K poruchám príjmu potravy patria klamstvá zo strachu. Deti si s nimi nevedia poradiť (rozhovor)

Najmladšie dievčatá, ktoré navštevujú psychiatrické ambulancie pre poruchy príjmu potravy, majú približne osem rokov. Najväčší nárast týchto diagnóz pozorujú lekári u jedenásť- a dvanásťročných detí.

„Poruchy príjmu potravy spája to, že človek začne vnímať jedenie ako problémové,“ hovorí pre SME psychiatrička Ivana Fuseková z Kliniky detskej psychiatrie Národného ústavu detských chorôb.

Medzi najčastejšie sa vyskytujúce poruchy príjmu potravy patrí mentálna anorexia, mentálna bulímia a záchvatové prejedanie. Stále platí, že častejšie trápia dievčatá než chlapcov.

Vlastnú skúsenosť s nimi má aj influencerka Nika Vujisić, autorka knihy Neinstantne krásna.

„Stretla som sa aj s tým, že sa ma ľudia na instagrame pýtali, ako by mohli dostať anorexiu. Skúšali nejesť, no nejde im to spustiť. Ale porucha príjmu potravy je oveľa komplexnejšia diagnóza. Je spojená s genetikou, prostredím, v ktorom vyrastáme, aj s traumami. Nespustí sa len tak tým, že človek neje,“ vysvetľuje.

Čo majú spoločné všetky poruchy príjmu potravy?

Ivana Fuseková: Poruchy príjmu potravy spája to, že človek začne vnímať jedenie ako problémové. Prestáva byť automatickou činnosťou, nad ktorou moc nerozmýšľame, postupne sa na stravu začneme príliš zameriavať, začneme sa jej báť a z jedla sa stáva nepriateľ.

Poruchy príjmu potravy sú skupina ochorení. Najčastejšie sa stretávame s mentálnou anorexiou, bulímiou a záchvatovým prejedaním. K ochoreniam z tejto skupiny, ktoré sa poslednú dobu začínajú skloňovať, no sú menej známe, patria ortorexia a bigorexia.

Ortorexia je nadmerné zameriavanie sa na zdravé potraviny. Strach je v tomto prípade viazaný na jednotlivé potraviny, či náhodou nie sú nebezpečné, nezdravé a v akom množstve ich človek môže prijať.

Bigorexia je typickejšia pre mužov a mladých chlapcov, ktorí sa nadmerne zameriavajú na výzor, najmä na nárast svalovej hmoty.

Vnímate v súčasnosti nárast týchto typov porúch potravy?

I. F.: Neviem, či ide o nárast, skôr ide o novšie pomenované a zadefinované diagnózy.

Platí ešte stereotyp, že poruchy príjmu potravy trápia častejšie dievčatá ako chlapcov?

I. F.: Áno, to stále platí. Súvisí to s viacerými faktormi.

Narastá však aj počet chlapcov a mladých mužov, ktorí nimi trpia. Dúfam, že vďaka väčšej osvete sa tieto diagnózy dostávajú viac do pozornosti, a bude teda aj viac chlapcov a mužov skúšať riešiť tento problém.

Dá sa povedať, aký vek je kritický?

I. F.: Za citlivejší považujem pubertu. Vtedy sú deti najcitlivejšie na riziko rozvinutia porúch príjmu potravy. Konkrétne ide o vek jedenásť až trinásť rokov.

Nika, vy si pamätáte, kedy ste si začali uvedomovať, že to, ako sa pozeráte na jedlo a ako o ňom uvažujete, nie je zdravé?

Nika Vujisić: Poruchy príjmu potravy sa u mňa začali prejavovať, keď som mala pätnásť. Prvýkrát som začala vnímať, že je to problém, až keď som mala 25.

Dlho som nemala pocit, že mám nejaký problém s jedlom. Myslela som si, že nie som spokojná len s tým, ako vyzerám. Trvalo mi dlho, kým som si uvedomila, že môj vzťah k jedlu nie je v poriadku.

Čo bolo spúšťačom, vďaka ktorému ste si uvedomili, že to nie je v poriadku?

N. V.: Stále som mala pocit, že nemám dosť pevnú vôľu. Najprv sa to u mňa začalo anorexiou, potom som prešla do záchvatového prejedania.

K poruchám príjmu potravy sa mi nabalili ďalšie psychické problémy, mala som depresie a neskôr mi diagnostikovali bipolárnu afektívnu poruchu. Striedali sa u mňa obdobia depresií a mánií.

V manických fázach bolo všetko úžasné, v depresívnych všetko zlé. Zo začiatku nešlo o dlhé epizódy. Mánie aj depresie trvali krátko.

Neskôr sa však manické obdobia začali skracovať. Z pôvodného jedného týždňa sa stali len dva alebo tri dni. Naopak, depresie sa začali predlžovať. Bolo to čoraz horšie, pričom platilo, že tieto epizódy som mala vždy spojené s jedlom.

Ako to v praxi vyzeralo?

