Obezita sama osebe nebolí. A práve preto ju tak dlho ignorujeme. Kým sa objaví bolesť, môže byť často neskoro – choroby súvisiace s obezitou sa rozvíjajú celé roky a sú tichí zabijaci.
Vedkyňa a lekárka BARBARA UKROPCOVÁ z Biomedicínskeho centra Slovenskej akadémie vied tvrdí, že zmena životného štýlu nie je len o pevnej vôli. Ľudia potrebujú vedenie, podporu aj čas. „Je dôležité uvedomiť si, že cvičiť trikrát do týždňa po dvadsať minút nebude stačiť,“ hovorí a dodáva, že kľúčom k úspechu je dlhodobá zmena.
V rozhovore vysvetľuje aj to, prečo rady typu „jedz menej a viac sa hýb“ môžu byť nielen neúčinné, ale niekedy aj nebezpečné, ako môže s liečbou obezity pomôcť umelá inteligencia a prečo sa zdravý životný štýl nezačína v kuchyni, ale v hlave.
V rozhovore sa dočítate:
- prečo sa v našom zdravotníctve preskripcia cvičenia či výživové poradenstvo využíva len minimálne,
- ako funguje program 14 týždňov, zameraný na komplexný manažment obezity a kto sa doň môže prihlásiť,
- či zmení digitalizácia spôsob, akým pristupujeme k liečbe obezity,
- prečo sú ultraspracované potraviny pre človeka problém,
- či sa dá častým chudnutím a jojo efektom pokaziť metabolizmus,
- či môže niekto mať obezitu a zároveň metabolizmus štíhleho človeka,
- aj aký problém sa môže skrývať za využívaním škatuľových diét.
Ľudia žijúci s obezitou dostávajú roky tú istú radu: jesť menej a viac sa hýbať. Je to stále smerodajné, alebo dnes už vieme viac?
Je to veľmi podobné tomu, ako keby sme človeku, ktorý sa chce naučiť šoférovať, povedali: Sadni si za volant a šoféruj. Alebo malému prváčikovi: Choď a čítaj, veď je to pre teba dobré.
Za tým, ako sa stravujeme, ako sa hýbeme a ako žijeme naše životy, sa skrýva nesmierne veľa informácií a návykov. Keď to chceme zmeniť, musíme si vybudovať informačnú základňu - prečo a ako to urobiť.
Potom treba nácvik, ako zmeniť správanie a ako nové návyky zaradiť do svojho každodenného života a dlhodobo ich udržať. To je proces, ktorý spravidla vyžaduje odborníkov. Niektorým ľuďom stačí rada či impulz, ale väčšina potrebuje odborné vedenie, podporu a čas, aby sa naučila pristupovať k zmene inak – systematicky a udržateľne.
Až 236 rôznych diagnóz sa spája s obezitou a mnohí ľudia nevyhľadajú pomoc práve preto, že sa boja odsúdenia a stigmy. Ako to zmeniť?
Zmena si vyžaduje komplexný prístup a spoluprácu naprieč rôznymi odbormi aj sektormi. Prečo sú napríklad v Holandsku relatívne úspešní? Aj preto, že vláda, verejné zdravotníctvo a potravinársky priemysel spolupracujú s cieľom podporiť výber zdravších potravín a jedál, je tam vybudovaná infraštruktúra na aktívny transport (cyklocesty), vzdelanie zamerané na zdravý životný štýl je integrované do vzdelávacieho systému na školách. Je veľa rôznych faktorov, ktoré treba adresovať, aby vzniklo prostredie podporujúce zdravší životný štýl.
Všetci s niečím zápasíme, hoci to na prvý pohľad nemusí byť vidieť. Jedným z dôvodov, prečo je obezita taká stigmatizovaná, je fakt, že je viditeľná. Vo svojej podstate to je chronické ochorenie, ktoré sa spája s určitými zmenami na úrovni tkanív, orgánov a organizmu – tak, ako aj iné ochorenia.
Tak ako sa nehanbíme vyhľadať pomoc pri srdcových ochoreniach alebo pri cukrovke, nemali by sme sa báť riešiť ani obezitu. Neznamená to osobné zlyhanie, ale prirodzenú súčasť toho, s čím sa ako ľudia stretávame. Treba len začať a uvedomiť si, že liečba obezity je dlhodobá záležitosť, kde neexistujú instantné riešenia.
Byť si vedomý rizík je prvým krokom. Zlyhávame v tomto hneď na začiatku v rámci vzdelávania a školstva?
Do veľkej miery áno. Vedieť, ako žiť v zdravom tele, patrí medzi základné praktické zručnosti. Bolo by skvelé, keby sa takéto poznatky systematicky objavovali už v osnovách základných škôl, aj neskôr. Niektoré školy sa už týmto smerom uberajú, ale v iných krajinách sú o krok vpred.
