Postupná strata pamäti, problémy pri uvažovaní a vytváraní úsudku, dezorientácia, ale aj strata rečových schopností a neschopnosť robiť niektoré rutinné činnosti. To všetko patrí medzi základné príznaky Alzheimerovej choroby.
"Nie je to len o pamäti. Prichádzame aj o množstvo iných kognitívnych funkcií. Každý, kto sa stretol s pacientom s Alzheimerovou chorobou vie, že sa mení aj jeho správanie alebo orientácia v čase a priestore. Porúch, ktoré sa objavujú, je neskutočne veľa," hovorí pre SME NORBERT ŽILKA, riaditeľ Nueroimunologického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV).
Dodáva, že postupom času dochádza u mnohých pacientov k výraznej redukcii mozgového tkaniva.
"Oproti tomu pri starnutí u nás ubúda množstvo synaptických spojení. Ale v prípade Alzheimerovej choroby naozaj prichádzame o nervové bunky. To je obrovský rozdiel v celom procese. Preto nemôžeme povedať, že Alzheimerova choroba je len urýchlené starnutie. Je to naozaj chorobná entita, ktorá sa vyvíja v mozgu. Často na to upozorňujeme," vysvetľuje.
V rozhovore sa dočítate:
- Prečo počet pacientov s Alzheimerovou chorobou neustále rastie.
- Čo sa deje v mozgu pacientov s touto diagnózou a čo zapríčiňuje to, že zabúdajú.
- Ako rýchlo Alzheimerova choroba napreduje.
- Čím môžeme chorobný proces ešte urýchliť.
- Akú úlohu zohráva pri Alzheimerovej chorobe genetika.
- Čo všetko môžeme zabudnúť a ktoré prvé príznaky ochorenia si môže rodina všimnúť.
- Prečo tu už desať alebo pätnásť rokov nemáme lieky, ktoré by mohli vyliečiť Alzheimerovu chorobu.
- Či vstupujeme do éry, keď budeme vedieť liečiť toto ochorenie.
- Na akom princípe fungujú nové lieky na Alzheimerovu chorobu a pre koho sú určené.
- Ako vyzerá terapia týmito liekmi a kedy by mohli byť dostupné na Slovensku.
Odborníci odhadujú, že aktuálne žije v Európe sedem miliónov ľudí s Alzheimerovou chorobou. Predpokladajú, že do roku 2030 sa počet pacientov zvýši na 14 miliónov. Sú to pesimistické odhady?
Nie, odhady, ktoré ste použili, sú naopak celkom optimistické.
Podľa klasických údajov, ktoré máme k dispozícii, je v súčasnosti na svete okolo 60 miliónov pacientov s Alzheimerovou chorobou. Predpoklad do roku 2050 je neuveriteľný. Očakávame totiž, že túto diagnózu bude mať až 150 miliónov ľudí.
Ale ani tieto čísla nie sú veľmi presné, ani v krajinách, kde je už etablovaná diagnostika tohto ochorenia, nemáme diagnostikovaných úplne všetkých pacientov.
Preto sa tieto čísla často násobia dvojkou, aby sme dostali odhady, ktoré sú bližšie k realite. Mnohí pacienti nám totiž unikajú. Buď nie sú presne, alebo vôbec diagnostikovaní.
Je to veľmi vážny problém.
Prečo počet pacientov s Alzheimerovou chorobou neustále rastie? Je to dané tým, že sa zlepšuje jej diagnostika, alebo za to môže to, že sa dožívame vyššieho veku?
Je to kombinácia týchto faktorov.
V prvom rade sa naozaj zlepšila diagnostika. Kedysi sme demenciu označovali ako Alzheimerovu chorobu, dávali sme ich do jedného vreca. V skutočnosti je Alzheimerova choroba len najčastejšia forma demencie.
Okrem nej poznáme aj veľa iných foriem demencií. Ide o desiatky ochorení, ktoré majú komplikovanejšiu diagnostiku. Celá diagnostika je preto postavená na tom, že sa snažíme zistiť, či pacient trpí Alzheimerovou chorobou alebo nie. Ak nie, dostávame sa do zložitejšej situácie, kde hľadáme cesty ako identifikovať dané ochorenie.
