V Japonsku sa tri mesiace venoval detskej ortopédii, v rakúskom meste Graz zase problémom s nádormi pohybového aparátu a v Paríži sa zdokonaľoval v chirurgii zápästia. Dnes je 35-ročný BORIS DŽULA primár ortopédie vo fakultnej nemocnici v Prešove.
„Chcem žiť na Slovensku. Tu som doma, mám tu rodinu, dobré zázemie, manželka má dobrú prácu. Chcem, aby tu vyrastali moje deti a v súčasnosti mám možnosť robiť naozaj kvalitnú ortopédiu, pričom je okolo mňa skvelý tím ľudí, s ktorými som každý deň na operačnej sále a posúvame sa navzájom dopredu,“ hovorí expert pre denník SME.
Rozhovor je doplneným prepisom podcastu:
V texte sa dočítate:
- Čo najcennejšie si odniesol zo zahraničných stáží a pobytov.
- Aké boli pre neho návraty na Slovensko a prečo sa vôbec vrátil.
- Ako vyzerala práca v Paríži a Tokiu.
- Či zvažoval, že sa už na Slovensko nevráti a prečo tak neurobil.
- Či sú ortopédia a traumatológia vhodné špecializácie aj pre ženy.
- Čo ortopéd najčastejšie rieši po narodení dieťaťa.
- Aké sú najčastejšie vrodené chyby a ako sa dajú liečiť.
- Či záleží na tom, akú obuv rodič dieťaťu vyberie.
- Či sa dá podľa tvaru chodidla zistiť, či človek nosí vhodnú alebo nevhodnú obuv.
- Čo si myslí o chôdzi naboso.
- Kedy je už vidieť, že dieťa má vrodenú ortopedickú chybu.
- Či je komplikovanejšia výmena kolenného alebo bedrového kĺbu.
- Aké sú najväčšie úskalia pri týchto operáciách.
- Ako dlho priemerne endoprotéza vydrží.
- Ako prebieha operácia nádorov v blízkosti bedrového kĺbu.
- Či pacient cíti, ak má nádor v tejto oblasti, a aké príznaky si môže všimnúť.
Absolvovali ste viaceré zahraničné stáže. Na ortopedickej klinike v Grazi ste sa venovali nádorom pohybového aparátu, v Paríži chirurgii zápästia, v Prahe ste sa zdokonaľovali v operáciách bedrového kĺbu a v Tokiu ste sa venovali detskej ortopédii. Mal by každý lekár raz za čas vycestovať a vzdelávať sa vo svojom odbore?
Áno. Myslím si, že by to mala, alebo skôr mohla byť súčasť každého lekára, ktorý chce zlepšiť svoje vzdelanie a priniesť na domáce pracovisko niečo nové. To, čo ste vymenovali, je len zlomok stáží alebo pobytov, ktoré som absolvoval. Niektoré z nich boli krátkodobé, iné dlhodobé.
V Grazi alebo v Prahe išlo o opakované kratšie návštevy, kedy som bol priamo pri operačných výkonoch. Bol to hlavný účel, prečo som sa rozhodol navštíviť pracoviská v týchto mestách.
V prípade Paríža a Tokia išlo o dlhodobejšie pobyty, počas ktorých som sa zúčastňoval aj na chode kliniky ako takej.
Sú to rozličné zamerania v rôznych mestách. Čo najcennejšie, nielen z medicínskej, ale aj z ľudskej stránky, ste sa na stážach naučili?
Prvotným cieľom bolo najmä to, že som sa chcel zlepšiť, zdokonaliť, alebo naučiť nové metódy a postupy.
Samozrejme, odniesol som si mnohé veci aj z ľudského hľadiska. Asi som mal šťastie, no na všetkých miestach som sa stretol s absolútnou ochotou odovzdať mi všetko, čo vedia. A to bez toho, aby za to čokoľvek čakali naspäť.
