Všeobecné informácie Za somatoformné autonómne funkčné poruchy sa považujú všetky poruchy, ktoré sú na základe telesných ťažkostí blízke organickému ochoreniu, avšak nemožno pro nich nájsť žiadne organické príčiny.
Somatoformné poruchy patria v rámci obyvateľstva k najčastejším psychickým poruchám. Asi päť až jedenásť percent celého obyvateľstva trpí na somatoformnú poruchu. Ženy sú postihované častejšie než muži. Priebeh somatoformnej poruchy je väčšinou chronický, pričom v priebehu tejto doby sa skôr objavuje zmena druhu fyzických ťažkostí, než aby sa symptóm v priebehu času nezmenil.
Somatoformné poruchy sú často spojené s inými psychickými poruchami ako strach alebo depresia. Pacienti okrem toho uvádzajú rôznorodé psychické záťažové faktory ako napríklad konflikty v zamestnaní a domácnosti alebo finančné starosti.
Definícia Postihnutí prežívajú svoje ťažkosti tak, akoby tieto ťažkosti spočívali vo fyzickom ochorení systému alebo orgánu, ktorý je úplne zásobovaný a kontrolovaný vegetatívnymi nervami – t.zn. nervami, ktoré nie sú ovlplyvniteľné vôľou a vedomím. Uvádzajú sa napríklad žalúdočné a dýchacie ťažkosti alebo ťažkostí s krvným obehom, ako aj ťažkosti urogenitálneho systému. Skutočné fyzické ochorenie týchto orgánov resp. orgánových systémov, ktoré by udávané ťažkosti mohlo vysvetliť, však neexistuje.
Pritom sa popisujú dve skupiny symptómov. Prvá skupina obsahuje symptómy, ktoré predstavujú zmenenú vegetatívnu stimuláciu, napríklad búšenie srdca, potenie, sčervenanie a trasenie. Druhá skupina je subjektívna a nešpecifická: postihnutý má pocity tiaže a úzkosti, plynulej bolesti alebo pálenia, alebo pocit, že sú “nafúknutí” alebo “roztiahnutí”.
Príčiny Do dnes existuje množstvo možných vysvetlení, z ktorých následne budú niektoré predstavené:
V posledných rokoch mohlo byť identifikované množstvo výskumov rizikových faktorov pre somatoformné autozómne funkčné poruchy. Žiadny z týchto faktorov nie je za takéto ochorenie jednoznačné zodpovedný, rozhodujúci je pravdepodobne striedavý účinok medzi týmito faktormi.
Genetická predispozícia
Pri rôznych vyšetreniach mohla byť pozorovaná familiárna častosť, najmä u príbuzných prvého stupňa, ktorá hovorí za genetickú predispozíciu tohto ochorenia.
Biologické nápadnosti
Okrem toho sa predpokladá, že k udržiavaniu somatoformných porúch prispievajú aj biologické odchýlky. K nim patria rôzne telesné procesy, ako napr. určité vzory dýchania, zmenené telesné vnímanie po ťažkých úrazoch alebo chorobách, ako aj znížená schopnosť fyzického prispôsobenia sa na určité podmienky prostredia.
Zážitky z detstva
U postihnutých sú obzvlášť časté ťažké životné podmienky a zaťažovania v detstve a mladosti, predovšetkým skúsenosti s telesným a/alebo sexuálnym zneužívaním, takže sa vychádza možnej súvislosti medzi týmito zážitkami a ochorením.
S výskytom somatoformnej funkčnej poruchy môže súvisieť aj zažitie chronicky chorých rodičov alebo súrodencov v zmysle vzoru.
Iné životné udalosti
Somatoformné symptómy sa môžu objavovať aj po ťažkých životných udalostiach v dospelom veku, ako napr. po smrti manžela/manželky alebo dieťaťa, alebo po ťažkých úrazoch.
Interoceptívny štýl vnímania
Pacienti, ktorí trpia na somatoformné poruchy, pozorujú väčšinou svoje telesné funkcie intenzívnejšie a bojazlivejšie. Okrem toho majú sklon nesprávne ich interpretovať ako znaky ťažkej choroby.
Nesprávne kognitívne hodnotenie
Na jednej strane postihnutí hodnotia neškodné telesné pocity ako znaky ťažkej choroby, asi takto: “Bolesť v chodidle signalizuje očakávaný srdcový infarkt”. Na druhej strane mávajú postihnutí aj nerealistické predstavy o zdraví a úlohách a možnostiach modernej medicíny, napr. “zdravé telo nemá ťažkosti” alebo “lekár vždy musí rýchlo nájsť účinnú liečbu.” Uznanie súvislosti medzi telesnými a psychickými funkciami je naproti tomu malé.
Sociálne faktory
Pozitívne konzekvencie udávaných ťažkostí v sociálnej oblasti, ako ohľaduplnosť v zamestnaní alebo v rodine, môžu prispievať k udržovaniu somatoformnej poruchy.
Tento veľký počet rizikových faktorov zreteľne udáva, že somatoformné ťažkosti sú určované komplexným spolupôsobením emocionálnych, myšlienkovo hodnotiacich a telesných faktorov. Nadmerné namierenie pozornosti na neškodné a telesné nesporne nesprávne pocity stojí pritom v popredí. Tieto telesné pocity sa potom nesprávne interpretujú a považujú sa za hrozivé. Vznikajú obavy, ktoré potom opäť vedú k telesným reakciám ako napr. znížené prekrvenie v rukách a pod. Postihnutý túto zmenu opäť vníma a vyvíja nové telesné symptómy.
