Hypochondria Hypochondria patrí do skupiny somatogénnych porúch - spoločným znakom týchto porúch je, že pri lekárskom vyšetrení nie je možné odhaliť príčiny telesných problémov, na ktoré sa sťažujú postihnutí pacienti. Napriek negatívnym výsledkom pri vyštetrení sa hypochondri aj naďalej obávajú vážnych ochorení, ktoré by ich mohli postihnúť. Príčinou môže byť začarovaný kruh: u osôb trpiacich hypochondriou vedú informácie o príslušnej chorobe pri súčasnom vnímaní vlastných telesných príznakov k domneniu, že oni sami sú chorí. Následkom toho sa začnú pozorne sledovať, začnú pociťovať strach o vlastné zdravie, čo vedie k zvýšenej úrovni psychického rozrušenia. Rozrušenie zosilňuje presvedčenie hypochondra, že je skutočne chorý. Pri terapii ide v podstate o to, aby sa tento začarovaný kruh prerušil.
Úvod Asi máloktorá psychická porucha našla také použitie v bežnom jazyku ako hypochondria. Ľudia, ktorý o svojom strachu z ochorenia rozprávajú častejšie, sú označovaní ako hypochondri a často sú predmetom výsmechu.
Hypochodrickí pacienti sa často sťažujú na telesné problémy, na vyšetrenia sú privolaní lekári z rôznych odborov. Hoci sa diagnostickými metódami nezistí žiaden nález, hypochondri odmientajú môžnosť psychickej príčiny ich problémov. Život hypochondra sa často točí okolo jeho choroby a od svojho okolia vyžaduje pozornosť a spolucítenie pre svoje utrpenie. Skupina somatogénnych porúch je lepšie známa pod názvom psychosomatika a poukazuje na súvislosť medzi telom (soma) a dušou (psyché). Kľúčovým bodom psychosomatiky je domnienka, že duševné problémy sa môžu prejaviť aj telesnými symptómami.
Častosť Neexistuje vedecky podložená štatistika, ktorá by dokazovala presný výskyt hypochondrie medzi obyvateľstvom. No podľa údajov všeobecných lekárov sa prejavuje u takmer 50% pacientov čiastkové a u 3-14% jednoznačné príznaky hypochondrie. Na rozdiel od ostatných somatogénnych porúch, vyskytujúcich sa prevažne u žien, má hypochondria približne rovnaké zastúpenie medzi mužmi i ženami.
Príznaky Hypochondrický pacient trpí obavou, že môže ochorieť na určitú chorobu. Bežné telesné príznaky alebo minimálne somatické zmeny ako napr. mierne zvýšený pulz pri stúpaní po schodoch, priebežné problémy s trávením a pod. sú u hypochondrov označované ako príznaky a zároveň dôkazy domnelej choroby.
Ani dôkladné lekárske vyšetrenie nedokáže hypochondra presvedčiť, že je v podstate zdravý. Dôkazy o tom, že nie je chorý vníma ako možnosť, že trpí na doposiaľ neznámu chorobu, alebo že sa lekár pri stanovení diagnózy pomýlil. Kvôli svojmu presvedčeniu navštívi značné množstvo lekárov (doctor-shopping); v mnohých prípadoch sa dokonca podrobuje riskantným chirurgickým operáciám, od ktorých si sľúbuje zistiť príčinu svojich "problémov".
Na rozdiel od iných somatogénnych porúch, pri ktorých sú hlásené zo strany postihnutých meniace sa symptómy v rozličných častiach telesnej schránky, ohraničujú sa hypochondri väčšinou na jeden alebo dva orgánové systémy. Všeobecne je ťažké určiť hranicu mezi hypochondriou a ostatnými somatogénymi ochoreniami. Najschodnejším rozdiel je vidieť v tom, že u hypochondra ide o strach z ochorenia, pričom pri ostatných somatogénnych poruchách stojí v popredí vedomie samotnej choroby.
Predpoklady a príčiny Z psychoanalytického pohľadu vzniká hypochondria vnútornými konfliktmi, zapríčinenými pocitmi viny alebo strachu. Ako obrana sa používa presúvanie pozornosti na telesné poruchy, aby nebola potrebná konfrontácia práve s týmito ničivými vnútornými konfliktmi. Predpokladá sa, že telesné problémy majú symbolický charakter. Napríklad domnelé očné problémy môžu byť príčinou toho, že hypochonder „niečo nechce vidieť“. Tento predpoklad sa odzrkadľuje aj vo výrokoch ako napr. „z toho ma opäť rozbolí hlava“.