N. V.: Vždy som sa držala príkazov a zákazov, ktoré hovorili, čo smiem a nesmiem jesť. Dostala som sa až do štádia, keď bolo nepriateľom takmer každé jedlo. Aj cvičiť som musela dvojfázovo, ráno aj večer.

Keď som nejakým spôsobom vybočila z programu, ktorý som mala vo svojej hlave zakódovaný, prišlo prejedanie.

To u mňa spustilo depresiu, ktorá viedla k tomu, že som dva alebo tri týždne nevyšla z postele. Potom som na tom bola na chvíľu lepšie. Nejako som sa z toho dostala, prišlo obdobie mánie a na chvíľu bolo všetko dobré.

V takýchto výkyvoch som fungovala približne rok. Vtedy som si uvedomila, že je to čoraz horšie. A tiež, že môj život je v takomto nastavení absolútne neudržateľný.

Nedokázala som normálne jesť ani fungovať. Okrem toho som mala stále pocit, že hlavným problémom je to, že nemám dostatočne pevnú vôľu, a preto to nezvládam.

Uvedomila som si, že sa z toho nedokážem sama dostať a je čas začať to riešiť odborne.

Pani doktorka, je takáto cyklickosť typickou črtou pri poruchách príjmu potravy?

I. F.: Áno, je to známe, stretávame sa s tým. Dokonca je celkom bežné, že najčastejšia porucha príjmu potravy – mentálna anorexia, pre ktorú sú typické reštrikcie v strave a celkové obmedzovanie sa, môže v procese liečby prechodne prejsť do bulimickej fázy.

Pre túto fázu je typické prejedanie sa, ktoré človek vníma, že nemá pod kontrolou. Po záchvate prejedenia sa často prídu pocity viny, hanby až zhnusenia, ktoré si človek kompenzuje. Najčastejšie úmyselným vracaním.

Pacienti trpiaci bulímiou zvyčajne prežívajú veľmi silné výčitky. Okrem vracania sa nadmerných kalórii z jedla zbavujú zneužívaním liekov, najmä laxatív, alebo nadmerným cvičením do úplného vyčerpania.

Celkovo platí, že poruchy príjmu potravy sa môžu prelínať. Anorexia môže prejsť do bulímie a naopak. Alebo do spomínaného záchvatového prejedania sa, ktoré má s bulímiou spoločný nadmerný nekontrolovaný konzum jedla, ale bez spomínaných kompenzácií.

Sú určité typy osobností, ktoré majú väčšie sklony k poruchám príjmu potravy?

I. F.: Áno, pre dievčatá s rizikom rozvoja mentálnej anorexie je pomerne typické, že sú to ctižiadostivé, pedantné slečny, úspešné v škole, kreatívne a tvorivé. Bývajú menej spontánne, úzkostlivé, ťažšie nadväzujú rovesnícke vzťahy a ťažšie tolerujú zmeny.

Na druhej strane pacientky s mentálnou bulímiou sú celkovo emočnejšie, akčnejšie, ľahšie sa dajú strhnúť svojimi náladami a emóciami. Môžeme povedať, že sú to dynamickejšie osobnosti.

Nika, keď počujete túto definíciu, vidíte sa v tom?

N. V.: Teraz, keď som počula tento opis, veľmi to na mňa sedí. Som presne ten pedant, ktorý si musí všetko načítať, musím poznať veci do podrobností a snažím sa ich mať pod kontrolou. Vždy som chcela vyhrávať a musela som byť vo všetkom najlepšia. Na druhej strane som extrovert a ľahko nadväzujem kontakty.

Do akej miery súvisia poruchy príjmu potravy aj s tým, aký obraz máme o sebe samej?

I. F.: Prvý mi napadne známy obraz ľadovca. Keď sa pozeráme na ľadovec z hladiny, vidíme len jeho špičku, no to, čo sa nachádza pod hladinou, je oveľa masívnejšie.

Okolie často vníma len problém s jedením, teda špičku ľadovca. Ale to, čo sa skrýva hlbšie, to sú úzkosti, pochybnosti o sebe, neistý vzťah k sebe, alebo rozličné zranenia, ktoré človek prežíva.

Porucha príjmu potravy prekrýva bolesť, neistotu alebo strach. Keď sa bojíme, snažíme sa mať veci viac pod kontrolou, menej riskujeme, menej skúšame hľadať nové riešenia. A v strachu môže prichádzať aj nezdravá sebakontrola a zvýšená kontrola jedla. Náš mozog začne reagovať paradoxne na pocit hladu a hlad nám začne prinášať upokojenie a úľavu.

N. V.: Úplne s tým súhlasím. Z porúch príjmu potravy som sa nedokázala dostať až dovtedy, kým som si aspoň čiastočne nevyriešila vzťah so sebou. Až po rokoch terapií som si uvedomila, o čom to bolo. Že nešlo len o to, aby som bola najkrajšia a najštíhlejšia. To bola len čerešnička na torte.

Tých dôvodov, prečo sa to stalo, bolo omnoho viac. Súviseli s mojím detstvom a aj s ďalšími vecami, ktoré som si neuvedomovala, až kým som neprišla na terapiu.

