V sále počuť jemné bzučanie prístrojov, slabé pískanie či občasné ťuknutie. Nepravidelné pípanie signalizuje alarm na kontrolu tlaku alebo prietoku krvi.
Na niektorých z pätnástich lôžok už ležia pacienti, pripojení hadičkami k moderným prístrojom, okolo pobehujú zdravotné sestry. Je to tam ako v rušnom úli, kde má každý pridelenú svoju úlohu a presne vie, čo má robiť.
Keď vojde do sály Viera Herdová, všetci ju priateľsky zdravia, jedna zo sestier ju usmerní, pri ktorej posteli sa má zložiť a hneď aj ju začne napájať k prístroju. Robí to cez arteriovenóznu fistulu zavedenú v jej pravej ruke, ktorá po krátkom chirurgickom zákroku spojila hlavnú tepnu a žilu a teraz vytvára akýsi okruh, aby jej mohla krv z tela prúdiť oboma smermi. Von aj dnu.
Na viac ako štyri hodiny sa súčasťou Vierinho krvného obehu stane prístroj. Dočasne preberie funkciu jej obličiek – filtruje krv, odstraňuje z nej odpadové látky a prebytočnú tekutinu, kým ona počas zákroku pokojne oddychuje.
Viera Herdová procedúru podstupuje trikrát do týždňa. Patrí medzi približne 3,5- tisíc slovenských pacientov, ktorí pre zlyhanie obličiek pravidelne podstupujú hemodialýzu.
V texte sa dočítate:
- ako sa vyvíjal jej zdravotný stav a kedy nastal okamih, že musela nevyhnutne nastúpiť na dialýzu,
- na čo v stravovaní a životospráve si musí pri svojej diagnóze dávať najväčší pozor,
- či môže ako dialyzačná pacientka pracovať a cestovať,
- ako dlho môže s dialýzou žiť,
- aká je možnosť, že jej transplantujú novú obličku,
- čo jej pomohlo psychicky sa s diagnózou vyrovnať a naučiť sa s ňou žiť.
Problémy s obličkami zdedila, veľa ľudí o ochorení nevie
Viac ako pol milióna ľudí na Slovensku má nejaký typ chronickej choroby obličiek, no v nefrologických ambulanciách, v ktorých sa zaoberajú ochoreniami obličiek, sa lieči len 150-tisíc pacientov.
Kým Viere Herdovej obličky definitívne nezlyhali, aj ona bola jednou z nich.
Ťažkosti s obličkami sú v jej rodine dedičnou záležitosťou. Mala štrnásť rokov, keď ju prvýkrát dostal do nemocnice silný zápal obličiek. Zistilo sa, že má na oboch obličkách cysty, no keďže po preliečení nemala problémy, dostala záznam do zdravotnej karty a jej život plynul ako dosiaľ.
Po škole nastúpila ako chemička-operátorka do Slovnaftu a vo firme prežila celý svoj pracovný život. Pri zmienke o tom, že pracovala na smeny v prvej karcinogénnej triede s benzénom, podvedome cítiť vo vzduchu toxický opar, v ktorom prežila prvých dvadsaťpäť pracovných rokov.
"Po dvoch pôrodoch prišlo k zvratu, obličky aj cysty sa zväčšili a ja som od tridsiatich piatich rokov musela byť pravidelne sledovaná u nefrológa," rozpráva o svojej diagnóze.
Vždy to vraj brala s nadhľadom a dúfala, že sa jej prognóza tak skoro nezhorší, ak bude dodržiavať správnu životosprávu. Normálna oblička má okolo 12 centimetrov, tie jej sú takmer raz také veľké, obrastené niekoľkocentimetrovými cystami. Jedna váži zhruba dve kilá.
Dlhé roky chodila k nefrológovi len raz za pol roka, spoločne upravili jedálniček, znížili množstvo prijímaných bielkovín v strave, pravidelne sledovali laboratórne parametre v krvi, aby vedeli, či obličky vylučujú dostatočné množstvo odpadových látok.
Na 100-tisíc obyvateľov Slovenska pritom podľa údajov NCZI pripadalo v roku 2023 takmer 2740 pacientov sledovaných v nefrologických ambulanciách.
"Je pomerne veľký rozdiel medzi tými, ktorých evidujeme a liečime a tými, o ktorých vôbec nevieme. Ich by mal celý systém zdravotníctva aktívne vyhľadávať," hovorí pre SME nefrológ Martin Demeš, ktorý je aj hlavným odborníkom Ministerstva zdravotníctva SR pre nefrológiu.
Platí to najmä pre určité rizikové skupiny ľudí ako diabetici, hypertonici a kardiaci.
"Je to prácou špecialistu či odborného lekára. U ostatných ľudí sa to zisťuje pri preventívnych prehliadkach, na ktoré máme nárok každé dva roky. Oni ani nemusia vedieť o tom, že majú choré obličky," dodáva.
Riziko ochorenia obličiek je možné zistiť aj prostredníctvom online dotazníka, ktorý na základe rizikových faktorov vyhodnotí možné riziko ochorenia obličiek - nenahrádza však lekársku starostlivosť, slúži len ako informačný zdroj.
Tekutiny si musí strážiť
Na roky pred nástupom na dialýzu si Herdová spomína ako na aktívne obdobie. "Bola som na tom fyzicky veľmi dobre, chodila som plávať, do posilňovne, na prechádzky, športovala som takmer stále."
Všetko sa u nej zmenilo pred tromi rokmi. Zvýšená hladina kreatinínu v krvi po pravidelnej trojmesačnej kontrole neveštila nič dobré. Kreatinín sa vylučuje z tela výlučne obličkami, u zdravej dospelej ženy sa hodnota v krvi pohybuje cca do 90 umol/l. Jej hodnoty sa však blížili k číslu 800.
„Už som tušila, že sa niečo deje, lebo mi posledné dni bolo strašne zle. Bola som nesvoja a veľmi unavená, telo malo v sebe kopu balastu a už toľko nevymočilo,“ spomína.
Okamžite ju museli hospitalizovať a dialyzovať, pre nízky hemoglobín dostala aj päť či šesť transfúzií krvi. Aj tak dnes považuje za šťastie, že dokázala prežiť 59 rokov bez potreby dialýzy.