Jeden príklad: Studené ruky sa považujú za poruchu prekrvenia, ktorá sa dáva do súvislosti s hroziacim srdcovým infarktom. Zosilnená starosť zo život ohrozujúcej choroby vedie k typickým telesným úzkostným reakciám, napr. k studeným vlhkým rukám. Tieto sa ako znak hroziaceho srdcového infarktu pozorujú ešte dôkladnejšie.
Tieto obavy tiež vedú k prehnaným vysokým nárokom na zdravotný systém. Zo strachu pred ťažkou chorobou sa vyhľadávajú rôzni lekári a opakovane sa prevádzajú diagnostické vyšetrenia až operácie, stále spojené s hľadaním tej “správnej” diagnózy.
Šetriace správanie a nekontrolované užívanie liekov okrem toho vedú k spevneniu ťažkostí.
Diagnóza Na určenie somatoformnej autonómnej funkčnej poruchy sa najprv robia lekárske vyšetrenia pacientom opísaných fyzických ťažkostí, aby sa celkom vylúčili fyzické príčiny. V rozhovore sa potom zaregistrujú psychické aspekty. Na presné zistenie poruchy, stupňa vážnosti poruchy ako aj s týmto ochorením spojené poškodenia je vyšetrujúcemu k dispozícii množstvo štandardizovaných dotazníkov a kontrolných zoznamov.
Terapia V princípe treba zariadiť, aby sa s liečením začalo čo najskôr, aby sa zabránilo chronifikácii.
Pritom je dôležité, aby postihnutí rozoznali súvislosť medzi fyzickými pocitmi a psychickými procesmi.
Relaxačné postupy
Relaxačné postupy sa zakladajú na predpoklade, že strach a s ním spojené zvýšené svalové napätie a vegetatívne vzrušenie ťažkosti zosilňujú.
Zníženie napätia tak pôsobí na zníženie ťažkostí. Najčastejšie sa aplikuje autogénny tréning, progresívne svalové uvolňovanie a biofeedback. Avšak nie každá uvoľňovacia metóda sa aj hodí pre každého pacieta.
Operantný behavoriálny tréning
Operantný behavoriálny tréning sa obzvlášť hodí pre pacientov, ktorí vykazujú prejavujúce sa šetriace správanie. Pacient sa pri tom učí, znovu sa aktívnejšie podieľať na živote a odbúrať šetriace správanie podporujúce ťažkosti. Partner sa podľa možnosti do terapie tiež zaradí. K tej patria nasledovné elementy:
systematické behavoriálne cvičenia (zadelenie denných aktivít) tréning na posilnenie sebavedomia cvičenia s osobami, ktoré často podmieňujú správanie posilňujúce ťažkosti (napr. odobratím práce) telesná aktivita a užívanie liekov sa prevádzajú nezávisle od ťažkostí.
Kognitívne liečebné metódy
Ďalšou liečebnou metódou je kognitívna terapia. Hodí sa predovšetkým pre pacientov, ktorí dodatočne k telesným ťažkostiam trpia na depresie a/alebo obavy. Pri kognitívnej terapii sa spracovávajú predovšetkým myšlienkové reakcie týkajúce sa ťažkostí.
Postihnutým pri pociťovaní ťažkostí často chodia hlavou takzvané “negatívne”, smutné a bezradné myšlienky, napríklad “bolesti srdca nikdy neprestanú”; “tieto žalúdočné ťažkosti sú znakom nádoru, ktorý napriek všetkým tým vyšetreniam nebol objavený”. Spracovanie týchto chybných myšlienkových interpretácií zohráva v kognitívnej terapii centrálnu úlohu, pretože má veľký vplyv na stav zdravia. Takéto myšlienky vtedy často podporujú depresie a obavy. Vypracované “pozitívne” myšlienky zase naopak vedú k zlepšeniu zdravotného stavu. “Pozitívne myšleinky ako “len žiadnu paniku, ja to búšenie srdca už zvládnem” alebo “takúto situáciu som už často zládol” vedú k tomu, že pacienti pociťujú ťažkosti menej intenzívne. Upokojujúcimi a posmelujúcimi vnútornými vetami pôsobia telesné ťažkosti menej zaťažujúco. Nakoniec pacienti menej pociťujú aj fyzickú bolesť.
Okrem toho sa učia aj možnosti rozptýlenia, aby sa pozornosť odviedla preč od ťažkostí. Postihnutí sa prostredníctvom príjemných aktivít opäť zúčastňujú na živote a nekoncentrujú sa na svoje ťažkosti. Učia sa uvoľňovacie postupy, ktoré sa používajú pri stresových a napätých situáciách. Postupy pri riešení problémov sa učia v rámci tréningu na zvládnutie problémov. Pacienti si zvykajú na “bezstresové” zaobchádzanie s problémami. Nasleduje tréning komunikácie, aby sa vzdorovalo sociálnemu ústupu často spojeného s chorobou.
Cieľom psychologickej liečby je priviesť pacienta opäť do “normálneho” aktívneho života aj napriek jeho telesným ťažkostiam.
Prognóza Podľa nových výskumov treba vychádzať z toho, že značné zlepšenie symptomatiky somatoformných porúch môže byť docielené psychoterapeutickou liečbou, aj skupinovou terapiou. Rovnako môže nasledovať zlepšenie porúch spojených s ochorením, ako depresie a obavy. Pre individuálnu prognózu je však rozhodujúce trvanie choroby.
