Záchranári zvyčajne bojujú o život v akútnych chvíľach, pri nehodách či náhlych zdravotných kolapsoch. Česká záchranárka PETRA HOMOLOVÁ však prichádza za ľuďmi v čase, keď sa už o ich životy nezvádzajú boje.
Do sanitky spolu s tímom naloží zomierajúcich alebo nevyliečiteľne chorých ľudí a odvezie sa s nimi na ich poslednej ceste mimo domova či nemocničného zariadenia. Niekam, kde sa im ešte môže splniť dávny sen alebo skrytá túžba - či už je to výlet do prírody, koncert obľúbeného umelca, stretnutie s rodinou alebo miesto, ktoré mali v živote najradšej.
"Jedna pani mi povedala, že je vďačná za to, čo sme pre ňu urobili, pretože rakva nemá vrecká. Nič hmotné si v nej na druhý breh nedokážeme vziať, len lásku, rodinu a zážitky, ktoré máme vryté v pamäti. Na tieto slová často myslím," hovorí v rozhovore pre SME zakladateľka Sanitky splnených snov.
V rozhovore sa dočítate:
- Čo chcú na konci života ľudia najčastejšie zažiť,
- ako sa o smrti rozpráva s pacientmi a ich rodinami,
- či deti vnímajú blízkosť smrti inak než dospelí,
- ako sa stará o vlastnú psychiku, keďže sa každý deň stretáva so zomieraním.
V roku 2022 ste založili projekt Sanitka splnených snov, v rámci ktorého umožňujete vážne chorým ľuďom a ľuďom v paliatívnej starostlivosti plniť ich posledné želania. Aký je za tým príbeh?
Posledných päť rokov som bola zamestnaná u súkromného poskytovateľa rýchlej zdravotnej služby. Raz nám zavolala pani s tým, že by si veľmi priala, keby mohla chorému manželovi splniť prianie, ale on už nezvláda prevoz autom. Bola ochotná urobiť pre neho všetko, aj zaplatiť za sanitku.
Riaditeľ to dovolil a ja som si to vzala na starosť. Žiaľ, nestihli sme to, pán medzitým zomrel. V nadväznosti na túto udalosť som sa dozvedela, že niečo podobné funguje po celej Európe a postupne som sa o to začala viac zaujímať.
Projekt som začala robiť pod českými samaritánmi, kde som tiež pôsobila. Dosť sa rozbehol, ale už nezapadal do portfólia záchranky, riaditeľ mal pocit, že ním strácam čas. Lenže ja som sa do toho zamilovala.
Čo bolo ďalej?
Založila som neziskovku, oslovila som kolegov, za vlastné peniaze sme kúpili sanitku a spravili jej potrebnú registráciu.
Takže dnes sa už venujete len Sanitke splnených snov?
Áno. Projekt ma úplne pohltil, preto som zariskovala. Musela som sa rozhodnúť, či sa uskromním a budem robiť to, čo milujem alebo ostanem u súkromníka, hoci dobre finančne zabezpečená.
Koordinujem sny a zároveň jazdím sanitkou aj na samotné priania. Nie na všetky, pretože ich je toľko, že by som to už nestíhala. Ale práve to je to, čo na projekte najviac milujem – plnenie samotných snov.
Často ide o ľudí s rôznymi neurodegeneratívnymi ochoreniami, ktorým už nefunguje telo. (zdroj: Archív P.H.)Vždy ste chceli byť záchranárkou?
Od malička som mala sklony pomáhať. Najskôr zvieratám v lese, zachraňovala som slimáky a všetko, čo sa hýbalo. Keď som sa na základnej škole rozhodovala, kam ďalej, voľba bola jasná. Šla som na strednú školu za všeobecnú sestru, potom bola možnosť spraviť si nadstavbu zdravotnícky záchranár.
Postupne som si dorábala vyššie a vyššie vzdelanie.
Po vysokej škole ste hneď sadli do sanitky a zachraňovali ľudí?
Začínala som vo vojenskej nemocnici na pohotovosti. Od roku 2007 som začala jazdiť v záchranke.
Akým ľuďom plníte sny v rámci projektu? Musia spĺňať nejaké kritériá?
