Nik nespochybňuje, že dospievanie je výzva. No rovnako náročnou môže byť v tomto období aj rola rodiča.
Kde je hranica medzi bežnými tínedžerskými výkyvmi nálad a vážnym problémom s duševným zdravím a čo môžu pre podporu psychickej pohody svojho dospievajúceho dieťaťa urobiť rodičia?
"To, čo tínedžerom najviac pomáha, je pocit prijatia doma, aj keď často experimentujú a menia sa," hovorí pre SME americká klinická psychologička a autorka LISA DAMOUR, ktorá o témach duševného vývoja detí a dospievajúcich prednáša po celom svete. Bola aj konzultantkou animovaného filmu V hlave 2.
V slovenčine jej nedávno vyšla jej tretia kniha Emocionálny život tínedžerov.
V rozhovore sa dočítate:
- kedy by mal rodič pri emóciách svojho tínedžera spozornieť,
- ako môže rodič pomôcť, keď tínedžer svoje emócie potláča,
- akej chyby sa rodičia najčastejšie dopúšťajú pri zvládaní emócií svojich detí,
- v akých situáciách by nemali rodičia tlačiť tínedžera do rozhovoru,
- ako podporiť dospievajúcich, aby si zachovali zdravý vzťah k sociálnym sieťam.
V najnovšej knihe ponúkate nielen praktické rady, ale aj vedecky podložené vysvetlenia emočného prežívania tínedžerov. Čo vás viedlo k tomu, že ste sa rozhodli ju napísať?
Chcela som rodičom pootvoriť dvere do vnútorného sveta ich tínedžerov – nielen ukázať, čo robia, ale najmä čo prežívajú. Mnohí rodičia sa zľaknú, keď vidia, s akými silnými emóciami ich deti zápasia a automaticky si myslia, že niečo s nimi nie je v poriadku.
V skutočnosti sú však ich búrlivé pocity prirodzenou a zdravou súčasťou dospievania. Knihu som napísala preto, aby rodičia lepšie porozumeli tomu, čo sa v ich deťoch odohráva. A aj preto, aby sa sami cítili istejšie a boli pripravení byť pre svoje deti oporou.
Čo sa zmenilo v posledných rokoch v emocionálnom prežívaní mladých ľudí?
Dnešní tínedžeri dospievajú vo svete, ktorý sa zdá nepokojnejší a rýchlejší než ten, v ktorom vyrastala predchádzajúca generácia. Pandémia, politické napätie, sociálne siete či neustále pripomínanie globálnych kríz – to všetko vytvára tlak, ktorý na mladých dolieha čoraz silnejšie.
Nie je nič nové na tom, že tínedžeri prežívajú silné emócie. Nové je len to, koľko vonkajších vplyvov ich dokáže znásobiť a vyhrotiť. Ak chceme byť pre nich emocionálnou oporou, musíme sa snažiť pochopiť aj to, v akom svete sa učia žiť a pracovať s vlastnými emóciami.
Hovoríte, že intenzívne emócie tínedžerov nie sú známkou problému, ale zdravého vývinu. Kedy by mal však rodič spozornieť?
Emočné výkyvy patria k dospievaniu – tínedžeri prežívajú dni plné nadšenia aj chvíle hlbokého smútku, a to je úplne prirodzené. No rodičia by mali zbystriť pozornosť, ak sa ich dieťa cíti zle dlhšie než len pár dní. Ak sú jeho pocity mimoriadne intenzívne alebo ak mu začnú zasahovať do každodenného života – napríklad do učenia, priateľstiev, spánku či stravovania.
Keď sa tieto prejavy zhoršujú alebo pretrvávajú, prípadne ak je ohrozené jeho bezpečie, je najvyšší čas obrátiť sa na odborníka.

A ako môže byť rodič nápomocný v opačnom prípade – keď tínedžer svoje emócie potláča?
Keď sa tínedžeri uzatvárajú do seba, nie je múdre na nich tlačiť. Dôležitejšie je ukázať im, že sme tu – pripravení počúvať, bez nátlaku a bez súdenia. Aj jednoduchá veta ako: Som tu, keď budeš chcieť hovoriť, nebudem ťa do ničoho nútiť - môže mať prekvapivo silný účinok.
Niekedy im viac než slová pomôže písanie denníka, pohyb alebo čas strávený s niekým, komu dôverujú. Podpora nemusí vždy znamenať hlboký rozhovor – dôležité je, aby cítili, že v tom nie sú sami.
V knihe tiež spomínate, že dnešní rodičia majú tendenciu deti pred negatívnymi emóciami zachraňovať. Čo môžu robiť namiesto toho tak, aby im naozaj pomáhali a nebránili v raste?