Chirurg, ušný lekár Narodil sa: 22. apríla 1876, Viedeň
Zomrel: 8. apríla 1936, Uppsala
Druhá polovica 19 storočia sa vyznačovala zakladaním špecializovaných medicínskych odborov, ako dermatológia, očné lekárstvo, resp. krčné-nosné-ušné lekárstvo. Veľké zásluhy v posledne menovanom odbore - ušnom lekárstve - má práve Robert Bárány, rakúsky lekár maďarského pôvodu, ktorý za svoje dielo „Psychológia a patológia vestibulárneho aparátu“ získal v roku 1914 Nobelovu cenu. Správa o získaní tejto prestížnej ceny ho zastihla vo ruskom pracovnom (vojnovom) tábore, z ktorého ho v roku 1916 po intervencii švédskej vláldy a Červeného kríža prepustili.
Robert Bárány, najstaršie dieťa z pomedzi šiestich súrodencov, syn správcu veľkostatku a dcéry pražského vedca Júliusa Hocka, vyrastal v kultivovanom prostredí bez predsudkov. Ako mladý chlapec ochorel Bárány na tuberkulózu kostí v kolennom kĺbe. Táto nepríjemná skúsenosť v ňom vzbudila záujem o medicínu ako takú. Po vyštudovaní medicíny na univerzite vo Viedni v roku 1900 pôsobil vo Frankfurte nad Mohanom u internistu Carl von Noorden-a (1858-1944), následne potom ako asistent lekára u renomovaného psychiatra, Emila Kraepelina (1865-1926) vo Freburgu, Breisgau. Bol to prave Kraemplin, ktorý vzbudil v Báránym záujem o neurologické ochorenia. Po svojom návrate do rodnej Viedne sa stal Bárány žiakom Carla Gussenbauera, chirurga Christiana-Theodora Billrothsa (1829-1894), ktorý ako prvý uverejnil úplnú hrtanovú endoprotézu. Nakoniec dostal v roku 1903 asistentské miesto na ušnej klinike Adama Politzera (1835-1920), vo Viedni, ktorý bol aj spoluzakladateľom prvého ušného časopisu „Archív pre ušné lekárstvo“. Politzerova klinika sa už v tej dobe pokladala za najdôležitejšiu školu v oblasti ušného lekárstva. Tu pracoval, bádal a experimentoval Bárány medzi iným aj o Vzniku kalorického nystagmu, z ktorého vychádza publikácia „Psychológii a patológii polkruhovej chodby vnútorného ucha“ v roku 1907, a za ktorú v roku 1914 Nobelovú cenu.
V prvej svetovej vojne aktívne pôsobil Robert Bárány ako chirurg v Rakúskej armáde, ocitol sa v ruskom zajatí, v ktorom mohol svoje ušno-neurologické štúdium sluchového aparátu ďalej dopĺňať. Ako už bolo vyššie spomenuté, bol v roku 1916 zo zajatia prepustený a vrátil sa naspäť do Viedne. Tu bol sklamaný reakciou svojich kolegov, ktorý mu závideli udelenie Nobelovej ceny.
Robert Bárány opustil Viedeň a prijal výzvu Otologického inštitútu v Uppsale vo Švédsku, kde pôsobil do konca svojho života ako úspešný lekár, učiteľ a výskumník. Z jeho školy pochádzalo množstvo vynikajúcich švédskych ušných lekárov. S Bárányho novými diagnostickými a chirurgickými metódami sa ušné lekárstvo vymanilo z oblasti čistej operačnej liečby, ktorá sa vtedy ponúkala ako jediná uspešná liečba ušných ochorení. K tomu prispelo jeho bádanie v oblasti rovnovážneho orgánu vo vnútornom uchu.
Celé množstvo obrazov choroby je pomenovaných po Robertovi Báránym. Spomenieme napr. „Bárányho ušné bubienky“ a „Bárányho simulovaná skúška“, ako aj „Bárányho syndróm“, „Bárányho značka“ alebo „Bárányho ukazovací pokus“.
Od roku 1909 bol Robert Bárány ženatý s Idou Felicitas Berger-ovou, s ktorou mali dvoch synov a dcéru. Starší syn bol neskôr profesorom farmácie na univerzite v Uppsale a mladší profesorom medicíny v Caroline inštitúte v Štokholme; dcéra sa vydala za amerického fyzika. Napriek jeho zdravotnému postihnutiu bol Bárány počas svojho života vášnivým hráčom tenisu a horolezcom.
