Keď sa šesťdesiatosemročný muž dostal do nemocnice, bol v kritickom stave. Balansoval na hranici vedomia, jeho ľavá noha od kolena nadol bola celá čierna. Gangréna postupovala rýchlo, takmer nezadržateľne.
Tvár mal zvláštne fľakatú, so sivastými mramorovými škvrnami. Všetky znaky nasvedčovali tomu, že jeho krvný obeh zlyháva. Srdce, vyčerpané a slabnúce, už sotva stíhalo zásobovať telo krvou. Čas sa mu krátil.
Dve noci predtým muža našli v jeho obytnom prívese na predmestí Mississippi. Susedia potvrdili, že sa volá Boyd Rush, a opísali ho ako nemého a nepočujúceho dôchodcu, ktorý sa predtým živil ako čalúnik. Pre vysoký krvný tlak roky trpel na choré srdce a doma zrejme dostal infarkt.
Lekári mu dávali hodiny, nanajvýš deň života.
Jediným, kto ho možno ešte vedel zachrániť, bol chirurg James Hardy, ktorý sa od polovice 50. rokov 20. storočia venoval výskumu transplantácie orgánov a rok predtým úspešne vykonal transplantáciu pľúc.
Boyd Rush mohol prežiť len s novým srdcom. Netušil, že orgán, ktorý nakoniec dostane, nebude pochádzať z človeka.
Ak transplantovať, tak hneď
Chirurgický tím Lekárskeho centra univerzity v Mississippi na čele s doktorom Hardym dospel na jar v roku 1963 k záveru, že ich výskum je dostatočne zrelý na to, aby už v najbližšom čase prešiel skúškou pravdy. Konečne by sa mohli pokúsiť transplantovať ľudské srdce.
Mal v pláne použiť srdce pacienta po ťažkom úraze, ktorý bol na jednotke intenzívnej starostlivosti. Hoci jeho mozog už nepracoval, jeho srdce ešte stále bilo.
Vtedajšie prísne lekárske predpisy však neuznávali zánik mozgovej činnosti ako znak smrti. Chirurgovia preto museli čakať, kým sa zastaví aj srdce pacienta. Inak ho na transplantáciu nesmeli použiť.
Cukrovka sa liečila hladom a whisky. Prvú inzulínovú injekciu dostal štrnásťročný chlapec Čítajte Skúsenosti tímu však ukazovali, že je veľmi nepravdepodobné, že by potenciálny darca a príjemca zomreli presne v rovnakom okamihu, čo bolo pre úspešnú transplantáciu srdca kľúčové.
Boyd Rush však už čas nazvyš nemal. Deň po prijatí do nemocnice mu síce amputovali gangrénou nakazenú nohu, no ako minúty plynuli, jeho stav sa naďalej zhoršoval.
„Potenciálny príjemca upadol približne o šiestej večer do terminálneho šoku s nízkym krvným tlakom, prakticky nedýchal, robila to za neho len mechanická ventilácia cez tracheotomickú kanylu,“ spomínal Hardy neskôr vo svojich pamätiach.
Bol 23. január 1964, keď sa chirurg rozhodol. Prikázal Rusha previezť na operačnú sálu. Ak sa mala vykonať transplantácia srdca, muselo sa to udiať okamžite.
Šimpanzy chovali v laboratóriu
Rush už nemohol dlhšie čakať na vhodné nové srdce, preto sa Hardy musel rýchlo rozhodnúť medzi tým, čo je dovolené, a tým, čo ešte nikto pred ním neskúsil.