Všetkým, od ktorých som sa takto učil, som vďačný.
Boli pre vás návraty na Slovensko náročné?
Nemôžem povedať, že by boli ťažké. Nikdy som totiž neodišiel úplne tak, že by som spálil všetky mosty. Vždy som tu mal zázemie.
Musím však uznať, že systém práce u nás bol v porovnaní so zahraničnými pracoviskami trochu iný. No práve pre to som tam išiel, aby som to videl a zažil.
Samozrejme, vrátiť sa po pol roku z Paríža do Prešova, bolo trochu náročné, pretože na život v Paríži sme si aj za krátky čas s rodinou zvykli. Bolo to pekné obdobie po všetkých stránkach.
V čom bol iný systém práce v Paríži?
V Paríži sa napríklad síce začína pracovať trochu neskôr ako u nás, no pracuje sa do večera až do noci. Čas nehrá žiadnu úlohu. U lekárov, s ktorými som pracoval v Paríži, je od rána do večera medicína na prvom mieste.
U nás je systém práce usporiadanejší. Ak má človek záujem, má viac priestoru aj na mimopracovné aktivity.
Vnímali ste tieto rozdiely aj počas pobytu v Tokiu?
V Tokiu to bol ešte väčší extrém. Práca sa začína skoro ráno a často sa končí neskoro v noci. Nie je to tak každý deň, no nie je to ani ojedinelé.
Často sa končí v noci s tým, že mnohí lekári na oddelení ani nejdú domov. Lebo ak im cesta domov trvá dve a pol alebo tri hodiny, ani sa im neoplatí odchádzať. V podstate by len prišli a mohli by ísť hneď naspäť.
Bežne sa stávalo, že sme dooperovali o desiatej alebo jedenástej večer a potom sme sa presunuli na kliniku, kde bol seminár.
Zvažovali ste niekedy, že sa už nevrátite a zostanete v zahraničí?
Veľmi vážne som nad tým uvažoval po pol roku vo Francúzsku, ale nakoniec som sa vrátil a som rád, že som sa takto rozhodol
Čo rozhodlo o návrate?
Chcem žiť na Slovensku. Tu som doma, mám tu rodinu, dobré zázemie, manželka má dobrú prácu. Chcem, aby tu vyrastali moje deti, a v súčasnosti mám možnosť robiť naozaj kvalitnú ortopédiu, pričom je okolo mňa skvelý tím ľudí, s ktorými som každý deň na operačnej sále a posúvame sa navzájom dopredu.
O ortopédii sa často hovorí, že je to mäsiarčina. Musí mať dobrý ortopéd aj veľa sily a fyzickej kondície?
Dovolím si nesúhlasiť. V žiadnom prípade ortopédiu nevnímam ako mäsiarčinu. Samozrejme, používame prístroje a nástroje, ktoré sú nutné na to, aby sme opravili tkanivá pohybového aparátu.
Ale fyzická sila pre ortopéda nie je vôbec najdôležitejšia. Pri určitých typoch operácií sú momenty, kedy potrebujete fyzickú silu. No nie je to gro tej operácie. V absolútnej väčšine času operácie fyzická sila nie je podstatná.
Sú operačné výkony, na ktoré potrebujete fyzickú zdatnosť. Tá sa však môže týkať aj fyzickej kondície a psychickej odolnosti. Pokiaľ ide o dlhé technicky náročné operácie, pri ktorých treba dlho stáť, prípadne o operácie u ľudí s nadváhou, vtedy potrebujete určitú fyzickú kondíciu.
Dnes je už ortopédia veľmi sofistikovaná činnosť, ktorú vykonávame s modernými prístrojmi. Implantáty, ktoré používame, sú neporovnateľné s tými, čo sa používali pred tridsiatimi rokmi.
Často sa stretávam s názormi, že ortopédia alebo traumatológia nie sú špecializácie pre ženy. Čo si o tom myslíte?