Dnes hovoríme, že približne 60 percent pacientov s demenciou má Alzheimerovu chorobu. A práve tí, ktorí trpia menej častými formami demencie, nám unikajú. Mnohí z nich končia u psychiatrov, pretože majú veľmi silné psychiatrické príznaky. Obraz diagnózy nie je taký jednoznačný, dokonca by sa dalo povedať, že je často zakrytý.
Takže na jednej strane vďaka lepšej diagnostike dnes vieme u väčšieho množstva pacientov odhaliť, či majú Alzheimerovu chorobu alebo nie. Na druhej strane treba povedať aj to, že zdravotný stav obyvateľstva sa naozaj zhoršil.
Vidíme to všade okolo nás. Pribudli mnohé faktory, ktoré sú rizikové pre vznik demencie. Aj to je ďalší bod, ktorý vstupuje do hry a zvyšuje početnosť pacientov s Alzheimerovou chorobou.
A v neposlednom rade sa tiež dožívame vyššieho veku a neurodegeneratívne procesy do istej miery súvisia so starnutím mozgu.
Alzheimerovu chorobu si mnohí ľudia spájajú so zabúdaním, no opísať procesy, prečo sa to deje, je už náročnejšie. Prečo pacienti s touto diagnózou zabúdajú? Čo sa deje v ich mozgu?
Alzheimerova choroba má v porovnaní s inými formami demencie špecifický rukopis. Je charakterizovaná prítomnosťou dvoch patologických štruktúr. Jedny nazývame senilné plaky, tie sa nachádzajú mimo bunkového priestoru. Druhé sa nachádzajú priamo vo vnútri nervových buniek. Tie označujeme ako neurofibrilárne klbká.
Za každou z týchto patologických entít stojí jedna bielkovina, čo je pri neurodegeneratívnych ochoreniach veľmi zvláštne. A práve tieto bielkoviny sú zaujímavé z hľadiska diagnostiky a aj terapie.
S využitím neurozobrazovacích a imunologických techník sa totiž snažíme diagnostikovať ich prítomnosť v mozgu, v krvi alebo v mozgo-miechovej tekutine. Používame to ako dôkaz, že pacient trpí Alzheimerovou chorobou.
Zvláštne na tomto ochorení je tiež to, že sa vždy niekde začína a nie je to náhodný proces. Deje sa to práve v oblasti, ktorá veľmi úzko súvisí s pamäťou a priestorovou orientáciou.
Z nej sa potom ochorenie šíri prostredníctvom spojov, ktoré vytvárajú určité kognitívne dráhy. A ani v tomto prípade nejde o náhodný proces ako je to napríklad pri priónových ochoreniach. Nejakým spôsobom to reflektuje, ako mozog funguje.
Ako celý tento proces vyzerá?
To je ešte zaujímavejšie. Proces sa šíri v mozgu ako infekcia. Bielkovina tau, ktorá je vnútri nervových buniek a vytvára neurofibrilárne klbká, má tendenciu prechádzať z jednej bunky na druhú a presvedčiť svoje zdravé kolegyne, aby sa zmenili podobným spôsobom.
Poškodené bielkoviny využívajú spôsob šírenia informácie v mozgu.
Vďaka neurozobrazovacím technikám vidíme, ako sa patológia šíri v čase. V mozgu pacienta môžeme celý priebeh sledovať počas niekoľkých rokov. Vidíme, že proces kopíruje kognitívne dráhy. Je to fascinujúce.
Nie je to ako keď sa mikroorganizmus náhodne dostane do mozgu a potom ho určitým spôsobom devastuje. V tomto prípade to vyzerá ako keby patologická bielkovina cielene kráčala krok za krokom a ničila kognitívne dráhy, čo sa potom odzrkadlí aj na klinických prejavoch pacientov s Alzheimerovou chorobou.
Dokonca dnes už vieme tento pohyb aj napodobniť v laboratóriu. Robíme to aj u nás. Poškodenú bielkovinu izolujeme z mozgu pacienta, ktorý počas života trpel Alzheimerovou chorobou. Následne ju podáme do našich experimentálnych zvierat. A nielen, že vieme vytvoriť úplne identické neurofibrilárne klbká, vieme zabezpečiť aj to, že šírenie prebieha identickým spôsobom.
