Eutanázia je výnimočný akt, do ktorého ako odborník vstupuje v prvom rade lekár. Má však aj úskalia právneho charakteru. Súdny lekár PETER KOVÁČ z Bratislavy je zároveň právnikom. Eutanáziu, ktorú môže tak ideálne posúdiť z pohľadu oboch profesií, si vybral aj za tému svojej dizertačnej práce.
Prečo práve táto téma?
Ako súdny lekár som poznal prípady ľudí, ktorí sa nevedeli vyrovnať so svojím ochorením a situáciu riešili samovraždou. Napríklad vyskočili z okna alebo si zvolili strelnú zbraň. Sú však ľudia, ktorí nemajú odvahu siahnuť si na život alebo takí, ktorých choroba pohybovo paralyzuje. Eunatázia ma zaujíma ako medicínsko-právny problém, pretože ide o rozhodnutie človeka o jeho vlastnom živote, ktoré by malo byť rešpektované, rovnako ako každé iné.
Aký názor prevláda medzi lekármi?
Nemôžem zovšeobecňovať, ale vychádzať len zo vzorky konkrétnych lekárov, ktorých poznám, a je to individuálne. O postoji k eutanázii v konečnom dôsledku rozhodne názorový základ človeka. Mladší dynamickejší kolegovia inklinujú skôr k jej akceptácii za istých okolností, ale starší alebo hlboko veriaci ju považujú za absolútne neprípustnú. Odporcovia uvádzajú rôzne dôvody odmietavého postoja. K najpodstatnejším patrí argument šikmej plochy, podľa ktorého sa uzákonením eutanázie spustí lavína a rapídne narastie počet žiadateľov. Neraz aj takých, ktorí by stanovené kritériá nespĺňali. A časom by sa to potom mohlo vymknúť spod kontroly.
Skutočne by to hrozilo?
Nepredpokladám. Opieram sa pritom o skúsenosti zo sveta. Napríklad v americkom štáte Oregon sa počet prípadov asistovanej samovraždy, ktorá je tam za presne špecifikovaných podmienok legálna, ustálil dlhodobo na čísle asi 40 prípadov ročne. Zaujímavé je, že podľa prieskumu ide prevažne o ľudí s vyšším vzdelaním.
Nedá sa za istý druh eutanázie považovať aj odpojenie pacienta od prístrojov?
To je obrovský rozdiel. V tomto prípade nejde o človeka, ktorý má pred sebou istý časový úsek, aj keď naplnený utrpením spojeným s poslednou fázou choroby. Zvyčajne ide o situáciu, keď zlyhávajú základné životné funkcie a život udržujú len prístroje. Najpodstatnejším kritériom je stanovenie mozgovej smrti. Je rovnocenné zo stanovením klasického úmrtia, pri ktorom ide o nezvratné zastavenie dýchania a krvného obehu.
Môžu toto rozhodnutie ovplyvňovať príbuzní?
Tí nemajú čo do charakteru poskytovanej zdravotníckej starostlivosti vo všeobecnosti vstupovať a týka sa to, prirodzene, aj posudzovania zdravotného stavu pacienta. Výnimku však predstavujú osoby nespôsobilé právnych rozhodnutí, kde dáva súhlas rodina, aj keď s istými obmedzeniami.
Pacient samotný však má právo liečbu odmietnuť.
Iste, a môže tak urobiť úplne alebo čiastočne. Lekár ho však musí detailne informovať o charaktere vývoja choroby a on si musí byť vedomý dôsledkov svojej voľby. V súvislosti s odmietnutím liečby predlžujúcej život môžeme hovoriť o pasívnej vyžiadanej eutanázii, ktorá je však v súlade s naším právnym poriadkom. Nikoho predsa nemôžete nútiť liečiť sa. Najmä ak procedúry, ktoré má podstúpiť, považuje za zbytočné a nepríjemné.
V zahraničí môže pacient dopredu odmietnuť niektoré lekárske úkony. Máme takú šancu aj na Slovensku?
Naše právo priamo neumožňuje odmietnutie napríklad resuscitácie. Ale Dohovor o ľudských právach a biomedicíne obsahuje článok, ktorý možno na konštrukciu takéhoto práva využiť. U pacienta, ktorý v čase zákroku nie je v takom stave, že môže vyjadriť svoje prianie, treba prihliadať na prianie, ktoré vyslovil v súvoslosti s vykonaním zákroku skôr. Ak pacient vyjadrí nesúhlas s určitým úkonom dopredu, lekár by mal jeho požiadavku akceptovať pri najbližšej situácii, ktorá si konkrétny úkon vyžaduje. Stačí ústny prejav, ale omnoho dôveryhodnejší je písomný vo forme testamentu pacienta, ktorý by v prípade potreby mal na súde väčšiu váhu. Mnohí pacienti a dokonca i lekári o tomto dohovore ani nevedia. Kritici túto možnosť danú článkom 9 spochybňujú, pretože liečebné metódy sa zlepšujú alebo prichádzajú nové. Preto aj článok obsahuje formuláciu, že na predchádzajúci stav treba prihliadať. Nie je to však povinnosť, čo lekárovi fakticky umožňuje zohľadniť zmenu možností medicíny.
Je v súčasnosti reálne, aby sa eutanázia stala súčasťou právneho systému na Slovensku?
Celkom určite nie. Nedovolí to atmosféra spoločnosti, kde sa prevažná časť populácie hlási ku kresťanským alebo iným náboženským princípom, ktoré takýto spôsob ukončenia života neuznávajú. Súvisí to aj so skladbou politických strán v parlamente, z ktorých väčšina deklaruje práve takéto smerovanie, takže pri hlasovaní by zákon o eutanázii nemal šancu. Ale považujem toto právo za dôležitú súčasť života spoločnosti. Človek má mať možnosť alternatívy aj v hraničnej situácii.
