hospicu Plamienok pre umierajúce deti
"Snažím sa plne si uvedomiť a pripustiť, že vyhorieť môžem aj ja a môže sa mi to stať aj napriek snahe o prevenciu.
Snažím sa spoznávať svoje limity a vnímať, že moje blaho je prinajmenšom rovnako dôležité ako blaho detského pacienta a jeho rodiny.
Snažím sa uvedomiť si, že nie som pre pacienta nenahraditeľná. Snažím sa byť súčasťou tímu, zdieľať s kolegami ťažkosti, ktoré mi práca prináša.
Snažím sa tráviť čas s priateľmi a rodinou, hoci viem, že by som sa v práci nenudila. Nechcem len pomáhať, chcem byť otvorená, aj dostávať.
Snažím sa hľadať to, čo mi prináša radosť a oddych. Som si vedomá, že nie je možné pomôcť každému.
Snažím sa spať, koľko potrebujem, občas si zašportovať, nemyslieť na deti a prácu. Som v psychoterapeutickom výcviku."
MUDr. Petr Nawka, psychiater
"Práve som na postdoktorandskom štúdiu na University of California v Berkeley. Aj keď sa mi podarilo urobiť pomerne veľa pre Národný program duševného zdravia, tento pobyt je pre mňa najlepšou prevenciou burn outu, akú si viem predstaviť. Dovtedy som si totiž myslel, že stačia dve veci, aby nedošlo k vyhasnutiu - že to, čo človek robí, robí rád, a že ak pracuje tímovo, tak ľahko sa nepreťaží. Po svojom pobyte v Kalifornii som však zistil, že tým, že úplne vypadnem zo svojho každodenného stereotypu, získavam určitý odstup k niektorým zvykom.
Napríklad keď človek pracuje príliš dlho, nemá už toľko času pre svojich najbližších, nemôže sa tak o nich oprieť a zároveň im byť oporou, čiže namiesto toho, aby to najcennejšie, čo má, zveľaďoval, to zanedbáva."
MUDr. Viliam Dobiáš, bývalý lekár záchranár
"Myslím, že citlivosť k syndrómu vyhorenia je u nás vysoká. Niekedy mám pocit, že viac ako polovica zdravotníckeho personálu týmto syndrómom trpí. Občas sa však pýtam, či ide o syndróm vyhorenia alebo celkový postoj k životu. Správa sa tak lekár len k pacientom v pracovnom čase, alebo aj k rodine doma? Podľa správania sa rodičov k deťom niekedy možno pozorovať príznaky vyhorenia aj v rodine.
Ja bojujem proti vyhoreniu uvedomele aj neuvedomele. Mám množstvo aktivít, takže pestrosť pracovných aktivít je antidótom vyhorenia. Najviac to však pociťuje rodina. Ochorenia u detí a manželky, ako sú chrípky, angíny, boľavé chrbtice vyriešim dvoma vetami. Jednou si upresním príznaky, druhou navrhnem liečbu. Žiadne ľutovanie, fúkanie, hladkanie. Vlastnú dcéru som kedysi ako 15-ročnú poslal s podozrením na zápal slepého čreva do nemocnice MHD. Samozrejme, že som zavolal službukonajúcemu kolegovi, príznaky boli v začiatku a nehrozilo nebezpečie. Stalo sa to však a rodina to dodnes hodnotí ako mernú jednotku môjho cynizmu - poslať dieťa na operáciu autobusom." (uj)
