Vírusy

Všeobecný prehľad

Dlho predtým ako mohla byť objavená existencia vírusov, už bolo známe, že okrem parazitov a baktérií musí existovať ďalší infekčný pôvodca nákazy. Bádatelia Loeffler a Frosch v roku 1897 zistili, že tento pôvodca nákazy musí byť menší než baktéria, pretože môže prejsť filtrom neprepúšťajúcim baktérie. Je ultrafiltračný. Pretože sa vírusy nedajú vidieť svetelným mikroskopom, sú ultravizibilné. Nakoniec sa nevydarilo žiadne z rozmnožovaní na živných pôdach, ktoré boli použité na kultiváciu baktérií. Preto sa ich kultivácia považovala za nemožnú.

Táto klasická definícia však s narastajúcimi znalosťami o vírusoch vyžadovala zlepšenie, lebo kultivovať sa nedajú napríklad aj baktérie. Vírusy, toto slovo pochádza pravdepodobne zo Sanskritu (India) a pôvodne znamenalo jed, sú v hostiteľskej bunke uložené parazity. Ako dedičný materiál obsahujú buď deoxyribonukleovú kyselinu (DNA) alebo ribonukleovú kyselinu (RNA). Tieto nukleové kyseliny obsahujú stavebný plán pre vírusovú partikulu, ktorá sa označuje ako virión. Tieto nukleové kyseliny predstavujú vlastný „infekčný princíp“ vírusu. Na rozdiel od baktérií nemajú vírusy vlastnú látkovú výmenu. Sami nemôžu vyrábať bielkoviny. Chýbajú im obzvlášť dôležité enzýmy na zísakvanie energie, ktorými disponuje každá bunka. Ich vnútorná štruktúra sa teda preto značne odlišuje od vnútornej štruktúry bunky.

Notoricky známy vírus chrípky

Stavba vírusov

V jadre vírusu sa nachádza dedičná informácia. Táto je kódovaná jedno- alebo dvojpovrazcovitou kyselinou deoxyribonukleovou (DNA) alebo jedno- alebo dvojpovrazcovitou kyselinou ribonukleovou (RNA). Kyselina nukleová je vo forme vlákna, zriedkavo kruhu alebo v prípade RNA-vírusov v jednotlivých partikulách RNA. Tieto nukleové kyseliny sú obklopené proteínovým obalom. Tento sa nazýva kapsid. Kapsid pozostáva z mnohých rovnakých častí, kapsomér. Kapsoméry pozostávajú z ďalších proteínových častí. Kapsid obsahujúci kyselinu nukleovú sa označuje ako nukleokapsid. Osobitné usporiadanie kapsomér vedie k typickej vonkajšej forme daného vírusu. Môže byť kockovitá (kubická), pozostávať z trojuholníkovitých plôch (ikozaedrická), špirálovitá (helikálna) alebo vláknitá (filamentárna). Pri bakteriofágoch existujú okrem toho komplexné štruktúry s funkčnými časticami.

U niektorých vírusov je nukleokapsid v ďalšom obale, v púzdre. Stena púzdra má výbežky z glykoproteínov, ktoré sa nazývajú spiky alebo peploméry. Sú spoluzodpovedné napr. za prichytenie sa na povrchu hostiteľa, a tým za špecifickosť hostiteľa vírusu. Pre rozmnožovanie vírusu v hostiteľskej bunke majú okrem toho význam isté štrukturálne proteíny. Tieto môžu vyvíjať enzymatickú aktivitu. K týmto enzýmom patria o.i. neuraminidáza, reverzná transkriptáza a DNA-polymeráza.

Čelade vírusov

Podobne ako pri svete rastlín a živočíchov sa ľudia pokúsili klasifikovať vírusy. Primerane technickému vývoju boli pritom použité najrozličnejšie znaky. Dnes zohrávajú úlohu už len fyzikálno-chemické hľadiská. Objavenie vonkajšieho tvaru vírusu röntgénovou štrukturálnou analýzou a dešifrovanie genetického kódu vírusu boli medzníkom vo vývoji. Zhruba možno vírusy rozdeliť na také, u ktorých je nositeľom dedičnej informácie kyselina deoxyribonukleová (DNA) alebo kyselina ribonukleová (RNA).

Viroidy

Ako viroidy sú označované krátke nukleové kyseliny, ktoré sa okrem toho vyznačjú nízkou molekulárnou hmotnosťou (70 000 – 120 000 dalton). Majú tyčinkovitý tvar a pozostávajú z kruhovitej kyseliny ribonukleovej (RNA). Viroidy sú neživé. Nemajú látkovú výmenu a nemôžu sa ďalej rozmnožovať. Okrem toho im na rozdiel od vírusov chýba obal. Jedná sa takpovediac „nahý“ stavebný plán na bielkovinu. Podrobnosti o ich rozmnožovaní v infikovanej bunke nie sú známe. Rajčina je napríklad napádaná tomato spindle tuber viroidom. Viroidmi spôsobené ochorenia nie sú u človeka dosiaľ známe.

Predchádzajúca téma Plesne

Nasledujúca téma Prióny