Ak máte svoj vlastný skutočný príbeh alebo zážitok zo života, neváhajte a podelte sa s ním s ostatnými návštevníkmi Primar.sk.
Prv ako som začala písať tieto vety, prečítala som si viacero príspevkov a väčšina z nich, da sa povedať je dosť nešťastných. Vidím, že mnoho ľudí zdieľa rôzne trápenia, a tak je to aj v mojom prípade, hoci...
Hovorí sa, že nie fyzická krása je dôležitá, ale to, čo je v človeku, v jeho osobnosti. No vysvetliť to 9 ročnému dieťaťu je asi dosť značný problém, hlavne vtedy, ak vyzerá ako netvor z príbehu Kráska a netvor. Presne tak som sa cítala ako dieťa, keď ma moja babička nešťastnou náhodou obliala vriacou vodou. Bol to okamih, no ja naňho do smrti nezabudenem. Dva mesiace v nemocnici, potom operácia, rekonvalenscencia. Hoci lekári robili čo mohli, dosmrti zostanem poznačená. V puberte som pre to mala obrovské obavy nadviazať kontakt s chlapcami, bála som sa, čo sa stane, až ma uvidia vyzlečenú. Voda mi vtedy obarila ľavé plece, časť boku a nohu asi po koleno. V období, keď sa nosia dlhé veci to nebol problém, no v lete, keď sa čo i len spomenulo kúpanie alebo opaľovanie, už ma chytala triaška. Viete si to vôbec predstaviť? Vonku 40 stupňov a ja zavretá doma, lebo som sa hanbila vyzlieť sa. V osemnástich som sa pomaly ale iste zmierila s myšlienkou, že zostanem do smrti slobodná. Kamarátske vzťahy som udržiavala len s mojou kamarátkou z detstva, lebo inak som nevládala počúvať všetky tie reči o chlapcoch a sexe a kto s kým chodí a tak podobne. Žralo ma to, trýznilo, dokonca som pomyslela aj na samovraždu. Potom som v jedenom českom magazíne čítala veľmi zaujímavý članok, ktorý mi neskutočne pomohol a pomohol zvýšiť sebavedomie a uvedomiť si, kto som a aká som. Dievča menom Lenka vtedy písala presne ako ja teraz svoj príbeh a ja som si uvedomila, že jednak nie som sama a jednak to, že sa na vec pozerám z úplne zlého pohľadu. Dodnes si pomínam na vetu, ktorá bola vytlačená hrubým písmom: Ak ma niekto bude milovať, bude mu jedno, ako vyzerám rozbalena (voľný preklad z čestiny? ). A tak som si povedala, že čakať na reakciu, ako ma niekto bude vnímať rozbalenú nemá význam. Povedala som si, že odteraz budem žiť ako každý iný normálny človek, tváriť sa, akoby sa nič nestalo. No zároveň som sa snažila byť otvorená a nikdy som svojmu partnerovi nezatajovala, čo som zažila. Priznám sa, že ma veľmi bolelo, keď mi môj prvý chlapec (podotýkam, že som mala vtedy 19 rokov!) povedal, že on by nedokázal so mnou žiť, lebo ho takto nepriťahujem. Možno teraz čakáte, že som sa zosypala, ale naopak! Hľadala som skutočnú lásku a skutočného partnera. A aj som ho našla! Dnes máme s mojim mužom dve zdravé dcérky. Peter je skutočný poklad, starostlivý, súcitný a neskutočný otec. A hoci som viac krát uvažovala nad plastickou operáciou, bol to práve on, ktorý mi povedal, že bez „toho“ by som to nebola ani ja. Čo k tomu dodať? Krása asi fakt nie je všetko.
Klára.