Naozaj som si uvedomila, že poruchy príjmu potravy sú len špičkou ľadovca. Bol to môj mechanizmus, ako mať veci pod kontrolou. V skutočnosti som ich však vôbec pod kontrolou nemala.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Boja sa, plánujú a mnohé odmietajú. Pacienti s ortorexiou sú posadnutí zdravou stravou Čítajte 

Do akej miery môže byť základom porúch príjmu potravy to, čo sme prežili v detstve, alebo to, aké pripomienky týkajúce sa našej hmotnosti mali ľudia v našom okolí?

I. F.: Samotná nevhodná poznámka ešte nespôsobí to, že sa u dieťaťa vyvinie porucha príjmu potravy. Je to proces, ktorý trvá dlhšie.

Sú deti, ktoré sú citlivé a rozličné komentáre sa ich dotýkajú viac. Iné sú odolnejšie a otrasú sa z toho. Keď sú doma bezpečné a súdržné vzťahy, dieťa ľahšie zvláda aj podpichovačné poznámky svojho okolia.

Veľa sa teraz hovorí o tom, že nemáme komentovať výzor svojich detí a máme sa viac zameriavať na iné veci, v ktorých vynikajú. Napriek tomu sa s tým opakovane stretávam.

Aj keď to rodič možno nemyslí zle, dieťa si tieto pripomienky vo svojej hlave prekladá ako: nie som dosť dobré.

Nika, vy ste sa stretávali s tým, že okolie komentovalo váš výzor?

N. V.: Veľmi málo. Poruchy príjmu potravy u mňa nespustilo to, že by niekto nevhodne komentoval môj výzor a hovoril mi, že mám schudnúť.

Samozrejme, u nás v rodine často hovorili, že sme tučnejší, mohutnejší a že ja nikdy nebudem štíhla. Podvedome som tam možno túto informáciu mala, no vedome som to neriešila.

Ani v čase, keď sa u mňa spustili poruchy príjmu potravy som nebola niekým, kto by mal chudnúť. Mala som pocit, že by som mohla byť ľahšia o dve alebo tri kilogramy, no to je všetko.

S pripomienkami na svoju hmotnosť som sa nestretávala často. A to napriek tomu, že mi pre maniodepresívne stavy kolísala hmotnosť o plus-mínus 20 kilogramov. Dokonca komentáre na moju hmotnosť neprichádzali ani na instagrame.

Pravda je však taká, že keď niekto nevhodne komentoval moju hmotnosť, pamätám si to doteraz. Pamätám si každú takú situáciu za posledných desať rokov.

Nie je to aj o určovaní hraníc? Že by sme sa jednoducho mali ozvať, keď sa nás takáto pripomienka dotkne, aby si ľudia uvedomili, že takéto veci by nemali hovoriť?

N. V.: Problémom je však to, že ak nemáš so sebou vybudovaný dobrý vzťah a nemáš sebadôveru, nedokážeš sa zastať sám seba pred niekým iným.

Nikdy som ľuďom, ktorí komentovali môj výzor, nepovedala, že to nie je v poriadku. Pretože na jednej strane toho človeka nič do toho nie je a na druhej strane, komentovať to, ako niekto vyzerá, je úplne choré.

Ľudia by mali premýšľať aj nad dôsledkami svojich slov a uvažovať, aký môžu mať dosah. Mnohým stačí povedať len to, že by mali schudnúť a ďalších dvadsať rokov budú namočení v poruchách príjmu potravy. Samozrejme, neplatí to pre každého.

Stretla som sa aj s tým, že sa ma ľudia na instagrame pýtali, ako by mohli dostať anorexiu. Skúšali nejesť, no nejde im to spustiť. Ale porucha príjmu potravy je oveľa komplexnejšia diagnóza. Je spojená s genetikou, prostredím v ktorom vyrastáme, aj s traumami. Nespustí sa len tak tým, že človek neje.

Ako reagujete, keď sa vás ľudia na instagrame pýtajú takéto otázky?

N. V.: Vždy som z toho v strašnom šoku, že niekto chce schudnúť a má pocit, že najlepšou cestou je, ak bude mať psychickú poruchu, z ktorej sa potom bude dávať roky dokopy. Preto sa im snažím vysvetliť, že ak chcú schudnúť, existujú zdravé cesty.

Teraz sa už o tom hovorí veľa, no v minulosti to tak nebolo. Keď som prvýkrát napísala na blog o svojom probléme, bol rok 2016 a vôbec sa o tom nehovorilo.

Netušila som, že existujú poruchy príjmu potravy. Rovnaké to bolo aj s bipolárnou poruchou. Keď mi lekárka povedala túto diagnózu, googlila som si na internete, čo to vôbec je. Tak málo sa o tom hovorilo. Mnohí ľudia preto ani nevedeli, že majú nejaký problém.

Pani doktorka Fuseková, ako vy vnímate tieto stretnutia svetov?

