Neurológ, Psychiater, Mozgový patológ Narodil sa: 14. júna 1864 v Marktbreite
Zomrel: 1915 v Breslau
Začiatok je sotva postrehnuteľný: Ľahká zábudlivosť, degresívna (oslabujúca) schopnosť posudzovať veci a okolie, problémy s orientáciou a častejšia duchaneprítomnosť dávajú tušiť, že s postihnutými niečo nie je v poriadku. Je to začiatok, prvé štádium choroby, kedy to začína ísť s mozgom dole kopcom. A cíti to i samotný postihnutý: je nepokojný, tuší, čo sa s ním deje, má strach a začína byť agresívny. V druhom štádiu nasleduje „odlúčenie od seba“, vlastnej osoby.
Postihnutý nespoznáva ani svoje okolie, ako svojho partnera, má problémy s orientáciou, s hygienou, nedokáže dokonca ani sám jesť. Duševný a telesný prepad je okamžite postrehnuteľný. A potom prichádza tretie štádium. Môže trvať roky, ale i päť, šesť, osem rokov. V tomto štádiu je inteligencia postihnutého na úrovni novorodenca a až smrť zbaví postihnutého stratenej svojprávnosti a stratenej osobnosti.
Tento proces neustáleho oslabovania schopnosti mozgu, resp. duševnému rozvratu sa nazýva Alzheimerova choroba = Morbus Alzheimer, Demencia Alzheimerovho typu alebo jednoducho Alzheimer. Choroba je prostredníctvom diagnostických metód ťažko rozoznateľná (nápomocné môžu byť napr. testy k zachyteniu kognitívnych deficitov a tomografické vyšetrenia poskytujúce obraz o aktivite mozgu) a v súčasnosti ako i v blízkej budúcnosti nezastaviteľná a už vôbec nie liečiteľná. Špeciálnou terapiou je však možné odsunúť nezvratný koniec a mnohí pacienti prežívajú s chorobou až 15 rokov.
Známy psychiater Emil Kraemlin (1856 – 1926) pokrstil chorobu po svojom žiakovi Aloisovi Alzheimerovi, ktorý zomrel v relatívne skorom veku. O Alzheimerovom živote vieme v súčasnosti len veľmi málo. Údajne malo ísť o zmyselného, vtipného a tolerantného muža, ktorého najväčšou snahou ako lekára bolo pomáhať. Z času na čas ho zaraďujú medzi konzervatívnych obhájcov tzv. rasovej hygieny, ktorá sa neskôr stala v Nemecku doktrínou. Avšak tieto tvrdenia odporujú jeho životnému štýlu, pretože bol ženatý s bohatou židovkou. Jeho deti prežili len vďaka tomu, že neboli “plnokrvnými židmi”. Vďaka majetku svojej ženy sa mohol Alzhemier svojím vedeckým výskumom, ktoré boli odmenené ponukou vyučovať psychiatriu v Breslau. Alzheimer zomrel na infekciu, ktorá by sa o štvrťstoročie neskôr dala vyliečiť prostredníctvom penicilínu.
V mestskom ústave pre mentálne postinutých Alzheimer ošetroval 51 ročnú pacientku menom Auguste Deter, ktorá sem bola umiestnená 20. novembra 1901 a ktorá si okrem spomienky na vlastné meno veľa nepamätala. “Ako sa voláte?” spýtal sa jej. “Auguste”, vyjachtala zo seba po dlhšom váhaní. “Priezvisko?” “Auguste”. “Ako sa volá Váš manžel?” “Myslím, že Auguste”. Slovo po slove, niekoľko dní spovedal Alzheimer svoju zmätenú pacientku. Starostlivo kontroloval intelektuálne a rečové schopnosti a funkcie, reflexy a funkcie orgánov. Nepodarilo sa mu stanoviť diagnózu, bol bezradný presne ako jeho kolegovia, ktorých si prizval. O päť rokov postihnutá zomrela a Alzhemier si svedomito zaznamenal: “Všeobecná demencia” a “totálna apatia”. Nasledovala pitva a analýza mozgu, pri ktorej objavil “jedinečné a pozoruhodné chorobné procesy”: značné časti mozgovej kôry, umožňujúce pamäť, orientáciu a citový život boli silno pozmenené. Naproti tomu našiel bielkovinové usadeniny (o niekoľko desiatok rokov diagnostikované ako “anomálny” protein – amyloid), splstený zväzok vlákien, mŕtve nervové bunky – len pár výbežkov nervových buniek sa vyhlo rozpadu. Zvláštnosťou choroby bol ale fakt, že jej zavinením nastala demencia, hoci v mozgu neboli stopy arteriosklerózy. V roku 1906 uverejnil Alzhemier svoju vzorovú prípadovú štúdiu “Zvláštna choroba mozgovej kôry”. Bola archivovaná a – zabudnutá. Sotva sa našiel nejaký kolega – odborník, ktorý by mal záujem zaoberať sa skúmaním na pohľad bezvýznamnou chorobou, ktorá ešte k tomu nesľubovala príliš veľa reputácie, predovšetkým v odborných kruhoch. A dokonca aj po trištvrte storočia sa považovala za exotickú, zriedkavo sa vyskytujúca starecká demencia, odbitú v účebniciach pár riadkami, hoci len napr. v Nemecku ňou už trpeli státisíce ľudí.
Podľa názoru Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) sa stane Alzhemierova choroba jedným z najväčších medicínskych problémov budúcnosti. Len v Európe žijú milióny postihnutých ľudí a keďže priemerný vek sa mierne predlžuje, toto číslo neustále narastá. Verejnosť si túto skutočnosť len málo uvedomuje, pretože priebeh choroby sa odohráva buď v privátnych kruhoch rodiny alebo v špeciálnych ústavoch. Iróniou je, že práve stale častejší výskyt tejto choroby u prominentných ľudí pozdvihol všeobecné vedomie o tejto chorobe a podnietil vedcou k jej intenzívnejšiemu skúmaniu. V roku 1996 bolo vo Frankfurte nad Mohanom otvorené centrum pre výskum Alzheimerovej choroby. Cieľom je samozrejme nájsť východiskové body k včasnému diagnostikovaniu a možnej terapii tejto zákernej choroby. Priekopníkom práve v tejto oblasti bol Alzheimer.
