Ak máte svoj vlastný skutočný príbeh alebo zážitok zo života, neváhajte a podelte sa s ním s ostatnými návštevníkmi Primar.sk.
Važený PRIMAR,
Dovoľujem si Vám napísať pár riadkov o tom, ako čo sa môže stať, ak človek nedá na svoj rozum a inštinkt a nechá sa ovplyvniť okolím. Do smrti budem ľutovať, že som to spravila. Ale pekne poporiadku. Jednu letnú sobotu som sa vybrala spolu s mojimi spolužiačkami na neďalekú diskotéku. Naposledy som sa tam spoznala s jedným chlapcom a dúfala som, že ho tam stretnem aj tentoraz. Rodičia ma varovali, aby som si dávala pozor a nikam nechodila sama a nezabudli dodať, aby som nešla do auta s nikým, koho nepoznám. Prikývla som, no v duchu som už bola na tanečnom parkete s „ním“. Po príchode do podniku som zistila, že „on“ tam ešte nie je. Objednali sme si preto kolu a posedávali sme. Asi o desiatej večer sa objavil a zdalo sa, že má vypité. Bola som trochu sklamaná, no nedala som to najavo. Večer sme spolu pár krát tancovali a keď sa diskotéka chýlila ku koncu, ponúkol sa, že nás všetky odvezie domov. Dodnes nechápem, prečo som súhlasila, ale bol to viac-menej psychologický nátlak, pretože moje kamošky všetky do mňa husitli, vraj či som hlúpa a chcem čakať jeden a pol hodiny na nočný autobus. Niektorý z Vás určite poznajú nebezpečnú cestu, ktorá vedie cez Svidník. Často v správach ukazujú smrteľné nehody, ktoré sa tam stávajú. V tú noc sme predbiehali neosvetlené auto, ktoré sa vlieklo pred nami, keď sa oproti nám vyrútilo auto. Jediné čo si pamätám je, dievčatá zvýskli a potom som videla už len množstvo svetielok a tmu. Keď som si spätne pozerala fotografie z autonehody, nechcela som veriť, že to mohol niekto prežiť. Bilancia však bola otrasná: moja najlepši kamarátka Andrea zomrela po prevoze do nemocnice, on mal poranenú slezinu a zlomené obe nohy. Ďalšia kamarátka obišla len s ľahkými zraneniami. No a ja – ja som zostala na vozíku. Pri náraze sa mi poškodila chrbtica a nervy, ktoré sú zodpovedné za to, že môžem hýbať dolnými končatinami. Viackrát ma operovali, ale ako mi povedala sestrička, ktorá bola zhodou okolností sesternica môjho spolužiaka, nemala som šancu a môžem byť rada, že som prežila. Toto sa stalo asi pred 5 rokmi. Školu som skončila, no pýtam sa, čo ďalej. Budem žiť celý život sama? Ako budem vychovávať deti, ak vôbec nejaké budem mať? Ako sa postarám o svojich rodičov? Ako si nájdem prácu? Čo je však najhoršie je, že žijem s vedomím, že ak by som poslúchla svojich rodičov, mohla som dnes chodiť....