I. F.: Ako tak počúvam, vidím, že to vie ísť z jedného extrému do druhého.

Určite je dobré pri otázke, ako môžem dostať anorexiu, preskúmať, čo si ten človek pod týmto pojmom predstavuje a čo by chcel dosiahnuť. Aj cez zdanlivo jednoduché otázky a záujem sa dokážeme dostať bližšie.

Deti, tínedžeri aj dospievajúci často niečo nechcú jesť. Kedy by mal rodič zbystriť pozornosť a začať riešiť, či jeho dieťa nemá poruchy príjmu potravy?

I. F.: Deti často nechcú niečo jesť a zároveň platí, že príznaky porúch príjmu potravy prichádzajú nenápadne. Nebýva to tak, že rodič zo dňa na deň zbadá výraznejšiu zmenu. Postupne sa však začne meniť vzťah dieťaťa k jedlu.

Keď sa u detí vyvinie mentálna anorexia, väčšinou nejde o zámer. Nepovedia si, že teraz chcú dostať toto ochorenie. Často chcú byť len v niečom lepšie, zdravšie sa stravovať alebo si budovať pevnú vôľu.

Mnohí rodičia sa na začiatku aj potešia. Veď dieťa si konečne vyberá zdravšie potraviny a chce sa pestrejšie stravovať. Už nechce samé sladkosti, ochutené malinovky alebo fastfood. To všetko je v poriadku a legitímne.

Pozornosť treba zbystriť vtedy, keď dieťa začne byť utiahnuté, smutné alebo podráždené. Má problémy jesť pred ostatnými, pri spoločných jedlách začne byť vyhýbavé. Rodičia môžu nachádzať vyhodené jedlo alebo nezjedenú desiatu.

Šok často príde v lete, keď uvidia svoje dieťa v šortkách alebo v plavkách. Hmotnosť dlhšie nenápadne klesá a potom príde moment, keď im zmena zrazu udrie do očí.

Celý proces často komplikuje to, že v období puberty je typické, že sa deti vzďaľujú od rodičov. Budujú si svoje hodnoty, chcú tráviť viac času s kamarátmi. Zmenu si preto rodičia môžu spájať s pubertou a nezachytia skoré príznaky choroby. Preto je pri dospievajúcich deťoch obzvlášť dôležitá určitá jemnosť komunikácie.

Ak rodina funguje tak, že nejedáva spolu, netrávi spolu čas, každý je zavretý vo svojej izbe, potom je náročné v pravý čas spozornieť a všimnúť si, že sa niečo deje.

Nika, ako to bolo vo vašom prípade?

N. V.: V mojom prípade rodina roky netušila, že mám nejaký problém. Ľudia, ktorí trpia poruchami príjmu potravy sú totiž úžasní klamári. Dokážu to roky skrývať a vybudovať si mechanizmy, ako sa zbaviť jedla.

U mňa to nikto nevedel, pretože som to vedela výborne skrývať.

Žila som sama v Prahe a občas sa ma niektorí ľudia z blízkeho okolia pýtali, či som pribrala, alebo schudla. No nikto sa ma nepýtal, či mám nejaký problém.

Keď som príliš pribrala, mamina povedala, že som príliš tučná. Naopak, keď som príliš schudla, okomentovala to slovami, že som príliš štíhla. Ale nikdy sa ma nepýtala, či mám nejaký problém. Nevyhodnocovala to tak, že sa môže v mojom živote niečo diať. Všímala si len, že sú obdobia, kedy jem málo, a také kedy zase veľa.

Mnohí rodičia chodia do práce a s deťmi sa spoločne stravujú iba raz za deň. A raz za deň to vie človek veľmi dobre zamaskovať.

Viem to podľa seba. Obedy som mala v škole a keď prišla večera, povedala som, že som už jedla. Ak rodič vôbec nevie, že existujú nejaké poruchy príjmu potravy a mohlo by ich mať aj jeho dieťa, vôbec tieto situácie nevie vyhodnotiť.

Odhaliť to, že nimi dieťa trpí, nie je vôbec jednoduché.

I. F.: Je to presne tak. K poruchám príjmu potravy patria klamstvá. Rada by som k tomu povedala, že v tomto prípade ide o klamstvo zo strachu. Vzniká preto, že dieťa si nevie s chorobou samo poradiť.

Rodičia mu často vyčítajú, že klamalo. Povedia, že niečo také od neho neočakávali, ako sa môže takto správať. Tým sa však dieťa dostáva len do bludného kruhu ďalších klamstiev.

Preto sa o tom s našimi pacientmi cielene zhovárame. Hovoríme si, čo všetko táto choroba spôsobuje. Že sa pre ňu často správame aj tak, ako nechceme, napríklad klameme a zavádzame. Povieme si, s akými rôznymi typmi klamstiev týkajúcich sa porúch príjmu potravy sa stretávame. A pýtame sa, či sa s niečím takým stretli. Otvárame túto tému, aby sme uvoľnili aj pocity viny a hanby, ktoré prežívajú.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Neurologička o živote so spasticitou: Inšpirujte sa Bekimom a nájdete aj pozitíva Čítajte 

Zároveň rodičov podporujeme v tom, aby to nebrali osobne. Aby vedeli, že to nie je útok na nich a dieťa sa naozaj trápi.

