Ak máte svoj vlastný skutočný príbeh alebo zážitok zo života, neváhajte a podelte sa s ním s ostatnými návštevníkmi Primar.sk.
Vážená redakcia PRIMAR,
rada by som sa s čitateľmi tohto portálu podelila o svoju skúsenosť, ktorú som zažila minulý rok, keď moja mamička ochorela na zákernú chorobu – malobunkový karcinóm, čiže najhorší druh rakoviny, ktorý nie je možné operovať. Mamička bola dlhoročnou fajčiarkou, vlastne dá sa povedať, že fajčila celý svoj život. Postupne začala stále viac a viac kašlať, a kašel prechádzal do záchvatov. Rozhodli sme sa teda konať a navštívili sme jej lekára, ktorý nás poslal na rontgen. Názlez bol pozitívny a preto bola mama poslaná na špeciálnu kliniku na pľúcne choroby na pozorovanie. Stále sme dúfali, že to bude len zápaľ pľúc alebo niečo podobné. Po týždni nám oznámili, že ide o nádor na pľúcach. Bol to hrozný pocit. Moja mama a nádor? To nie je možné! Mama však zostala kľudná, vraj sa to dá operovať a nebude ani prvá ani posledná. Žiaľ, táto diagnóza nebola posledná, postupne sa objavovali ložiská na pečeni, nadobličkách a čo bolo najhoršie, aj v hlave. Mala sa teda začať zdĺhavá a nepríjemná liečba, kde nemáte zaručený úspech - jediné, čo je isté, je to, že pacient sa vám počas liečby x-krát poskúsi vytiahnuť si hadičku s chemoterapeutickým roztokom, pretože nevoľnosť a stavy, ktoré pociťujete sú strašné. A aby toho nebolo dosť, dozvedela som sa, že cytostatiká, z ktorých sa pripravujú roztoky na chemoterapiu jednoducho nie sú! Viete si to predstaviť?! NIE SÚ! No našťastie sa „akosi“ našli. Bola zima, sneh a ja som cestovala medzi poddunajskými biskupicami a karlovou vsou takmer každý den, aby som bol s mamou. Brala to hrdinsky, ale bolo na nej vidieť, že liečba je horšia ako samotná choroba. Z ruky vám trčia hadičky, máte neskutočné stavy nevoľnosti. Na internete som čítala, že mnoho chorých na rakovinu sa rozhodne skončiť so životom nie preto, lebo majú rakovinu, ale preto, lebo nevládzu vydžať liečbu. Dokonca mi kamaráti odporúčali aj marihuanu – vraj vracia chuť do jedla. Dostala sa mi do ruky aj knižka „Marihuana – zakázaná liečba“, v ktorej bola táto rastlina opisovaná ako bylina, ktorá v mnohých aspektoch pomáha – nielen pri rakovine. No moja mama to striktne odmietla, ona to vraj do seba nedá, a tak bolo po alternatívnej liečbe. Čas plynul a ako mi da každý, kto to prekonal, dá za pravdu, v prvom štádiu liečby došlo k výraznému zlepšeniu, pretože zákerné bunky boli potlačené, ale len do chvíle, aby sa spamätali, prispôsobili a mohli začať znova. Keď sme sa lekára pýtali, ako na tom mama je, povedal nám rovno: 80 % pacientov s malobunkovým karcinómom zomre v prvých dvoch rokoch. Zdalo sa mi neuveriteľné, že by tu mama za dva roky nemala byť. Moja mama! To nemôže byť predsa pravda. A tak išiel čas... Prešiel rok a rodina si zvykla na to, že mama je trvalo chorá. Stav sa jej zlepšil, no po roku sa jej začala točiť hlava, mala problémy s rovnováhou. Neskôr už nemohla inak ako poležiačky existovať. A potom prišlo ožarovanie. Opäť nemocnica – tentokrát Hajdúková (mimochodom táto nemocnica má veľmi útulné prostredie a milý personál). Mama došla spálená, no vraj to najhoršie je z hlavy von. A takto to pretrváva až doteraz, hoci neprešiel ani rok a opäť nám malátnie. Neviem, čo bude ďalej, ale verím, že mama sa z toho pozbiera. Je hrozné sledovať blízkeho, ako sa vám stráca pred očami, trpí a je nevládny. Vitálneho človeka premení choroba na nepoznanie, často dôjde aj k zmene osobnosti. Keď sme sa v rodinnom kruhu bavili, prečo sa to muselo stať, neprišli sme k jednoznačnému záveru. Mohli to byť cigarety, ale aj nemuseli. V každom prípade vždy, keď vidím človeka s cigaretou, napadne ma, či má vôbec tušenie, ako hazarduje so zdravím. Či niekedy počul alebo zažil, ako vyzerá noc v nemocničnej izbe, kde vedľa vás zomierajú ľudia vydávajúci príšerné chrchľavé zvuky, napojení na hadičky a čakajúci na svoj koniec. Koniec, ktorý táto choroba znamená, pokiaľ ľudstvo nenájde zbraň, ktorá by ju dokázala zastaviť.
