Koncom októbra sa nerozsvietia len sviečky na hroboch, ale aj vyrezávané dyne na schodoch. Počas jesenných sychravých dní si znova pozrieme seriál Ženy z rodu Gilmorovcov či absolvujeme ďalší maratón príbehov Harryho Pottera.
Sú však ľudia, ktorí si radšej zvolia strach a cez televíznu obrazovku si domov pustia duchov, upírov a vrahov.
Môže sa zdať necitlivé a podivné vyhľadávať strach, aby sme sa zabavili, keď svet nemá núdzu o skutočnú hrôzu.
Psychologička Sarah Kollatová z Pensylvánskej štátnej univerzity na odbornom portáli The Conversation tvrdí, že vytváranie strachu, v inak bezpečných životoch, môže byť pre ľudí aj spôsob, ako sa cvičiť a pripravovať na skutočné nebezpečenstvá.

Marc Malmdorf Andersen a Mathias Clasen, riaditelia Laboratória rekreačného strachu na univerzite v dánskom Aarhuse, pre New York Times píšu, že jedným z dôvodov, prečo ľudia môžu nájsť potešenie v strachu, je, že ide o formu hry. Tvrdia, že práve deti sa môžu z desivých situácií veľa naučiť.
„Výskumníci sa domnievajú, že kontrolované vystavenie strachu vytvára príležitosti na zásadný rozvoj, napríklad na učenie o tom, aké je to cítiť strach, ako sa orientovať v neistých situáciách a ako sa s nimi vyrovnať,“ vysvetľujú a poukazujú na to, že podľa niektorých odborníkov, takéto učenie môže deti chrániť pred vznikom úzkostných porúch. Dôležité je, aby to bolo v rámci zábavy a strašidelnosť nebola cez čiaru.
V texte sa dočítate:
- Prečo nás môžu strašidelné príbehy upokojiť.
- Ako dokáže strach spájať ľudí.
- Či nás filmy o zombie a apokalypse robia odolnejšími.
Dobrý pocit zo strachu
Psychologička Kollatová vysvetľuje, že človeku sa pri pocite ohrozenia zvýši adrenalín a aktivuje sa evolučná reakcia – bojuj alebo utekaj. Rozbúcha sa mu srdce, dýcha hlbšie a rýchlejšie a stúpa mu krvný tlak. Telo sa pripravuje na obranu pred nebezpečenstvom alebo na čo najrýchlejší únik.
„Pri prežívaní riadeného strachu – keď vás napríklad pri pozeraní seriálu vydesí zombie – si môžete vychutnať tento energizujúci pocit, podobný bežeckému opojeniu, bez akéhokoľvek rizika. A potom, keď sa s hrozbou vyrovnáte, telo uvoľní dopamín, ktorý poskytne pocity potešenia a úľavy,“ vysvetľuje expertka.
V štúdii z roku 2019 vedci zistili, že ľudia, ktorí navštívili atrakciu „extrémne strašidelný dom“, mali menšiu mozgovú aktivitu v reakcii na strašidelné podnety a nižšiu úzkosť po vystavení sa strachu.
„Tieto zistenia naznačujú, že vystavenie sa hororovým filmom, strašidelným príbehom alebo napínavým videohrám nás môže následne skutočne upokojiť,“ hovorí Kollatová.

