Počas druhej svetovej vojny slúžil štyridsiatnik Albert Alexander ako policajný strážnik v anglickom grófstve Oxford. Bol zároveň členom tímu vzájomnej pomoci ozbrojených síl, čo znamenalo, že musel byť vždy v pohotovosti a pripravený vyraziť kamkoľvek v krajine, ak si to situácia vyžadovala.
Koncom novembra 1940 bol spolu s niekoľkými mužmi z jeho okresu požiadaný o pomoc. Posily potrebovala polícia v mestečku Southampton na juhu Anglicka. Hneď pri príchode boli muži svedkami bombardovania, no celý nasledujúci týždeň vládol v meste relatívny pokoj.
Prišiel posledný novembrový deň. Bolo už takmer šesť hodín večer, keď zrazu mesto osvetlila spŕška svetlíc. Po nečakanom leteckom nálete ostalo veľa zranených, medzi nimi aj strážnik Albert Alexander.
Kým najskôr to vyzeralo, že u neho nepôjde o vážne zranenia, tržné rany, ktoré mu spôsobili šrapnely striel, sa mu silno zapálili. O niekoľko dní už muž zomieral, pretože jeho krv sa hemžila baktériami, na ktoré ešte lekári nepoznali liek.
Laboratórnu kuriozitu testovali na myšiach
Policajný dôstojník netušil, že v čase, keď sám bojuje o život, sa vo vedeckom svete začínajú diať prelomové veci.
Všetkému, čo malo zakrátko nasledovať a ovplyvniť aj jeho osud, predchádzali udalosti z roku 1928, keď si škótsky vedec Alexander Fleming všimol, že pleseň Penicillium notatum dokáže spoľahlivo ničiť baktérie vo svojom okolí. Už odkedy slúžil ako zdravotník vo Francúzsku počas prvej svetovej vojny a videl bezpočet vojakov zomierajúcich na gangrenózne infekcie, hnala ho túžba nájsť antimikrobiálny liek, ktorým by ich zachránil.
Hoci bol objav ničivej plesne fascinujúci, vedec ho ďalej nerozvíjal a penicilín zostal dlho nepovšimnutý. Fleming nemal potrebné zručnosti na vyčistenie látky a mohol len dúfať, že ostatní vedci sa jeho objavu chytia a dotiahnu ho do konca.
Mužovi transplantovali srdce šimpanza. Zákrok zmenil pohľad na to, čo je v medicíne dovolené Čítajte Až o viac než desaťročie neskôr, v roku 1940, nadviazal na Flemingove zistenia tím vedený austrálskym lekárom Howardom Floreym a jeho kolegom Ernstom Chainom z Oxfordskej univerzity. Vedci sa rozhodli overiť túto laboratórnu kuriozitu v praxi.