Keď sa dieťa dostane do procesu liečby, je zrazu pod drobnohľadom a neustále kontrolované. Rodičia sú zneistení a je veľmi dôležité, aby sa o tom naučili spolu komunikovať. Alebo mali k dispozícii odborníka, ktorý im môže robiť mediátora.

Je totiž veľmi bolestivé otvárať veci, ktoré máme spojené s pocitom hanby a viny.

Ako by mal rodič zasiahnuť, ak si všimne príznaky porúch príjmu potravy?

I. F.: Ideálne rozhovorom a úprimným záujmom. Spýtať sa dieťaťa, ako sa má, ako sa cíti, či ho niečo netrápi. Aj cez takú základnú otázku, ako je „Ako sa máš?“ , sa vieme často dostať k mnohým veciam.

Nika, vy si ako pamätáte na svoj proces liečby? Čo bolo počas neho najťažšie?

N. V.: Úplne najťažšie pre mňa bolo uvedomenie, že priberiem. Pre mňa to bolo niečo neprijateľné. Musím začať jesť a naučiť sa vnímať jedlo ako niečo, čo potrebujem. Počas rokov som sa totiž naučila žiť s tým, že jedlo je nepriateľ, nechcem ho a robí mi len zle. A keď budem jesť, priberiem.

A zrazu mi počas liečby povedali, že musím jesť každý deň niekoľko tisíc kalórií. Dlho som to odmietala a viem, že s tým bojujú mnohí ľudia. Najmä v prípade, že ich hospitalizujú na psychiatrii, pretože je to už jediná možnosť.

Mnohé dievčatá, ktoré ležali na psychiatrii, mi však hovorili, že celý čas, ako tam ležali a pili nutridrinky, mysleli len na to, ako sa dostanú von a znova prestanú jesť. Násilná liečba im nevyhovovala.

Aj mne veľmi dlho trvalo, kým som pochopila, že jedlo nie je nepriateľ. Musela som si to prekódovať v hlave. Dlho mi napríklad trvalo, kým som sa naučila, ako by mal vyzerať zdravý tanier. Za toľko rokov s poruchami príjmu potravy som ani nevedela, ako vyzerá normálna porcia jedla.

Keď som potom mala zjesť dve tisíc kalórií prišlo mi to hrozné. Cítila som, ako priberám, zväčšujem sa a ako sa na mňa lepí jedlo. Najťažšie pre mňa bolo uvedomiť si, že na to, aby som sa vyliečila, musím pribrať.

Povedali mi, aké lieky musím brať a že mám veľa jesť. Veľmi som s tým bojovala a hľadala som rôzne cestičky ako jesť menej. Vyraďovala som rôzne makronutrienty, aby som opäť mala pocit, že mám všetko pod kontrolou.

Vo svojej knihe Neinstatne krásna som zozbierala trinásť rôznych príbehov ľudí, ktorí bojovali s poruchami príjmu potravy. A mnohí zápasili presne s tým, čo som práve opísala.

Jeden z najväčších problémov je, že zrazu majú jesť a nemajú vôbec kontrolovať jedlo. Strácajú nad ním moc.

Platí pri liečbe, že neexistuje len jedna správna cesta, ale každý človek si musí nájsť svoj systém?

I. F.: Určite. Každý človek má vlastný príbeh, ktorý sa týka choroby, ale aj mimo nej. Preto neexistuje rovnaký postup pre všetkých, ako sa cez to dostať. Liečba prechádza rôznymi štádiami.

U niekoho je dôležité, že do jeho života príde nový podnet, ktorý ho začne baviť. Pre niekoho je to štúdium, pre iného cestovanie a pre ďalšieho bezpečný vzťah.

Chcela by som však povedať, že liečba porúch príjmu potravy je beh na dlhé trate. Je to ochorenie, ktoré si od toho, kto ním prechádza, vyžaduje enormnú dávku trpezlivosti a odvahy. Zároveň si vyžaduje mnoho trpezlivosti, pochopenia a empatie aj od ľudí, ktorí tohto človeka sprevádzajú.

Je možné sa z porúch príjmu potravy úplne vyliečiť?

I. F.: Môže nastať aj úplné vyliečenie, v zmysle, že človek pustí prehnanú kontrolu nad stravovaním a výzorom. Stravovanie sa opäť stane bežnou súčasťou života a nie niečim, čomu venujem extra pozornosť alebo čo mi spôsobuje strach.

Na druhej strane to ľudia, ktorí si prešli poruchou príjmu potravy môžu mať podobne ako abstinujúci fajčiari. Zvládli fajčenie prekonať a skončiť s ním, no môžu prísť stresujúce momenty, kedy sa chuť na cigaretu vráti, a je dôležité vtedy odolať a nezačať.

Podobne je to so stravovaním u človeka, ktorý prekonal mentálnu anorexiu. Pre takého človeka je prestať jesť známy mechanizmus ako zvládať úzkosť.

