Prečo býva nejednej žene trápne, keď u nej na Veľkonočný pondelok zaklope zopár chlapov či chlapcov, vyšibú ju korbáčom z trhoviska, polejú lacnou voňavkou a čakajú na pohárik, pohostenie alebo peniaz?
V niektorých rodinách sa na Veľkonočnú nedeľu vajíčka tajne roznosia po záhrade alebo po lese, potom ich deti idú hľadať, zbierajú ich do košíčkov a rozdávajú na Veľkonočný pondelok. FOTO – ARCHÍV A. K.
Vo väčších mestách nie je vôbec neobvyklé, že sídliská obliehajú neznámi šibači a dobýjajú sa všade, kde sa im nedopatrením otvoria dvere. Možno je to pre to, že tradičné veľkonočné zvyky sa viažu viac k dedinskému prostrediu a spôsobu života. Keď chlapec strčí dievku pod studňu, určite je to iný pocit, ako sa ocitnúť pod sprchou v paneláku a ešte sa pritom usmievať.
Veľká noc je najväčším sviatkom v roku pre kresťanov, ktorí oslavujú Kristovo vzkriesenie. Menej veriaci ju považujú za milý sviatok jari so všetkými jej atribútmi a pre ostatných je zrejme akýmsi bezpohlavným voľnom, počas ktorého je najlepšie odísť z domu čo najďalej.
„Veľká noc má pre každého iný význam. Prelína sa v nej mnoho tradícií,“ hovorí Andrea Kalivodová z Ústavu etnológie SAV v Bratislave. „Najviac ju cítiť v kresťanských kruhoch. Je to však zároveň aj židovský sviatok a pôvodné korene má v slovanských zvykoch z pohanských čias, ktoré boli zamerané na zabezpečenie dobrej úrody, prosperity, zdravia a lásky v roľníckej kultúre.“
Otázka prestíže?
V mnohých rodinách je tento sviatok spojený aj s nepríjemnými povinnosťami, akou je napríklad jarné upratovanie.
V niektorých predstavuje iba tradičné jedlá alebo zlomky, ktoré z nich pretrvali, v ďalších predovšetkým šibačku, oblievačku alebo rýchly zárobok. „My so sestrou sme Veľkú noc mali rady, bola to až prestížna záležitosť,“ hovorí Andrea, „zapisovali sme si, koľko máme oblievačov a v škole sme sa tým chválili. Mala som kamarátky, spolužiačky, ktoré mysleli iba na to, kam utiecť, aby neboli doma. Naša rodina pochádza z východného Slovenska a mnoho zvykov u nás pretrvalo dodnes.“
S veľkonočným jedlom sa chodievalo aj stále chodí na posviacku do kostola. V mnohých košíkoch sa nájde syrec - veľkonočná hrudka alebo baránok, údené mäso, klobásky a koláč „paska“, podobný vianočke. Svätia sa na Veľkonočnú nedeľu pri rannej omši. „Pamätám si, ako u nás každé dieťa dostalo do košíka kúsok z každého jedla. Pred kostolom bola fúra vyzdobených košov na posvätenie,“ spomína Andrea, „a ľudia si navzájom obzerali, kto čo v koši mal. Potom sa utekalo s košom domov, lebo ktorá gazdiná prvá dobehla, tá bola po celý rok šikovná.“
Kresťanská Veľká noc, ktorej predchádza štyridsaťdňový pôst, sa začína Kvetnou nedeľou, týždeň pred Veľkonočnou. „Vtedy sa chodí s letečkom, jarnou kyticou halúzok ozdobených vajíčkami,“ pripomína Andrea Kalivodová. „Tak sa v pohanských zvykoch privolávala a vítala jar, začínal sa nový hospodársky rok. V cirkevných sviatkoch sa zase svätia vŕbové výhonky - bahniatka - ktorými vítal ľud Ježiša Krista.“ Bahniatkam sa pripisovala nadprirodzená ochranná moc, napríklad pri orbe sa zapichávali do prvej brázdy.
Aký rodič, taký sviatok
Jedným z obľúbených zvykov u nás sú aj vajíčka a zajačiky. Táto tradícia je starogermánskeho pôvodu a prenikla k nám z Nemecka. V niektorých rodinách sa na Veľkonočnú nedeľu vajíčka tajne roznosia po záhrade alebo po lese, potom ich deti idú hľadať, zbierajú ich do košíčkov a rozdávajú na Veľkonočný pondelok.
Zvyky odrážajú nielen mieru udržiavania tradícií, ale aj fungovanie rodiny. „Naše deti maľujú vajíčka už asi mesiac a milujú tieto prípravné práce. To, ako si každý jej člen ctí sviatok, asi naozaj záleží od rodiny,“ uvažuje Andrea. „Deti majú sviatky v takej obľube, v akej ich majú rodičia.“
U pohanských Slovanov a Germánov bola Veľká noc pôvodne jarnou slávnosťou, ktorou sa oslavovalo precitnutie prírody zo zimného spánku. Židia v tom období slávili pesach na pamiatku vyslobodenia Izraelitov z Egypta. Na túto slávnosť kresťanská cirkev nadviazala svoju Veľkú noc, čomu nasvedčuje jej pomenovanie v mnohých jazykoch – po nemecky Oestern, po anglicky eastern, po latinsky, grécky, rusky pascha, po francúzsky pąque.
O obdobie, keď sa má Veľká noc sláviť, sa viedli spory už v 2. storočí. V roku 325 sa snem nikajský uzniesol na tom, aby sa Veľká noc slávila v 1. nedeľu po jarnom splne, a ak spln padne na nedeľu, tak v nasledujúcu nedeľu.
Veľkej noci predchádzal pašiový týždeň – v ňom Zelený štvrtok, Veľký piatok, Biela sobota, napokon Veľkonočná nedeľa s maľovanými vajíčkami a Veľkonočný pondelok s oblievačkou a inými národnými zvykmi, ktoré sa viažu k omladnutiu prírody.