Strach spája
Ľudia chcú niekam patriť, je to naša základná motivácia. Komu tieto väzby chýbajú, prežívajú osamelosť, a aj preto sú ohrození psychickými a fyzickými zdravotnými problémami.
Spoločné prežívanie intenzívneho strachu posilňuje väzby medzi jednotlivcami. Ide napríklad o vojnových veteránov, preživších prírodných katastrof a aj o „rodiny“ vytvorené v skupinách záchranárov.
Kollatová je dobrovoľná hasička a zažíva toto jedinečné spojenie, ktoré vzniká pri spoločnom prežívaní intenzívnych hrozieb, napríklad pri spoločnom vstupe do horiacej budovy.
„Po vážnom požiarnom zásahu často cítime zlepšenie morálky a kamarátstva v hasičskej zbrojnici. Vždy, keď si spomeniem na hasičských partnerov, pociťujem záplavu pozitívnych emócií, aj keď sa udalosti stali pred niekoľkými mesiacmi alebo rokmi,“ hovorí.
Riadené zážitky strachu vytvárajú, hoci umelo, podobné príležitosti na zblíženie sa. Vystavenie stresu spúšťa v mnohých situáciách aj to, čo psychológovia nazývajú „staraj sa a priateľ sa“.
Vnímaná hrozba môže podnietiť ľudí k starostlivosti o potomstvo a vytváraniu sociálno-emocionálnych väzieb, ktoré im poskytnú ochranu a útechu. Tento systém je do veľkej miery regulovaný oxytocínom, takzvaným hormónom lásky.
Kollatová dodáva, že daná reakcia je pravdepodobná najmä vtedy, keď človek zažíva stres v blízkosti iných ľudí, s ktorými už nadviazal pozitívne sociálne väzby. Keď sa vo svojej sociálnej sieti stretneme so stresormi, hladina oxytocínu sa zvýši a iniciuje sociálne stratégie, aby sme situáciu zvládli.
„Sedieť v tme s kamarátmi pri sledovaní strašidelného filmu alebo hľadanie cesty v desivom bludisku s partnerom je dobré pre vaše zdravie, pretože vám to pomáha posilňovať puto s danými osobami,“ tvrdí psychologička.

Zvyšovanie odolnosti
Dánski výskumníci z Laboratória rekreačného strachu v štúdii z roku 2020 preukázali, že fanúšikovia hororu boli počas pandémie odolnejší ako ľudia, ktorí nesledovali strašidelné filmy. Konzumenti príbehov o útoku mimozemšťanov, apokalypse a zombie boli aj pripravenejší na nečakané zmeny.
Vedci predpokladajú, že môže ísť o výsledok „tréningu“, ktorým títo fanúšikovia prešli – cvičili sa v zvládaní strachu a úzkosti vyvolaných ich obľúbenou formou zábavy. Vďaka tomu mohli byť lepšie pripravení na zvládnutie skutočného strachu vyvolaného pandémiou.
Kollatová hovorí, že desenie samého seba kontrolovanými strašidelnými zážitkami je kľúčová technika, ktorá nám pomôže prežiť a prispôsobiť sa v desivom svete.
„Vyvolaním silných pozitívnych emócií, posilnením sociálnych kontaktov a prípravou na najhoršie obavy dokážeme lepšie prijať každý deň,“ konštatuje.

Limity a pomoc
To, čo považujeme za hrozbu, je úzko spojené s tým, kým sme. Psychologička Chivonna Childsová z Clevelandskej kliniky vysvetľuje, že mnohí z nás zvládajú upírov, vlkolakov či iné príšery, pretože sme si istí, že neexistujú.
„Ale keď ide o anjelov a démonov, v závislosti od nášho náboženského presvedčenia, môže to byť pre nás veľmi reálne a niektorí si od toho držia odstup,“ hovorí.
Naše reakcie na desivé podnety ovplyvňujú aj životné skúsenosti. Childsová dodáva, že akýkoľvek druh traumy ovplyvní typ obsahu, ktorý dokážeme tolerovať. To isté platí aj pre medzigeneračnú traumu.
Niekedy však aj zdravý strach sa môže preklopiť do úzkosti a paniky.
„Môžeme si celý deň pripomínať, že to bol len film, podcast alebo strašidelný dom, ale ak sa nás to stále dotýka – ak nemôžeme spať či fungovať – možno je čas vyhľadať pomoc, aby ste zistili, čo ďalšie za tým môže byť,“ radí odborníčka.
Dodáva, že trauma môže niekedy viesť k potláčaniu spomienok, pocitov a vecí, ktoré sa nám stali.
Zdroj:
DOI: 10.1007/s10567-020-00338-w
DOI: 10.1037/emo0000470
DOI: 10.1080/00332747.1988.11024391
DOI: 10.1016/j.paid.2020.110397