Má veľký význam si tieto momenty počas liečby a terapie postupne uvedomovať, učiť sa, ako pracovať so svojou úzkosťou inak, než tým, že prestanem jesť. Napriek tomu, že práve nejedenie v minulosti vytváralo pocit bezpečia a istoty.

Nika, ako by ste opísali svoju cestu?

N. V.: Postupne som sa snažila jedlo prijímať viac do života. Ani neviem, kedy sa to stalo, no zrazu som ho prestala riešiť. Bolo to v období, kedy som mala lepší vzťah so sebou. Naschvál hovorím slovo „mala“, lebo, ako bolo povedané, sú situácie, keď sa človek opäť vráti k naučeným vzorcom správania.

Dlho som mala v hlave hlas, ktorý mi hovoril, že by som nemala jesť, mala by som schudnúť, aby som bola štíhla. A v lepšom období som sa mu vzoprela a povedala som, že nie, nebudem to takto robiť.

Ani teraz nemôžem povedať, že som úplne vyliečená, pretože tento hlas sa stále vracia. Keď mám horšie obdobie, vidím, že mám aj horší vzťah k sebe samej a prestanem na tom vedome pracovať.

Nedokážem len tak prechádzať dňami s tým, že sa mám rada a všetko je v poriadku. Stále si to musím pripomínať. Na sebadôvere aj vzťahu k sebe musím vedome pracovať. A keď chvíľu na to zabudnem, hneď sa tento hlas vracia.

Ako často sa vracia?

N. V.: Stále je v mojej hlave. Vracia sa vždy, keď mám náročnejšie obdobie. Väčšinou tak trikrát za rok. Dnes však už viem, že ho už nebudem počúvať, tak ako som to robila v minulosti. Trvalo to však roky.

Začala som sa liečiť, keď som mala 24. A trvalo to ďalší šesť až sedem rokov, kým som sa dostala do štádia, v ktorom som dnes.

Pomohlo ti aj zadefinovanie problému? Pretože ľuďom často pomáha aj to, keď im odborník povie, čo im vlastne je.

N. V.: Keď mi lekárka na psychiatrii povedala, že som chorá a nie je to len tým, že mám slabú vôľu, veľmi mi odľahlo. S troma F-kovými diagnózami mi zrazu bolo ľahšie.

Predtým som si myslela, že ak nevydržím nejesť, som slabá, problém je vo mne. Pohybovala som sa už len v extrémoch. Buď som nejedla vôbec alebo som sa prejedala. Neexistovalo nič medzi. A zrazu mi psychiatrička povedala, že je to choroba.

Došlo mi, že sa môžem vyliečiť a možno budem zase ako predtým. Aj keď to „predtým“ už bolo tak dávno, že som už ani nevedela, aké to vlastne je.

Aj dnes ešte stále vidím na tanieri kalórie. Presne viem, čo má koľko kalórií. Mám v hlave kalkulačku, ktorá ukazuje gramáž aj kalórie.

Nechali ste si oblečenie, ktoré ste nosili vo svojom najštíhlejšom období?

N. V.: Áno. Je náročné sa ho zbaviť. Pre mňa je to jediné puto s minulosťou, ktoré mám. Síce si myslím, že už som čiastočne vyliečená a fungujem s jedlom celkom dobre, stále to je niečo, čo dlho ovládalo môj život. So svojou diagnózou som mala vzťah. Žili sme spolu, v tej dobe bola mojou jedinou kamarátkou.

Je to trinásť rokov, z veľkej časti sa mi už podarilo od neho odstrihnúť. Stále mám ale jedny nohavice, ktoré som nosila vo svojom najštíhlejšom období a odmietam sa ich zbaviť. Viem, že by to možno bolo dobré, no stále ich tam mám a spájajú ma s minulosťou.

Možno, keď sa ich raz zbavím, navždy odíde aj hlas z mojej hlavy.

Niekto sa tohto oblečenia úplne zbaví, iný si ho nechá ako spojenie s minulosťou. Pani doktorka Fuseková, je z odborného hľadiska nejaký postup, ktorý by sa dal v tomto prípade označiť za správny?

I. F.: Na to asi neexistuje žiaden presný postup. Nedá sa povedať, či by to mal človek urobiť tak alebo onak. Každý môžeme mať kúsky oblečenia spojené s niečím iným. Niekto si ho uchová ako spomienku.

Treba si však uvedomiť, že tak, ako tu zaznelo, pre dieťa s poruchou príjmu potravy je jeho diagnóza často jediným „kamarátom“. Nemôžete mu ho len tak zobrať. Ak to urobíte, je to ako keby ste ho vrhli nad priepasť.

Ak nemá vystavanú ochrannú sieť alebo rebríček z vlastných zdrojov, nezvládne prejsť ponad priepasť na druhú stranu. Preto liečba trvá tak dlho. Človek hľadá možnosti, ako sa naučiť fungovať bez toho jediného „zlého kamaráta“, ktorým je anorexia.

