Všeobecné informácie Mimo tohto najnovšieho označenia sa používajú ešte aj iné výrazy, ako venerické infekcie, čiže choroby bohyne lásky Venuše, a v anglosasštine „Sexually Transmissible Diseases“ (STD). Medzičasom je skratka STD pre tieto choroby stále viac používaná aj v nemeckom jazyku.
Pri STD sa jedná o ochorenia, ktoré sú vyvolávané baktériami, parazitmi, plesňami, protozoami, alebo vírusmi. Prenos nastáva prevažne alebo výlučne pohlavným stykom alebo úzkym telesným kontaktom. Príležitostne je môžný aj dodatočný nepohlavný prenos, napr. transfúziou krvi.
Navštívte naše PRIMAFórum a diskutujte s ostatnými návštevníkmi kedykoľvek o čomkoľovek.
Z histórie Pohlavne prenášané choroby sa síce v biologickom zmysle neodlišujú od iných infekčných chorôb, predsa sú však ešte i dnes poznačené škvrnou odporu, trápnosti a nepríjemnosti. Hoci sa filozofi a teológovia zaoberali otázkami ľudskej sexuality od pradávna, boli tieto vedomosti stáročia buď zabúdané, alebo boli veľmi malé, či potláčané štátom a cirkvou.
Ako vtedy rigidný štát a cirkev reagovali na odchýlky od vládnucej morálky, je zrejmé na príklade análneho styku medzi mužom a ženou alebo mezi mužmi: Kto bol usvedčený z týchto sexuálnych praktík, musel rátať s mučením a trestom smrti. Ešte aj dnes existuje za tieto sexuálne praktiky v niektorých prísnych islamských krajinách trest smrti.
Už v staroveku sa Platón a Aristoteles zaoberali ľudskou sexuálnou funkciou a sexuálnym správaním. Grécky lekár Galen rozvíja po prvýkrát súvislú teóriu sexuálneho správania a síce na základe poznatkov, ktoré pred ním získali Hippokrates a rímsky lekár Soranus. Islamskí lekári na Strednom Východe a v Afrike zachránili mnoho týchto vedeckých poznatkov o páde Rímskej ríše a o stredoveku. Okrem toho obohatili antické vedomosti o vlastné dôležité poznatky.
V období renesancie bol položený základný kameň modernej experimentálnej vedy. Ľudia sa intenzívne zaoberali prameňmi zo staroveku, a nový záujem o ľudské telo podnietil k činnosti nielen umenie ale aj vedu. Známe sú anatomické skice od Leonarda da Vinciho a knihy anatómie, založené na sekcii mŕtvol, od Fallopia, Bartholina a de Graafa. V 18. storocí však zažila sexuálna veda trpký neúspech. Filozofi začali kritizovať vládnuce predstavy o morálke a vplyv štátu a cirkvi. Rozsiahle výskumné cesty obohatili poznatky o iných kultúrach a priniesli cudzie predstavy o morálke. Štát a cirkev však reagovali na výsledky sexuálneho výskumu útlakom. Tak sa stal napríklad boj proti údajne škodlivému sebaukájaniu (masturbácii) prevládajúcou témou.
Aby sa deťom a mladistvým zabránilo v sebaukájani, boli vynájdené najneobyčajnejšie prístroje. Horšie ale boli strašné obavy pred ohlúpnutím, skrivením chrbta a inými výhražnými následkami tejto činnosti.
Vplyv medicíny začal hrať v tejto oblasti opäť nejakú úlohu až v strede 19. storočia. Vyvíjajúca sa sexuálna medicína sa najprv nemohla oslobodiť od zdedených, mimomedicínskych predstáv. Jej poznatky mali z väčšej časti špekulatívny charakter. Vtedajší odpor k sexuálnym túžbám a k telu, spojený so všeobecným sexuálnym pesimizmom, boli síce stáročia konzervované kresťanským účením, ich pôvod však leží v období pohanstva. V šiestom storočí pre Kristom varoval Pythagoras pred následkami sexuality, pretože údajne oslabuje telo a vedie k všeobecnej strate sily.
Aj Hippokretes vychádzal z toho, že „strata“ semena, okrem bezpodmienečne nutného zaistenia potomstva, by mohla viesť k rozličným chorobám, či dokonca k smrti. Aj filozofická škola stoikov, so Senecom ako prominentným zástupcom, sa obrátila od medicínskej „rady“ k morálke. Kto vie potlačiť sexuálne potreby pomocou rozumu, neporazí iba túto zvrhlosť, ale všetky neresti. Všeobecná morálka sa tak značne zredukovala na sexuálnu morálku.
Práve pokrokoví lekári ako Morel, Magnan, Charcot a von Krafft-Ebbing prispeli svojím popisom a klasifikáciou sexuálneho správania človeka k jeho „patologizácii“ sexuálneho správania. Spoločnosťou neakceptované sexuálne správanie bolo týmto spôsobom odstupňované postojom zdanlivo objektívneho vedca a lekára ako degenerované, perverzné alebo zvrhlé. Tým sa nepodieľali len na utvrdzovaní jestvujúcej represívnej sexuálnej morálky, ale ďalej šírili –aj keď nechcene – argumenty a nástroje na zachytenie, prenasledovanie a konečne zničenie všetkých „zvrhlostí“ od r. 1933 do r. 1945, teda dve generácie neskôr.
