Ak máte svoj vlastný skutočný príbeh alebo zážitok zo života, neváhajte a podelte sa s ním s ostatnými návštevníkmi Primar.sk.
Už keď som vchádzala do areálu, všimla som si tabuľu so šípkou s nápisom "márnica" a nepríjemne ma zamrazilo, lebo som si musela uvedomiť, že aj ona sa tam dostane. Vošli sme do nemocnice, išla som s mamou a bratrancom (tetiným starším synom). Vošli sme do izby a naskytol sa mi hrozný pohľad. Myslela som, že sme si pomylili izbu.
Sledovala som mamu s bratrancom a čakala, že to povedia a pôjdeme von. Lenže oni sa tam rozložili, vytiahli flaše s mrkvovými a cviklovými šťavami. A keď bratranec chytil tú osobu na posteli za ruku, s hrôzou som si uvedomila že je to ona, moja teta Viera. Vychudnutá na kosť, bezvládna, spiaca, bledá, s počmáranou tvárou, s otvorenými vysušenými ústami, ktoré boli celé posiate akýmysi vyrážkami.
Neskôr som sa dozvedela, že tvár mala počmáranú preto, že jej ju ožarovali a to museli na presné miesto. Bratranec s mamou sa zhovárali a mňa napadlo, že by mali byť ticho, aby ju nezobudili. Oni sa však rozhodli, že ju zobudia, však spať môže aj neskôr. Nemohla som na ňu pozerať bez toho, aby mi slzy nezalievali oči. Pozerala som potom všelikde po miestnosti a nakoniec som vyšla na balkón, hanbila som sa za svoje slzy, a hlavne som nechcela, aby ma tak videla teta, keď ju zobudia, chorí by nikdy nemali vidieť svojich blízkych, keď kvôli nim plačú.
Na balkóne som sa snažila ukludniť, no nešlo to ľahko, stále sa mi rinuli slzy, ale nakoniec sa mi to podarilo a vrátila som sa do izby. Viera stále spala. Tí dvaja pri nej sedeli. Prečo? Čo ju nedokážu zobudiť? Nebola som schopná čokolvek povedať, čokolvek sa spýtať. Už sa ju nesnažili budiť. A mne sa zase začali slzy rinúť do ocí a tentokrát som sa schovala do kúpelne, kde som si sadla na stoličku čo tam bola. Neskôr za mnou došla mama a ja som sa jej spýtala, či ju nedokážu zobudiť, a ona že nie. Neskôr, keď som sa ! zase ukludnila, zase som došla do izby. Sadla som si vedla bratranca a mamy.
Bratranec sa so svojou spiacou mamou rozprával, hovoril jej, ako sa s bratom majú, čo deň predtým robili, o čom bol film, na ktorom boli. Neskôr jej čítal z knihy. Rozprával a čítal jej celé tie dve hodiny, čo sme pri nej boli. Keď ju držal za ruku, zdala sa mu horúca, zmeral jej teplotu, mala 38,5. Neskôr sa z nejakého rozhlasu čo tam mali ozvalo zmerajte si teploty, tak sme jej ju zmerali znova, ťahalo jej na 39. Sestrička jej došla zmerať tlak, a čistila jej ústa, v ktorých čosi mala. Pokúšala sa ju tiež zobudiť, tiež bezvýsledne.
Potom došla iná sestrička, dala jej infúziu a keď dotiekla, dala jej ďalšiu, nejakú špeciálnu na zníženie teploty, studenú. A bratranec jej stále čítal. Sedela som vedľa, počúvala a pozerala sa na svoje ruky. Sledovala som svoju kožu a zdala sa mi zrazu taká škaredá a pominutelná. Takisto jemne presvitajúce cievky. Uvedomovala som si, že aj táto koža, aj tieto cievy raz prestanú žiť a premenia sa na prach. Každý kúsoček môjho, aj iných tela mi z! razu pripadal tak škaredý. Bratranec stále čítal, občas srandoval, a mne napadlo že je jak ona. Vždy ten rozvážny, kým iní nedokážu zadrzať prílev emócií, on sa tvári vždy ako keby bolo všetko v pohode, vždy nad vecou. Obdivovala som ho, ako to dokáže.
Aj ona bola vždy taká. Nikdy sa nestažovala, vždy sa zaujímala o druhých. Nechcela svojimi pocitmi obťažovať iných. Ešte ked pred pár týždňami bola doma a pri vedomí, došli sme sa návštevu a ona sa pýtala môjho brata, že ako je na tom jeho problém s nohou, a radila, čo si má na to dávať. O sebe nepovedala ani slovo, hoci rakovina jej prešpikovala celé telo, nádor jej vytláčal oko a ten na plúcach ju nútil stále kašlať. Keď sa naša návšteva blížila ku koncu, kľakla som si k tetinej posteli a chytila ju za ruku. Uvedomila som si, že ju má celú spuchnutú. Pozrela som na jej druhú ruku, a tú mala chudú na kosť. Zdalo sa mi, že teplota jej už klesla, chytila som ju za ruku vyššie. A tam ju mala studenú. Do konca návštevy som ju držala, kým bratranec stále čítal. Cítila som energiu, nevedela som však určiť, či mi ju berie alebo dáva. Bolo mi však jasné, že ju môže len brať. Bolela ma ruka, a tak isto ma bolela aj večer, keď som zaspávala. Dala by som jej väčšinu svojej energie, ak by jej to pomohlo.
Na konci našej návštevy sa z rozhlasu ozvalo, nech sa dostavia na večeru. Za chvíľu prišla zase iná sestrička aj s táckou jedla, keď však videla, že teta sa nedá zobudiť, odniesla to zase preč. A potom sme išli aj my.
Teta Viera odišla navždy týždeň po našej návšteve.
S láskou spomína Katy
