ktorí takmer vôbec nie sú schopní fungovať.

Dá sa potom nastaviť všeobecne platná inklúzia, ktorá by týmto ľuďom mohla pomôcť?

Inklúzia by mala byť možná vždy. Otázkou však je, ako ju presadiť. Nie je to jednoduché. Jedna vec je podpora štátu, finančná podpora rodín a ďalšia vec je vytvoriť si opornú sieť.

Autizmus je diagnóza, ktorá postihuje celú rodinu. Treba si predstaviť rodičov, ktorí sú zaťažení tým, že preberajú úlohy špeciálnych opatrovníkov, zdravotníkov, vychovávateľa. Často preto ostávajú doma, sú bez príjmu. To je jedna stránka veci.

Druhá je, ako je voči tomu nastavená spoločnosť. Či sme ochotní ľudí so sociálnym znevýhodnením začleniť medzi nás.

Opíšem to na konkrétnom príklade: pred pár rokmi sme sa snažili podať grant, spolu s architektmi, ktorý mal slúžiť na to, aby sa navrhli verejné priestory a priestranstvá vhodné pre deti a dospelých s poruchami autistického spektra.

Môže to vyzerať ako totálne sci-fi a absolútne nepotrebná vec, veď to má to týmto ľuďom len spríjemniť život.

Na druhej strane to vôbec nie je len nejaký výmysel. Situácia reálne vyzerá tak, že mnohé z detí s poruchami autistického spektra, keď majú pridružené ochorenia, nie sú schopné navštevovať lekárov, špecialistov, ale ani absolvovať základné vyšetrenia. Je to nenormálne náročné.

Keď k nám prichádzajú, mnohé majú vyslovene pokazený chrup. Predstavte si, že máte dieťa, s ktorým nie ste schopný absolvovať ani základné zubárske vyšetrenie, pretože neobsedí.

Lekár ho nemusí ani prijať, lebo to môže byť extrémne nebezpečné, ambulancia na to nie je vybavená, a nie je na to ani vyškolený personál. Nie je tomu prispôsobené vôbec nič.

Takže rodičia uprednostnia tam radšej nejsť, kým to nie je životne dôležité. Preto sú tieto deti po mnohých stránkach zanedbané. Po zdravotnej aj psychologickej stránke.

Stretla som sa aj s extrémnym prípadom, keď malo dieťa zubárom extrahované kompletne všetky zuby. Pretože bolo jednoduchšie mu ich všetky vytrhať ako chodiť na preventívne prehliadky. A bolo to dieťa v predškolskom veku. To je realita, ktorú ony žijú.

Patrilo by sa urobiť nejaký ústretový krok, čo sa týka inklúzie. Zo zdravotného aj spoločenského hľadiska.

Uspeli ste s tým grantom?

Musím sa priznať, že už si nepamätám, ako presne znelo stanovisko komisie, ktorá sa k významu tohto projektu vyjadrovala. Financie sme však nedostali.

Čo s tým môžeme urobiť na úrovni jednotlivca?

Šíriť osvetu. Ak máte v rodine človeka s poruchou autistického spektra, snažiť sa rodine vysvetliť, že to dieťa nie je nevychované, má dôvod, prečo sa tak správa.

Za uplynulé roky vznikli mnohé občianske združenia, ktoré sa venujú ľuďom s poruchami autistického spektra. Sú to práve rodičia, ktorí šíria osvetu a snažia sa pomôcť iným rodinám a rodičom.

My vedci na to môžeme upozorňovať a rozprávať o tom do médií. K ozajstnej akcii však dôjde až vtedy, keď sa to bude riešiť naozaj systémovo.

Čo by ste chceli, aby si ľudia z tohto rozhovoru zapamätali?

Že to, čo robíme, má zmysel. Že každá vedecká úloha, ktorú máte, sa nekončí len pri tom, že niečo vypátrate pre vlastné potešenie. Končí sa, keď môže mať vplyv na fungovanie určitej skupiny ľudí, na inklúziu alebo well being niekoho.

Všetkým by sa nám tu asi žilo lepšie, keby sme si uvedomovali, že chceme pomáhať jeden druhému, robíme to nezištne a hlavne s radosťou.

Každý z nás, z nášho pracoviska, to robí z nejakého dôvodu, a berie to ako svoje poslanie.

Tiež by som sa chcela veľmi poďakovať rodičom autistických detí, ale aj kontrolných detí, ktorí boli ochotní nám poskytnúť odtlačky prstov, pretože dnes je to už považované za dosť osobnú informáciu. Bol to od nich veľmi ústretový krok, ktorý si vážime.