Vecný prístup k ľudskej sexualite, spojený s vedeckým poznatkom, sa vyvíjal na tomto historickom podklade náležite pomaly a s enormným odporom. Kritický uhol pohľadu sa objavil až začiatkom 20. storočia u pionierov sexuálneho bádania, o.i. u Siegmunda Freuda, Havelocka Ellisa, Alberta Molla a Magnusa Hirschfelda. Paralelene k tomu robil dôležité pokroky aj výskum chorôb prenášaných sexuálnym stykom. August von Wassermann vyvinul v r. 1906 prvú skorú dôkazovú metódu na syfilis, o štyri roky neskôr objavil Paul Ehrlich proti tejto chorobe prvý účinný liek, Salvarsan, prípravok obsahujúci arzén. Objavením penicilínu Alexandrom Flemingom a jeho vysokotechnická výroba po 2. svetovej vojne bleskovo rozšírila spektrum účinných liečebných metód.
Prvá svetová vojna viedla k ďalekosiahlemu otrasu dovtedy platiaceho morálneho poriadku. Ženy spochybnili tradované úlohy pohlavia a antropológovia mohli dokázať, že hlavné sexuálne normy a koncepty úloh neplatia v žiadnom prípade všeobecne. „Inštitút pre vedu o sexualite“ v Berlíne a mnohé iné organizácie sa neusilovali len o nové vedecké poznatky, ale aj o ich popularizáciu. Sexuálna osveta, sexuálna výchova a sprostredkovanie sexuálnej tolerancie boli ich dôležitýmí spoločensko-politickými cieľmi. Silné vzory vedy o sexualite predstavované biológiou a darvinizmom však videli ako ťažké prekážky. Sociologické a historické perspektívy tým boli zanedbávané a spoločenské procesy biologizované.
Kým bohatá liberálna nemecká tradícia s „treťou ríšou“ zanikla, v Amerike dôrazne pretrvávala. Dovtedy nepoznaná dynamika morálnej a civilizačnej zmeny priemyselnej povojnovej spoločnosti viedla s konečnou platnosťou k tomu, že biologicko-darvinistická formulácia nebola viac dobovo uznávaná. Rozsiahle skúmania Alfreda Kinseya, ako aj Williama Mastersa a Virginie Johnsons boli preto po druhej svetovej vojne dôležitými novými impulzami. V tomto ohľade bolo zverejnenie knihy „Sexualita muža“ od Alfreda Kinseya v roku 1948 osobitým medzníkom. Jeho spoveď tisícky Američanov vyvrátila zdanlivo isté poznatky o ľudskej sexualite a ťahala za sebou mnoho ďalších skúmaní až dodnes. Pravdaže boli tieto poznatky, pokladané za nové, známe už od staroveku a v značnej časti sveta – ako bolo spomínané – iba stáročia zabúdané alebo všetkými potláčané.
O ľudskej sexualite a rozmnožovaní sa je ešte stále čo učiť. Sexuálna výchova a osveta ostáva aj v budúcnosti širokým poľom pôsobenia. Preto nás nemôže udivovať, že i sexuálna liberalizácia mohla za posledných dvadsať rokov málo zmeniť na tom, že aj vo vyspelých krajinách rastie počet nových infekcií s pohlavne prenášanými ochoreniami, hoci sa stala skutočnosťou výborná medicínska starostlivosť a maximálna miera všeobecnej a osobnej hygieny. Síce je možné ošetriť a vyliečiť takmer všetky sexuálne prenášané ochorenia, tým ale v každom prípade nestratili na svojej strašidelnej povesti. Odhliadnuc od infekcie HIV, ktorá doteraz nie je liečiteľná, môžu vlastne aj liečiteľné ochorenia prejsť do chronického štádia a zapríčiniť nenapraviteľné neskoršie následky. Príkladom toho je syfilis. Okrem toho sťažujú terapiu predtým ľahko liečiteľných chorôb stále nové, proti mnohým antibiotikám odolné kmene pôvodcov ochorení.
Vysvetlenie príčin a existencie sexuálne prenášaných chorôb je preto ešte stále dôležité. Najlepšiu možnú ochranu pred infekciou predstavuje síce zdržanlivosť, tá však nezodpovedá dnešnej životnej skutočnosti väčšiny krajín na svete. Používanie kondómov je preto najdôležitejším prostriedkom na zabránenie infekcií. Ak existuje podozrenie nákazy pohlavne prenášanou chorobou, mali by sme sa bezodkladne poradiť s lekárom. Včasná návšteva lekára totž neuľahčí len diagnózu a rýchle zahájenie liečby, ale pomôže aj zabrániť eventuálnym neskorším škodám. Aby sa prerušila reťaz infekcií, musí byť liečený aj príslušný partner.
K téme sexuálnej náuky existuje v kníhkupectvách väčšiny krajín rozsiahly informačný materiál. Vychádzajúc z toho, majú verejné a súkromné miesta ako zdravotné úrady, inštitúty tropickej medicíny alebo miestne alebo nadregiónalne pomoci AIDS k dispozícii rozsiahly informačný materiál. Ďalej existujú osobné alebo aj – napr. telefonicky – anonymné poradenské služby.
