Ľudské telo má dva nervové systémy: somatický a vegetatívny nervový systém.
Somatický nervový systém podlieha z veľkej časti vedomej kontrole človeka, možno ho teda vedome riadiť. Pomocou neho človek koordinuje napr. svoju motoriku (svoje pohyby), ako je napr. zdvihnutie ruky alebo ohnutie malíčka na nohe. Svalstvo potrebné k tejto motorike sa nazýva priečne pruhované svalstvo.
Vegetatívny nervový systém sa nazýva aj autonómnym nervovým systémom, lebo jeho pôsobenie sa „zďaleka vyhýba“ vedomej kontrole. Reguluje životné funkcie ako je dýchanie, trávenie, látková premena, sekrécia, hospodárenie s vodou a i. Okrem toho kontroluje vegetatívny nervový systém aj orgány a orgánové systémy ako napr. neurónová (nervová) kontrola pohlavných orgánov a vnútorného očného svalstva.
Nemôžeme ho teda vedome riadiť, môžeme sa však pokúsiť ovplyvňovať ho - napr. pomocou autogénneho tréningu. Vegetatívny nervový systém inervuje najmä takzvané hladké svalstvo všetkých orgánov, srdca a žliaz. Hladké svalstvo sa nachádza v tých orgánoch, ktoré nepodliehajú vedomej kontrole, napr. žalúdok, črevo, pankreas.
Napriek tomu pracuje vegetatívny a somatický nervový systém ruka v ruke. Ich jednotlivé nervové bunky, hlavne centrálne, t. zn. v mozgu, už nemožno jednoznačne od seba vymedziť. V periférii tela, čiže mimo mozgu, možno obidva nervové systémy navzájom od seba jasne oddeliť.
Vegetatívny nervový systém sa delí na tri rôzne nervové systémy. Rozlišujeme sympatikus, parasympatikus a intramurálnu nervovú sústavu. To posledné sú vegetatívne nervové vlákna a ganglióny v stene dutých orgánov (srdce, žalúdok, črevo, močový mechúr, uterus), ktoré vo svojej funkcii vykazujú istú samostatnosť. Patrí k tomu aj nervový systém črevnej steny, ktorý je špecializovaným systémom čreva a funguje celkom nezávisle od centrálneho nervového systému (mozog a miecha).
Funkčne možno sympatikus a parasympatikus chápať ako takzvané antagonisty, t. zn., že ich pôsobenie na najrozličnejšie orgány sú väčšinou kontrárne (opačné). Spojitosť rôznych činností oboch systémov si možno predstaviť takto: človek, ktorý je vystavený bezprostrednej stresovej situácii alebo nebezpečenstvu (do okna skočí tiger), sa pokúsi uniknúť. Na to, aby unikol tigrovi, potrebuje vo svaloch viac krvi, čiže potrebuje vyššiu čerpaciu frekvenciu srdca.
Jeho sympatikus pracuje pri najvyššej aktivite. Človek sa začne potiť, lebo sympatikom sa aktivujú aj potné žľazy. Jeho pľúca budú pracovať silnejšie, aby sa do krvi dostalo viac kyslíka. Keď tiger miestnosť znovu opustí, človek sa upokojí, jeho srdcová frekvencia opäť klesne, jeho potné žľazy prestanú nadmerne pracovať a aj jeho pľúca potrebujú menej kyslíka. Všetky tieto „pokyny“ prichádzajú z parasympatika, ktorý telo opäť uvoľní. V tomto prípade znamená teda aktivácia sympatika zvýšenú koncentráciu; telo a psyché sa dostávajú do „poplachovej pohotovosti“.
Parasympatikus tlmí všeobecné funkcie a privádza človeka do stavu pokoja.
