Ak máte svoj vlastný skutočný príbeh alebo zážitok zo života, neváhajte a podelte sa s ním s ostatnými návštevníkmi Primar.sk.
Prišli Vianoce a to sa u nás vždy pečie veľa dobrých koláčikov, varí fantastická kapustnica (do ktorej ocino hodi
Ak máte svoj vlastný skutočný príbeh alebo zážitok zo života, neváhajte a podelte sa s ním s ostatnými návštevníkmi Primar.sk.
Prišli Vianoce a to sa u nás vždy pečie veľa dobrých koláčikov, varí fantastická kapustnica (do ktorej ocino hodi zo tri slivky – akože jeho tajný recept, ale my sme ho prekukli). Samozrejmosťou je mamin zemiakový šalát, ktorý tak dozdobí zeleninou, že sa nám slinky zbiehaju a k nemu sa podáva vyprážaný kapor.
S chuťou sme si zavinšovali, pripili, pojedli oplátky, kapustinicu a išlo sa na šalát s kaprom. Toto sa mi stalo pred niekoľkými rokmi, keď som ešte študovala. Mala som štastie a uchmatla si dve podkovičky – veď pri dvoch starších (pažravých) bratoch je to neuveriteľný uspech. Hoci som veľa nerozprávala, a dávala si pozor na kosti, predsa, čo čert nechcel jedna mi uviazla v hrdle.
No čo nie je to prvý raz – rady mám naštudované, tak žiadna panika. Najprv pohár vody – nič, kosť tam je. Tak skúsime chlebík – nič, tak skúsim ešte raz len kôrku a lajdácky požuvať – prehltnem, chvíľu sa mi zdá, že už je to za mnou. Ale nie, ešte stále tam je.
No hádam teraz nebudem bežať na pohotovosť, hádam pri koláčikoch sa uvoľní a ju zhltnem.
Darčeky sme si rozdali, poklábosili. Už bolo 21,00 keď sa bratia rozhodli ísť žurovať, mne sa nechcelo, tak som pozerala s našimi telku a prehĺtala to množstvo slín, čo sa mi stále v ústach zhromaždovali. Veď moje chuťové bunky a slinky zaregistrovali, že v ústach niečo mám a tak sa snažili na 110 percent.
Skúšala som koláčiky, znovu chlieb, ale tá kosť tam bola stále. Vyplazovala som dlhý jazyk do zrkadla, možno ju zbadám a poradím si sama, ale okrem škeriacej sa tváre v zrkadle som žiadnu kosť nevidela.
Ráno aj nasledujúci deň som to trpela, veď raz sa musí uvoľniť. A čo budem otravovať na pohotovosti, nie som žiadna citlivka.
Prišiel prvý pracovný deň a tá kosť tam bola stále, už som bola unavená, nevyspatá a hrozne na seba nahnevaná, že som jedla tak neopatrne. Išla som za svojím obvodným lekárom, nech sa na mňa pozrie. Mal dovolenku. Čo teraz? Kam by ma poslal? Kedže som študentka, tak na Vajnorsku. Ok, moja ďalšia cesta viedla tam. Čakala som dve hodiny, kým si ma na ORL pozvali dnu. Na otázku čo mi je, som im popísala príznaky. Sestra mi pozrela do hrdla (pri stropnom osvetlení!!!) a povedala, že tam nič nevidí, tak určite simulujem. Nedala som sa, a trvala na svojom. Pozrela znova, poriadne ma poťahala za jazyk, na čo som sa ohradila, že to bolí. S hlbokou vráskou mi strčila do ruky papierik, na ktorom bolo mimochodom napísané, že nie som ochotná spolupracovať (!) a poslala ma ku kolegyni, ktorá ma lepšie prístroje aj svetlo. Tak som sedela dalšiu hodinu. Na to, že som vyštartovala ráno o 7,30 a už je 10,00 a nič nejedla, nebolo mi všetko jedno. Veď kto mohol tušiť, že to bude tak dlho trvať?
Staršia pani dokorka ma privítala, usadila, začala sa pýtať – bola milá, kým jej sestra neukázala papierik... a už ma ťahala za jazyk, aby lepšie videla a hľadala a hľadala a NAŠLA. Bola zapichnutá na koreni jazyka. Ako ju vybrať? Hľadala vhodné nástroje a skúšala – kým som mala v ústach zrkadielko, tak bolo všetko v poriadku, ale ked tam chcela vložiť kliešitky, tak ma pekne naplo – a to som si radšej držala jazyk sama, lebo by som jej asi ani ústa neotvorila. Keď sa jej to ani na štvrtý raz nepodarilo, vyhlásila, že nemá dva razy zahnuté klieštiky a bez nich to nepôjde.
Hlavou sa mi prehnalo, no a čo ja s tým? Ja mám kosť v hrdle, nejako mi ju vyberte!!!
Pani doktorka mi dala papierik a poslala ma k ORL podľa bydliska. Keďže bývam v I. Obvode, pristála som na oddelení, kde bolo 20 ľudí predo mnou a to samí starší. Nieže by som mala niečo proti tomu, ale bolo 11,30 a ja mám prázdny žalúdok a v krku kosť! Rezignovane som sa zviezla na pohovku, aspoň že bola voľná. Poctivo som si odsedela dalsiu dvojhodinku a ked o 13,30 zaznelo moje meno, nechcelo sa mi veriť, že už konečne sa moje trápenie ukončí.
Mladá pani doktorka si vypočula príbeh, čo sa mi stalo (už som bola celkom dobrá, veď som ho rozprával štvrtý raz), pozrela do hrdla, našla kosť. A mal aj dva razy zahnuté klieštiky, veď načo ju trápiť, keď ich nemá? Ale zopakovala sa situácia – zrkadielko – ok, zrkadielko + klieštiky – nie. Dala mi cmúľať nejaké „cukríky“, ktoré mali spôsobiť znecitlivenie. Keď mi dala tretiu dávku, a mňa stálen napínalo, len krútila hlavou. Dostala som štvrtý raz „cukríky“, mimochodom chutili odporne a mne už brnela celá pusa a jazyk ma príšerne bolel. Ale bola milá a snažila sa. Znovu som si sadla do kresla, zrkadielko, ok, zrkadielko a klieštiky – naplo ma. Ale tak poriadne, že keby som mala niečo v žalúdku, tak to asi bude von, a možno aj to, čo som nejedla. Bolo mi to veľmi trápne. Otvorila som ústa a na to mi lekárka povedala, že už je dobre. Kosť som prehltla.
Nechcelo sa mi veriť, že to bolo „také ľahké“. Hodiny ukazovali 14,15. Chvíľu ešte písala správu pre môjho obvodného lekára, a záver bol najlepší. Keď som dorazila domov, porozprávala som, čo som zažila, naši sa dobre zabávali a ja už viem, že nie kosť ale prístup lekárov je „problémom“.
Inak jazyk ma bolel ešte týždeň a ten týždeň som nevnímala žiadne chute – ciže všetko bolo iba mastné alebo nemastné. A kapra jej naďalej, len si dávam dvojnásobný pozor, lebo jazyk ma bolí len pri pomyslení, že by sa to mohlo zopakovať.