Tým, že pracujem s deťmi, viem pozorovať vývoj ich vzťahu k anorexii, keď prechádzajú liečbou. Najprv je to „jediný kamarát“, potom „zlý kamarát“ a potom „ten starý chren“. Často žasnem nad tým, aké sú deti silné, odvážne a ako vedia čeliť týmto veciam. Postupne v liečbe prichádzajú momenty, ktoré sú aj odľahčené a vtipné.

Niekto svoje oblečenie chytí a vyhodí, iný ho rozstrihá, ďalší si povie, že sa o to postarajú rodičia a on sa nebude na to ani pozerať. Deťom hovoríme, že je to podobné, ako keď vyrastieme zo škôlkarských vecí. Budete sa pasovať do malých riflí, ktoré ste nosili pred piatimi rokmi, keď ste o dvadsať centimetrov vyšší a o niekoľko rokov starší? No nie.

Pre mňa je fascinujúce, aké veľké spojenie môže vzniknúť medzi človekom a chorobou.

I. F.: Je to tak. Porucha príjmu potravy je psychická choroba, ktorá keď je enormne silná, vie človeka úplne zakryť. Nevie zrazu oddeliť, čo je jeho prežívanie a čo je hlas choroby.

A treba povedať, že hlas anorexie, ktorý sme tu spomenuli, je nepríjemný, hnusný, kritický. Nedá sa od neho čakať nič dobré a povzbudivé.

N. V.: To je pravda. Ani mne nikdy nič dobré nepovedal. Stále hovoril len: schudni, si tučné prasa, choď behať. Dookola.

Dlho som si myslela, že mi chce pomôcť. Chce aby som bola krajšia a stala sa lepším človekom alebo lepšou verziou seba. Brala som to tak, že je výborný a dáva mi dobré rady.

I. F.: Prípadne, ak majú ľudia k sebe kritický vzťah, hovoria si, že si tieto kruté slová zaslúžia.

Ak má človek nízky príjem potravy, nutne musia prísť aj telesné prejavy. Aké sú?

I. F.: Je ich viac a na rozličných úrovniach. Telo sa vie dlho mobilizovať a kompenzovať nedostatok. No po určitom čase už nevládze.

Pokles hmotnosti spomalí metabolizmus. Telo nedostáva dostatočnú výživu, a tak začne šetriť. Šetrenie sa navonok prejavuje tak, že pacienti majú suchšiu šupinatú pokožku, môžu im narásť na hrudníku alebo v medzilopatkovom priestore jemné chĺpky, ktorými sa telo snaží zahriať. Ďalej sú to lámavé nechty, padajúce vlasy, zimomravosť, točenie hlavy či pocit na odpadnutie.

A potom je celý rad vnútorných prejavov, ktoré nemáme ako vidieť.

Ktoré to sú?

I. F.: Hlavnú obavu máme z dosahu na srdcovo-cievny systém. Pri podvýžive sa spomaľuje tepová frekvencia, znižuje sa krvný tlak, v dôsledku čoho môžu mať deti závraty alebo prekolapsové až kolapsové stavy. Nebezpečný je aj perikardiálny (osrdcovníkový, pozn. red) výpotok, ktorý môže v závažných prípadoch spôsobiť, že srdce je natoľko utlačené nahromadenou tekutinou v osrdcovníku, že nemá dostatok miesta na to, aby mohlo primerane biť.

Ďalej je nedostatočne vyživovaný mozog a mozgové štruktúry. Nedostatočná výživa mozgového tkaniva skresľuje myslenie a vnímanie, ktoré sa typicky anorekticky mení. Má dopad aj na sťažené sústredenie, zhoršené zapamätávanie, deti v škole podávajú nižšie výkony, oproti svojim intelektovým schopnostiam.

Na hormonálnej úrovni sa zastavuje menštruačný cyklus, čo je pre organizmus tiež nebezpečné. Tým, že dievčatám klesnú estrogény, nie je dostatočne vyživované ani kostné tkanivo. Znamená to, že hustota kostí je redukovaná, čo môže viesť k rôznym zlomeninám alebo k narušeniu vývinu skeletu.

Stretávam sa aj s tým, že deti, ktoré majú výraznejší pokles hmotnosti, si za krátky čas privodia skoliózu tým, že im rýchlo ubudlo svalové tkanivo a chrbtica sa nedokázala udržať v optimálnom postavení.

Z nedostatku bielkovín nastáva napríklad opuch lýtok a prstov. Z poklesu bielych krviniek je organizmus náchylnejší na infekcie.

Nízka tepová frekvencia, vynechaná menštruácia aj skolióza sa môžu upraviť. Začne sa to však diať až vtedy, keď telo znovu pravidelne prijíma dostatok stravy a dostane sa na svoju adekvátnu hmotnosť.

Nika, vyskytli sa u vás aj nejaké telesné prejavy?

N. V.: Na mnohé vyššie spomenuté by som mohla prikývnuť. Najhoršie však pre mňa bolo to, že sa mi kazili zuby. V obdobiach, keď som takmer nejedla, sa mi za pol roka pokazili všetky stoličky.

Veľa mi vypadávali vlasy a mala som veľmi zlé výsledky krvi. Pre anémiu som musela stráviť dva týždne v nemocnici.

