Prehľad Škvrnitý týfus je bakteriálne infekčné ochorenie prenášané všami, ktoré v polovici prípadov vedie, ak sa nelieči, k smrti. Jedná sa pritom o ťažký chorobný obraz, ktorý si až do druhej svetovej vojny vyžiadal aj v Európe nespočetné obete smrti, a ktorý je sprevádzaný vysokou horúčkou, bolesťami hlavy a údov, ako aj škvrnitými kožnými vyrážkami. Hrozivá je hlavne účasť mozgu a srdcového svalu. Škvrnitý týfus má pri dodržiavaní hygienických opatrení ako aj pri možnosti liečby antibiotikami už len nepatrný význam.
Synomymá Škvrnitý týfus je známy ešte pod nasledujúcimi názvami: Thyphus exanthematicus, epidemický škvrnitý týfus, klasický škvrnitý týfus, Louse-born Thyphus, Brillova-Zinserova choroba. Ďalej budeme používať iba pojem škvrnitý týfus.
Definícia a všeobecné informácia Škvrnitý týfus je infekčné ochorenie patriace ku riketsiózam, ku skupine ochorení vyvolávaných riketsiami. Objavuje sa najmä epidemicky, t. zn. početnejšie v určitom čase na istých miestach. Ochorenie, ktoré bolo kedysi medzi ľudom známe ako týfus hladu, vojny alebo vší, sa prenáša všami. V čase kríz predchádazajúcich storočí (hlad, vojny) sa škvrnitý týfus objavoval epidemicky a vyžiadal si veľký počet smrteľných obetí.
Vychádza sa z toho, že v 1. svetovej vojne ochorelo na škvrnitý týfus ca. 30 miliónov ľudí a 3 milióny naň zomrelo. Až v roku 1934 bol objavený význam vší pri prenose škvrnitého týfusu. Počas 2. svetovej vojny bol tento poznatok použitý pri hygienických opatreniach, ako napr. pri systematickom odvšivovaní ľudí a ich šatstva, avšak v koncentračných a zajateckých táboroch sa ochorenie vyskytovalo naďalej. Dnes toto ochorenie nájdeme skôr v trópoch a subtrópoch, avšak vo vyšších polohách. V Nemecku toto ochorenie podlieha ohlasovacej povinnosti (podozrenie, ochorenie a smrť).
Sú známe aj iné riketsiózy, ktoré sa podobajú na epidemický škvrnitý týfus. K nim napr. patria endemický škvrnitý týfus, horúčka Skalistých hôr, severoázijská kliešťová horúčka, horúčka cucugamuši alebo horúčka Q.
Pôvodca ochorenia Pôvodca ochorenia škvrnitého týfusu Rickettsia prowazekii patrí do rodu rickettsiae. Americký patológ H. T. Ricketts (1871–1910) objavil pôvodcu horúčky Skalistých hôr ako prvého zástupcu tohto rodu. Ricketsie sú ca. 0,8 µm veľké nepohyblivé tyčinkovité alebo guľovité baktérie (= koky), ktorých vlastná látková výmena funguje nedostatočne. Preto potrebujú hostiteľské bunky, a podľa toho sa označujú ako obligátne intracelulárne parazity.
Cesta šírenia infekcie Rickettsia prowazekii sa rozmnožuje v žalúdočno-črevnom trakte vší, prednostne vo všiach šatových, a je vylučovaná s výkalmi vší. Tam sú pôvodcovia ochorenia schopní prežiť dlhšiu dobu. Ca. 2-3 týždne po infekcii pôvodcom ochorenia voš zahynie. Jediným hostiteľom je okrem človeka voš. Počas „krvavej hostiny“ voš vylučuje pôvodcu ochorenia spolu s výkalmi. K infekcii dochádza škrabancami na koži, príležitostne aj cez dýchacie cesty. Počas horúčkovitej fázy ako aj ca. 2 až 3 dni po odznení horúčky môžu byť pôvodcovia ochorenia opätovne pri saní všami požití. Na „vstupnom“ mieste dochádza k rozmnoženiu riketsií. Následne sú pôvodcovia ochorenia odplavení tokom krvi a napádajú prednostne bunky malých krvných ciev v koži, mozgu, obličkách alebo srdcovom svale. Dôsledkom zápalových reakcií dochádza k cievnym nekrózam, to znamená k zanikaniu krvných ciev.