Napríklad v Rakúsku sa uskutočnil úspešný program, do ktorého sa zapojili stovky škôl. Vzdelávali učiteľov, ktorí potom učili deti o pohybe, výžive či zdravých návykoch. Na troch švédskych školách pridali k hodinám telesnej výchovy v rámci dvojročného projektu 30 minút intenzívnej aeróbnej aktivity dvakrát týždenne. Tínedžerom sa zlepšila nielen zdatnosť, ale aj známky.
Vždy si spomeniem aj na Naperville, mestečko pri Chicagu, kde vlnu pozitívnych zmien odštartoval jeden učiteľ telesnej výchovy. Netreba čakať na veľké systémové zmeny. Aj iniciatíva jednotlivcov môže byť efektívna.
Aj v našom zdravotníctve sa však preskripcia cvičenia či výživové poradenstvo využívajú len minimálne. Prečo?
Chýba to už v samotnom vzdelávaní lekárov – nie je to súčasťou systematického vzdelávania či štandardných postupov, resp. je prítomné len okrajovo. Ako to potom majú lekári uplatňovať v praxi?
Ďalším problémom je, že lekári často nemajú čas a v systéme chýba personál, ktorý by v spolupráci s lekárom mohol takýto manažment realizovať. Na efektívne vedenie pacienta spravidla nestačí povedať „menej jedzte a viac sa hýbte“, pacienti potrebujú konkrétnejšie a na mieru šité vedenie. A lekári potrebujú mať k dispozícii tím – výživových špecialistov, fyzioterapeutov a/alebo trénerov, koučov a psychológov, ktorí by prevzali ďalšiu prácu a mohli pacienta viesť.
V Centre pre manažment obezity v Biomedicínskom centre SAV vytvárame práve takýto komplexný model – okrem výživového poradenstva a možnosti tréningu pod odborným vedením je jeho súčasťou aj behaviorálny koučing, zameraný na dlhodobú zmenu správania v oblasti výživy a pohybu.
Je dôležité, aby pacient cítil podporu od lekára?
Áno, sú to pre neho motivačné injekcie. Je nesmierne dôležité, ako k pacientom lekári pristupujú.
Pacient by nemal mať pocit zlyhania, nemal by vnímať chudnutie čiernobielo – buď ísť naplno, alebo sa úplne vzdať. Je to cesta, na ktorej je normálne občas zakopnúť, vrátiť sa naspäť, pribrať zas 2 či 3 kilá.
Je dôležité, aby sa mohol vrátiť k odborníkovi, ktorý mu nebude nič vyčítať, ale pomôže mu pokračovať.
Ako sa súčasný fenomén „body positivity“, ktorý podporuje prijatie tela v akejkoľvek veľkosti, zlučuje s medicínskym pohľadom na obezitu a jej zdravotné riziká?
Prijatie seba samých je často dobrým východiskovým bodom pre akúkoľvek zmenu. Nevyčítať si, nemať voči sebe nenávistné pocity – to je nesmierne dôležité, nielen pre kvalitu života, ale aj pre napĺňanie svojich cieľov. Navyše môžu sebapohŕdanie a frustrácia viesť k depresívnym náladám, a tie môžu byť spúšťačom emočného prejedania. Je to začarovaný kruh.
Dôležité tiež je, aby sme nelipli na ideálnych mierach či predstave ideálneho tela.
Cieľ by mal byť realistický a dosiahnuteľný krok za krokom, nie niečo, čo je v nedohľadne a už na prvý pohľad demotivujúce. V tom vidím veľkú hodnotu „body positivity“: podporiť sebalásku a sebaprijatie, ale nie do takej miery, že to človeku bráni urobiť potrebné zmeny pre svoje zdravie.
Je dobré vedieť sa pozrieť do zrkadla – obrazne aj doslova – a čeliť objektívnej realite. Nebáť sa pomenovať riziká. Ak viem, že v rodine mám výskyt Alzheimerovej choroby, alebo cukrovky či porážky, ak viem, že mám obezitu a málo pohybu – nie je múdre zatvárať pred tým oči. To nie je o strachu, ale o uvedomení si, že mám vyššie riziko, a teda zodpovednosť voči sebe.
Ľudia s obezitou sa často odvolávajú aj na zlé gény. Aký silný je tento faktor v otázke obezity?
To, ako vyzeráme a akú máme postavu, závisí najmä od interakcie dvoch faktorov – od génov a od prostredia. A samozrejme, od nášho správania, ktoré s tým súvisí. Sme ako otvorené nádoby, ktoré neustále reagujú a prispôsobujú sa okoliu.
Tento mechanizmus má svoj pôvod v našich predkoch, ktorí prežili v drsných podmienkach savany práve vďaka schopnosti efektívne ukladať tuk a šetriť energiu, keď bolo jedla málo. Dnes, keď máme jedla viac než dosť a často sa nehýbeme, nám gény paradoxne môžu spôsobovať problém, nabádajú nás k prejedaniu a pasivite. Preto je prostredie, v ktorom žijeme, nesmierne dôležité a má veľký vplyv na to, ako sa naše telo správa.
Dnes máme o hrozbách, ktoré so sebou obezita prináša, oveľa viac informácií. Prečo sa zmeny k lepšiemu nedejú rýchlejšie?