A tiež som bola veľmi nepozorná a neustále som mala nejaké úrazy. Hoci som nejedla, extrémne som cvičila, ráno aj večer. Stále sa mi stávali rôzne zranenia. Išla som sa korčuľovať a roztrhla som si väz. Skákala som na debnu vo fitnescentre a poranila som si lýtko.

Ľudia mi začali hovoriť, že som nešikovná. Sama som si to dlho nespájala s tým, že môj mozog nemal dostatok energie a fungovanie zrejme obmedzil len na nevyhnutné prežitie. Rovnako ma trápili aj zmeny nálad.

Načrtli sme tu vzťah rodič – dieťa, a hovorili sme aj o vzťahu k sebe samým. Môžeme teda povedať, že poruchy príjmu potravy ovplyvňujú aj naše vzťahy?

I. F.: Áno, veľmi. Ovplyvňujú rodinné vzťahy, kamarátske, aj tie romantické.

Aj pri dospievajúcich deťoch je dôležité, aby celú organizáciu jedenia prebrali rodičia. Hovoríme im, že ich dieťa je akoby opäť škôlkarom, ktorého učíme odznova jesť. Dozeráme na stravu, na jej pravidelnosť, pestrosť, určujeme porciu, aby dieťa videlo, koľko má čoho na tanieri byť. Je to, ako keď si zlomíme nohu a znovu sa učíme chodiť.

Vzťahy v rodine sú často zhoršené. Rodičia zažívajú veľkú frustráciu a deti zase veľký strach. Deti sa boja jedla a rodičia sa boja o deti. Preto k nám často prichádzajú rodiny vyplašené a vo veľkej bezmocnosti.

Vďaka odborníkovi môžu mnohí pocítiť úľavu. Zistia, že v tom nie sú sami a niekto im pomôže zorientovať sa.

Čo sa týka rovesníckych vzťahov, deti sa stávajú samotárskejšie. Často mi hovoria, že sa toľko zaoberajú sebou a jedlom, že nemajú priestor a chuť na kamarátov, či premýšľať nad tým, že by sa im niekto páčil. Nemajú kapacitu na iných.

Na druhej strane, vzťahy vedia byť veľmi liečivé. Keď prejde najhoršia fáza, kedy sa deti cítia osamelé alebo opustené, tak viac ožijú. Nielen náladou, aj sa viac zaujímajú o svoje okolie.

Kamaráti ich vedia v dobrom zmysle veľmi potiahnuť. A romantické vzťahy tiež. Myslím, že aj to učí okolie spoznávať túto chorobu aj seba navzájom bližšie. Pacienti s anorexiou, ktorých máme v ambulantnej starostlivosti už dlhšie, zvyknú vravieť, že ich anorexia s rodičmi v niečom aj zblížila. Ich rozhovory sa stali hlbšie. Zvládli spolu náročné situácie.

Niektoré deti mi hovoria, že sa im vyčistili kamarátske vzťahy, alebo, že sa im začali ozývať so záujmom aj takí ľudia, od ktorých by to vôbec neočakávali.

Nika, ovplyvňovali poruchy príjmu potravy aj vaše vzťahy?

N. V.: U mňa táto diagnóza ovplyvňovala všetko: vzťahy, prácu, štúdium. Odišla som z doktorátu, pretože bolo pre mňa neudržateľné viesť život, nie to ešte študovať.

Vo vzťahoch som nemala skúsenosť, že by mi poruchy príjmu potravy pomáhali udržiavať vzťahy. Naopak. Zistila som, že mnohí ľudia, ktorí nikdy nemali žiadnu psychickú poruchu, si to vedia len ťažko vedia predstaviť.

Najťažšie obdobie som mala v dvadsaťpäťke. A hoci moji kamaráti boli už dospelí ľudia, často som sa stretávala s tým, že keď sme išli niekam a ja som nechcela jesť, povedali mi, že „je to len jedlo“ a nemám to riešiť.

Rovnako to bolo aj v mojom predchádzajúcom vzťahu. Keď som mala depresiu, môj vtedajší partner to vôbec nevedel pochopiť. Nevedela som vstať z postele a pohnúť sa z miesta. A on ma utvrdzoval v tom, že problém je vo mne, lebo nemám pevnú vôľu.

Viem si predstaviť, že prechádzať si s blízkymi touto diagnózou môže byť utužujúce, no u mňa to tak nebolo. Ľudia okolo mňa nedokázali pochopiť, že niekto môže vnímať svet inak.

Čo by podľa vás mal vedieť o poruchách príjmu potravy každý?

I. F.: Že to nie je výmysel. Je to choroba, ktorú si nikto dobrovoľne nevyberá. A tiež, že človek, ktorý má anorexiu, je vyplašený, zranený a potrebuje pochopenie.

N. V.: Chcela by som, aby ľudia boli viac vnímaví k najbližším a aj k svojmu okoliu. Aby sa ich pýtali, ako sa majú. Znie to banálne, no táto otázka môže pre týchto ľudí znamenať veľa.