Ak máte svoj vlastný skutočný príbeh alebo zážitok zo života, neváhajte a podelte sa s ním s ostatnými návštevníkmi Primar.sk.
Všetci často hovoria, že s alergiou sa dá žiť – lenže život s ňou nie je tak ľahký, ako si niekto myslí. Dôležité je nevzdať sa, to si stále opakujem a postupne som tomu začala veriť. Ale pekne po poriadku.
Volám sa Barbara a s alergiou mám „svoje skúsenosti“ už dobrých 20 rokov. Prvé prejavy sa začali, ešte keď som bola roztomilé babätko s tučnými líčkami. Líčka mi očerveneli a začali sa šúpať. Mamina ma natierala všelijakými mastičkami, ale k výraznejšiemu úspechu to neviedlo. Lekári tvrdili, že je to len detská precitlivelosť, to prejde, keď prídem do puberty. Ďalšie obdobie bola základná škola, kde sa mi alergia presunula na záhyby (čiže pod kolená, na zapästia, predlaktia a krk) a k mastičkám sa pridali ešte lieky. Ono to totiž začalo pekelne svrbieť a v noci som sa aj zo spania škriabala. Lieky boli mojou každodennou „spoločnosťou“, lenže mali vedľajší vplyv – bola som stále unavená a chcelo sa mi spať. V noci som sa zase budila a moje nechtíky tancovali po koži, takže som ráno vyzerala ako keby ma niekto obrúsil brúsnym papierom až do krvi... moja mamina však bola vytrvalá a vodila ma na rôzne prehliadky, natierala masťami, ale predovšetkým nikdy mi nedala pocítiť, že som niečo menej ako ostatní. Detský posmech som si užila, horšie však bolo nepochopenie zo strany dospelých, keď som sa „nesmela hrať s inými deťmi, aby to nechytili“ – veď to nie je chytľavé – vysvetľovala som zbytočne....ale čím som bola staršia, tým sa to stávalo menej dôležitým, takže som sa sústredila na učenie a našla som si aj spriaznené duše, ktorým môj „problém“ nevadil.
Zrazu som bola na strednej a alergia sa ma držala ďalej, ale už som vedela, čo smiem a čo nie, čo mám robiť, keď to svrbí. Medicína naštastie pokročila a lieky, čo mi predpisali ma už tak „neunavovali“, koža sa mi vyčistila a to, že nemôžem jesť čokoládu, citrusové plody mi niekto musí ošúpať a prádlo treba 2x vyplákať som zobrala ako menšie zlo, s ktorým sa dá žiť. Dokonca je to zábavné, prísť za niekým a požiadať ho, aby vám ošúpal pomaranč. Tak som sa zoznámila aj s jedným milým chalanom. Neostalo len pri pomaranči, sme spolu už dva roky a výborne si rozumieme. A moja alergia? Tá sa objaví, len niekedy, keď som nervozna zo skúšok, alebo ked zjem niečo „zakázane“. Inak sa mi vyhýba, ale pre istotu mám v šuplíku lieky...
V dvojici to ide ľahšie, držím palce všetkým v boji s touto „chorobou“, veď keď som to zvládla ja, určite sa to podarí aj vám.
