Stručný prehľad Creutzfeldova-Jakobova choroba (CJD), ktorá bola po prvýkrát popísaná v roku 1920 a ktorá sa vyskytuje veľmi zriedkavo, sa od prvého smrteľného prípadu vo Veľkej Británii stala všeobecne známou vďaka oboznámeniu sa s novou variantou (nvCJD), ktorá sa na človeka pravdepodobne prenáša požitím hovädzieho mäsa nakazeného BSE.
Pôvodná forma CJD je väčšinou následkom chorobnej zmeny génov a vyskytuje sa najmä vo veku od 55-75 rokov. Naproti tomu prepukáva nová varianta po inkubačnej dobe viacerých rokov často už v mladšom veku. Spúšťačmi ochorenia pre obe formy sú s veľkou istotou prióny. Aj obraz a priebeh choroby ako aj zmeny v mozgu sa u oboch variánt ďalekosiahle zhodujú. Rozlíšenie nastáva presnou diagnostikou proteínov mozgovej hmoty.
Choroba začína postupne necharakteristickými ťažkosťami, ako napr. poruchami spánku a pamäte a psychickými symptómami. V ďalšom priebehu dochádza k ťažkým poruchám koordinácie pohybov a zmenám osobnosti. Po trvaní choroby od niekoľkých mesiacov až dvoch rokov končí ochorenie smrťou. Vyliečenie nie je v tomto čase ešte možné. Proti neinfekčnej forme Creutzfeldtovej-Jakobovej choroby neexistuje nijaká profylaxia.
Všeobecné informácie Creutzfeldtova-Jakobova choroba bola po prvýkrát opísaná v roku 1920. Vyskytuje sa veľmi zriedkavo. Na celom svete sa vyskytuje s častosťou od 0,5 – 1 prípadu na 1 milión ľudí ročne. Rozlišuje sa náhodne (sporadicky) sa objavujúca forma od dominantne dedičnej a familiárne často sa objavujúcej varianty. Familiárne častá varianta je napr. pozorovaná u Izraelitov, ktorí pochádzajú zo Slovenska alebo z Lýbie.
Spolu bolo prenesených ca. 15% prípadov dedične, 80% sporadicky a 5% znečistenými nástrojmi alebo rastovými hormónmi vyrobenými z hypofýzy zomrelých ľudí. Prenos infekcie z chorých na zdravých ľudí je teda veľmi zriedkavý a prirodzenou cestou nemožný.
Takzvaná nová varianta ochorenia - nv Creutzfeldtova-Jakobova choroba zodpovedá, čo sa týka symptómov, prirodzene sa vyskytujúcej Creutzfeldtovej-Jakobovej chorobe, pravdepodobne sa však u človeka prenáša požitím hovädzieho mäsa nakazeného BSE. Bližšie informácie o tom nájdete tu.
Choroba sa vyznačuje rýchlo postupujúcou demenciou. Pod demenciou sa rozumie strata získaných intelektuálnych schopností. Príčinou sú poškodenia mozgu. Vyznačujú sa poruchami pamäte, poruchami vnímania a zmenami osobnosti. Priebeh ochorenia je najprv pomalý. Kvôli skôr nešpecifickým klinickým chorobným znakom je rozlíšenie od iných demenčných zmien inej príčiny ťažké. Dodatočne sa objavujú svalové kŕče a zášklby. V posledných štádiách dochádza k svojvoľným a mimovoľným poruchám koordinácie pohybov. Vek, kedy sa ochorenie vyskytuje, je medzi 55 a75 rokmi. Choroba má priebeh trvajúci menej než jeden rok a končí sa vždy smrťou.
Pôvodca ochorenia Medzičasom sa považuje za takmer isté, že pôvodcami tohto ochorenia sú prióny.
Prióny však nie sú pôvodcami chorôb v klasickom zmysle. Značne sa teda odlišujú napr. od vírusov a baktérií. Prestoja teplo 100 °C, chemikálie a mnoho dezinfekčných prostriedkov. Dokonca môžu roky prežiť aj v zemi. Pri priónoch (PrPSc) sa jedná o bielkoviny, ktoré sa pravdepodobne tvoria génovými mutáciami alebo infekciou z telu vlastných bielkovín (PrPC). Dodatok „Sc“ stojí špecificky pre scrapiu, dodatok „C“ pre celulárny, čiže telu vlastný. Od prirodzených bielkovín (PrPC) sa prióny (PrPSc) odlišujú čiastočne iným poradím aminokyselín. Preto majú inú skladbu, a tým odlišnú priestorovú štruktúru. O funkcii priónov a mechanizme ich infekčnosti je doteraz málo známe. Diskutuje sa o viacerých teóriách.
Tvorba bielkovín PrPSc je založená na bodovej mutácii v jednom géne (PRNP) chorých pacientov. Doteraz sú známe mutácie na rôznych miestach génu, ktoré všetky vedú k obrazu ochorenia CJD. Tým dochádza k zabudovaniu len jednej odlišnej aminokyseliny ako v normálnej bielkovine PrPC. Väčšinou sa tieto mutácie vyskytujú spontánne. Pri 15% chorých ľudí ide o významné zmeny (familiárna CJD).