Pred vypuknutím ochorenia sa dostali postihnutí väčšinou do styku s informáciami o chorobách buď vo svojom kruhu známych alebo z médií. Osoby, ktoré ochoreli na hypochondriu ukazujú často už pred samotným ochorením zvýšenú psychofyziologickú reaktivitu. Postihnutí často uvádzajú, že pred ochorením trpeli stresom alebo sa v ich živote udiali rozhodujúce zmeny.
Za týchto okolností sa sledovanie telesných príznakov ako nepravidelný tlkot srdca, pocity závratu, problémy s trávením alebo bolesti hlavy, ktoré sú inak bežným javom prechodných problémov alebo sú dôsledkom vyššej telesnej záťaže, mení na presvedčenie, že ide o známky ťažkého ochorenia. Myšlienka, že môžu ochorieť vedie k očakávaniu ďalších ťažkostí, a postihnutí začína veľmi pozorne sledovať svoje telo. Majú sklony vidieť udalosti extrémne negatívne.
Navyše vznikajú sprievodné znaky, ktoré vedú k udržiavaniu hypochondrie: aby ochránili svoj organizmus zo strachu pred chorobou, znižujú telesné zaťaženie. To vedie k tomu, že už pri nízkej fyzickej záťaži reaguje organizmus negatívne. Okolie pacienta sa väčšinou k nemu stavia s ľútosťou, prejavuje mu náklonosť a ľútosť. Bez toho, aby si to postihnutý uvedomil, je za svoj stav „odmeňovaný".
Priebeh V podstate hypochondria sa môže dostaviť v každom veku, najčastejšie však k nemu dochádza v rannom dospelom veku. Priebeh choroby je často chronický, silné zaujatie telesnými problémami sa stáva samozrejmosťou. Je pravdepodobné, že choroba pretrvá, pokiaľ začala pomaly a je podporovaná okolím (pozornosť, šetrnosť. ľutovanie a pod.)
Terapia Nakoľko hypochondri veria, že u nich ide o fyzický problém, rohodnú sa len zriedkavo alebo len po dlhom čase pre psychoterapeutickú liečbu. Často sa najprv obracajú na svojho lekára alebo internistu. Liečba hypochondra je pre lekára často aktom balancovania - je potrebné podrobné vyšetrenie, pretože popísané symptómy môžu byť skutočným sprievodným znakom nejakej choroby.
Lekár však veľmi rýchlo zistí, že sťažnosti postihnutého nemajú opodstatnenie. Pacient však tomuto úsudku neverí a žiada ďalšie vyšetrenia. Pokiaľ však aj po ďalších vyšetreniach trvá lekár na svojom stanovisku, podporí hypochondrovu mienku, že trpí na ťažko objaviteľnú chorobu. Pokiaľ odmietne ďalej sa zaoberať problémom, zmení hypochonder lekára. Všeobecne by pri zaobchádzaní s hypochondrom malo byť zdôrazňované, že popísané symptómy sú z hľadiska medicíny nespochybniteľné. Je tu však nebezpečenstvo, že paciet pochopí toto tvrdenie ako zahováranie. Lekár by si mal uvedomiť, že pacient skutočne trpí, ak nie fyzicky, tak predsa len psychicky. Mal by sa snažiť presvedčiť pacienta, aby nastúpil na psychoterapeutickú liečbu. Musí však počítať s nedôverou pacienta, nakoľko si postihnutý myslí, že lekár „nevie čo ďalej“ a preto ho vyhlasuje za „blázna“.
Aj pri samotnom procese psychoterapie je opatrnosť na mieste. Terapeut by si mal pozorne vypočuť symptómy pacienta bez toho, aby s ním diskutoval o tom, či skutočne existujú alebo nie. Malo by sa poukazovať na to, že pri terapii sa dá naučiť zaobchádzať s chorobou, že napríklad proces uvoľňovania ako autogénny tréning, môžu pomôcť.
Vysvetlená by mala byť súvislosť medzi stresom a telesným pocitom. V priebehu terapie by malo byť zistené (v spolupráci s pacientom), kedy sa menia prejavy ochorenia, a s ktorými situáciami (napr. konflikty v rodine alebo vysoké pracovné zaťaženie) tieto zmeny súvisia. Postihnutému je vysvetlený model, ako sa na základe pozorovania samého seba zvyšujú prejavy hypochondrie. Terapia zahŕňa aj pozorovanie negatívneho sklonu k hodnoteniu udalostí a snaží sa, aby sa postihnutý naučil mysliť pozitívne. Pokiaľ terapeut zistí, že ľudia z okolia pacienta prispievajú k jeho stavu, je rozumné zapojiť ich do procesu liečby, upozorniť ich, že prílišou ľútosťou a ohľaduplnosťou prispievajú k dlhotrvajúcemu hypochondrickému stavu pacienta.