Inkubačná doba Činí cca. 10-14 dní.
Symptómy Ochorenie začína náhle ťažkými bolesťami hlavy a údov. Teplota rýchlo stúpa na hodnoty až 40 °C a taká vysoká ostáva ca. 8 až 14 dní. Dodatočne sa vyskytne zimnica a bolesti svalov. Pacienti sa cítia ťažko chorí, tvár je často načervenalá a napuchnutá. Pri účasti mozgu v rámci zápalu mozgu (encefalitída) sú pozorované omámenie a stavy zmätenosti, príležitostne aj hluchota alebo tinitus.
Po ca. 4-6 dňoch sa vytvárajú typické jemne škvrnité vyrážky, ktoré začínajú na podpaži a trupe tela. Tieto na začiatku svetlo červené, ca. ako šošovica veľké vyrážky sa po niekoľkých dňoch rozšíria po celom tele, s výnimkou tváre, dlaní a chodidiel, a postupne tmavnú.
Raz prekonané ochorenie zabezpečuje dlhoročnú ochranu pred ďalšími takýmito infekciami. Po 10 až 30 rokoch sa však môžu vyskytnúť recidívy, ktoré však prebiehajú značne miernejšie. Kožné vyrážky môžu dokonca aj chýbať. Táto neskoršia forma škvrnitého týfusu sa označuje ako Brillovo-Zinserovo ochorenie.
Diagnóza Dôkaz pôvodcov ochorenia je možný iba v špeciálnych laboratóriách a robí sa z krvných vzoriek. Dôvody na hľadanie riketsií vyplývajú z rozhovoru s chorým o prípadnom napadnutí všami šatovými. Diagnóza sa stanovuje sérologicky reakciou väzby komplementom alebo prostredníctvom imunofluorescenčného testu. To sa však podarí až od 14. dňa choroby. Od 1. týždňa choroby je Weilovou-Felixovou reakciou možné ochorenie dokázať. Ak sú včas nasadené antibiotiká, môže byť stanovenie diagnózy sťažené v dôsledku spomalenej odpovede na protilátky.
Komplikácie Ku komplíkáciám pri škvrnitom týfuse patrí ohluchnutie po encefalitíde. Bez terapie môže pri škvrnitom týfuse v dôsledku encefalitídy ako aj v dôsledku zlyhania krvného obehu pri ťažkom napadnutí srdcového svalu dôjsť až v 50 % prípadov k smrti pacienta.
Terapia Liečba nastáva tetracyklínom (doxycyklínom), to sú isté antibiotiká, ktoré sa na začiatku pidávajú injekčne a neskôr vo forme tabliet. Ak sa začne s liečbou včas, môže byť dostatočná jednodávková liečba. Dodatočne je k dispozícii chloramphenicol. Popritom je nutná starostlivá opatera chorého so sledovaním funkcií krvného obehu. Ak ochorenie prebieha bez komplikácií, symptómy zmiznú aj bez liečby ca. za 14 dní.
Letalita Predtým ako bola k dispozícii antibiotická terapia, zomieralo až 50 % pacientov.
Profylaxia Profylaxia začína odvšivením pacientov a kontaktných osôb. Zásadným dodržiavaním hygienických opatrení a bojom proti všiam možno reťaz infekcií prerušiť. Ešte raz poukazujeme na už vyššie spomínanú ohlasovaciu povinnosť. Ochranné očkovanie je k dispozícii, malo by sa však poskytovať len obzvlášť ohrozeným osobám, ako lekárskemu personálu v endemických oblastiach, resp. osobám v špeciálnych laboratóriách.