Symptómy Ochorenie začína necharakteristickými ťažkosťami, ako napr. poruchami spánku. Čoraz viac sa okrem toho vyskytujú psychické symptómy, ako napr. bludné predstavy alebo halucinácie. Napokon dochádza k strate pamäti ako i k neuropsychologickým symptómom, ako afázia, čiže neschopnosť hovoriť, alebo alexia, čiže neschopnosť čitať. Ochorenie potom rýchlo napreduje a vedie k rôznorodým symptómom ako:
ochrnutia tremor, čiže trasenie ramien, nôh alebo hlavy chorea, pod tým sa rozumejú zbytočné prázdne pohyby, ktoré sa pri rozrušení zosilňujú a v spánku prestávajú cerebelárna ataxia, t.zn. nekoordinovaný pohybový priebeh myoklónie, to sú bleskovo prebiehajúce zášklby svalstva, ktoré sú vyvolávané napr. akustickými podnetmi epileptické záchvaty V konečnom štádiu nemajú pacienti žiadnu možnosť dostať sa do kontaktu s okolím a naopak. Títo pacienti zomierajú po niekoľkých mesiacoch až dvoch rokoch v stave decerebrácie, t. zn. v meravosti, strnutí „bez mozgu“.
Inkubačná doba O dobe až do prvého prepuknutia chorobných príznakov neexistujú zatiaľ nijaké spoľahlivé údaje.
Diagnóza Diagnóza sa určuje pomocou neurologického nálezu.
Prvou zmenou, ktorú možno vidieť pod mikroskopom, je astroglióza. Pod tým sa rozumie skutočnosť, že najprv začínajú opúchať astrocyty v oblasti svojich koncových platničiek, ktoré priliehajú na mozgové cievy, a potom neskôr celá bunka. Ako neuroglia („lepidlo“) sa označuje ochranné a podporné tkanivo mozgu. Pozostáva z astrocytov (makroglia), oligodendrocytov (oligodendroglia) a Hortegovej glie (mikroglia). Okrem toho sa vo väčšom množstve tvorí istá bielkovina s označením glial fibrillary acidic protein (GFAP). Táto bielkovina je po osobitnom sfarbení viditeľná pod mikroskopom
Typické je aj znásobené tvorenie vakuol („mechúrikov“) v astrocytoch (makroglia) a pravdepodobne aj v oligodendrocytoch. Kvôli zvýšenej tvorbe vakuol bunky napuchnú až do kritickej veľkosti a potom zaniknú. Preto v tkanive vznikajú „diery“, ktoré pri celkovom pozorovaní pripomínajú dierovanú štruktúru špongie. Preto sa hovorí aj o Status spongiosus. Okrem toho môže dôjsť k zmenám nervových buniek, k úbytku spojení nervových buniek medzi sebou (synaptické spojenia) až ku kompletnej strate nervových buniek.
Obzvlášť pri dlhšom priebehu ochorenia môžno pozorovať usadzovanie amyloidov („škrobové zrniečka“). Amyloidy sú komplexy z bielkovín a cukrov (komplex proteínov a polysacharidov). Majú štruktúru najmenších vlákienok, ktoré sa k sebe bokom zoraďujú. Ukladajú sa prevažne v blízkosti ciev. Preto pravdepodobne dochádza k poškodeniu lokálnej látkovej výmeny. Väzbou na farbivo (konžská červená) sa môžu v tkanive zviditeľniť.
V niektorých prípadoch vykazuje hematoencefalická bariéra znásobenú priepustnosť. Hematoencefalická bariéra je druhom filtra, ktorý v normálnom prípade zabraňuje, aby sa látky z malých ciev dostali do mozgového tkaniva. Je pravdepodobne tvorená bunkami (kapilárny dotel), ktoré vystieľajú steny malých krvných ciev (kapiláry). Za normálnych okolností je tento „filter“ priepustný len aktívnym transportom látok cez telá daných buniek, z ktorých pozostáva.
Hoci sa pri priónnych chorobách hovorí aj o prenosnej špongióznej forme encefalitídy, nevyskytujú sa nijaké klasické zmeny, ako napr. invázia zapálených buniek do chorého tkaniva.
V mozgovom tkanivo možno okrem toho dokázať charakteristickú bielkovinu (proteín). Nazýva sa priónny proteín (PrPSc). Dodatok Sc je špecifický pre scrapiu. Priónne proteíny (PrPC) - pričom sufix „C“ znamená „cellular“ – sú tvorené aj zdravým telom. O ich funkcii je doteraz málo známe. Varianta „Sc“, ktorá bola objavená pri priónnych chorobách, sa od normálnej varianty PrPC odlišuje menšou zmenou v poradí aminokyselín, z ktorých pozostáva. Táto varianta vzniká mutáciou génu, ktorý túto bielkovinu kóduje. Na druhej strane sa pravdepodobne môže zmenená bielkovina, nazývana prión (PrPSc), dostať do zdravého tela aj cestou infekcie a tam vyvolať tvorbu chorobných bielkovín (PrPSc).
Typické zmeny v mozgu zvierat a ľudí, ktorí trpia priónnymi chorobami, sa silne podobajú tým, ktoré sú pozorované pri klusačke u oviec ako aj BSE u hovädzieho dobytka. Preto bol včas vytvorený príčninný vzťah medzi týmito ochoreniami.
Cesty šírenia nákazy CJD nie je za normálnych podmienok nákazlivá. Pri menej než 5% chorých ľudí leží prenos pôvodcov ochorenia v rámci operatívneho zákroku pred alebo počas podania napr. rastových hormónov, ktoré boli vyrobené z hypofýzy zomretých ľudí. Ako zdroj infekcie sa do pozornosti dostávajú transplantácie mozgových blán a rohovky. Extrémne zriedkavo sú príčinou znečistené operačné nástroje, stereotaktické elektródy alebo lieky obsahujúce rastové hormóny alebo gonadotropín.
Terapia Liečba doteraz nie je možná. Ochorenie vždy končí smrťou.
