Ako žiť s neurózou?

Slovo „neurotik" sa stalo takmer nadávkou. Neuróza vie pritom riadne strpčiť život a skutoční neurotici si za svoje trápenie nadávky nezaslúžia. Neuróza nie je choroba, na ktorú by sa zomieralo, je to však porucha, ktorá komplikuje život. Neurózou sme ohrození všetci. Rovnako však každý má šancu nad ňou zvíťaziť.

Jak žít s neurózou? je populárna kniha profesora Stanislava Kratochvíla, ktorá sa dočkala viacerých vydaní. Vznikla vlastne ako súhrn prednášok pacientom, ktorí si so svojimi neurotickými problémami nevedeli poradiť. Pri jej čítaní môže človek premýšľať, či má neurózu fóbickú, hysterickú, alebo obsedantnú, čiže nutkavú. Odpoveď na otázku, „ako žiť s neurózou", by však asi mala znieť: Najlepšie sa žije bez nej.

Keď telo reaguje na dušu

„V najvšeobecnejšom slova zmysle je neuróza porucha správania a prežívania," vraví psychológ Dušan Fabián. Nie je to teda choroba tela ani duše, ale telo pri neuróze reaguje na určité duševné problémy alebo nespracované zážitky príznakmi, ktoré sa navonok prejavujú ako choroba. Pacient sa môže sťažovať na bolesti hlavy, brucha, chrbtice, kĺbov, ale nie je naozaj chorý. Má len problém, ktorý nevyriešil a jeho organizmus naň reaguje. Preto môžete s neurózou prežiť aj celý život a ak neodhalíte jej príčiny, nezbavíte sa jej. Neurotici často hľadajú spásu v praktických lekároch a liekoch, ale tie neliečia príčinu.

Podľa slávneho psychoanalytika Carla Gustava Junga je neuróza stav nesúladu so sebou samým, ktorý je spôsobený protikladom pudových potrieb a požiadaviek kultúry, protikladom infantilného vzdorovania a vôle k prispôsobeniu. Anatolij Ruchmanov v knihe Poznej sám sebe (1986) nazýva osobnosť a jej históriu svätyňou neurózy. A túto svätyňu si podľa neho osobnosť chráni pred zvedavými pohľadmi ostatných, pred lekárom aj pred sebou samým. Je však potrebné do nej nahliadnuť, inak by nebolo možné neurózu liečiť.

Rôzne neurózy

„Neuróza je choroba bez anatomického nálezu," tvrdia autori Vladimír Vondráček a František Holub v populárnej knihe Fantastické a magické z hlediska psychiatrie. Zvláštne postavenie medzi neurózami zaujíma podľa nich obsedantná neuróza (obsedantný - nutkavý, naliehavý, vtieravý). Chorého sužujú najrôznejšie obsedantné fóbie, obsedantné rúhavé myslenie i obsedantné konanie - nesmie zahubiť žiadny život, spláchnuť muchu do záchoda... Niektorí psychiatri takto postihnutých ľudí nazývajú veľkými mágmi, ktorí čarujú, aby sa nestalo nešťastie. V stredoveku museli pôsobiť ako čarujúci alebo počarovaní. Aj v rozprávkach sa vyskytujú ľudia, ktorí museli za trest stále niečo robiť. Je možné, že vzorom im boli ľudia s obsedantnou neurózou, ktorí stále upratujú, umývajú, čistia.

Častou je tiež anxiózna, teda úzkostná neuróza. Ide pri nej o úzkosť či priam strach, ktorý nemá predmet. Úzkosť býva srdcová, žalúdočná, črevná. Chorí ju vykresľujú ako predtuchu, že sa stane niečo zlé. Nevydržia na jednom mieste, majú vnútorný nepokoj a napätie, vykazujú vegetatívne príznaky, ako zrýchlenú činnosť srdca, potenie. U týchto chorých je dobrá pôda pre rôznych zázračných lekárov, náboženské obrady, mystické a jogínske praktiky.

Vondráček a Holub uvádzajú typický prípad neurózy: 36-ročná žena ochorela na chrípku. Dostala horúčku, údy jej dreveneli, zalieval ju studený pot. Svojich problémov sa odvtedy nemôže zbaviť, lieči sa na rôznych oddeleniach. Tvrdí, že jej manželstvo je šťastné, nič ju netrápi, má iba strach, že zomrie. Pri dôkladnejšom skúmaní však žena priznala, že už osem rokov miluje iného muža, manžel sa jej hnusí. Druhé dieťa, syna, mala s milencom. Chlapec dostal zápal mozgových blán, čo považovala za trest za svoju neveru. A vtedy dostala chrípku. Robila si výčitky, bála sa, že dieťa zomrie alebo že zomrie ona sama. Rozvod nepripúšťala.

Kedysi prinášala úľavu ľuďom modlitba a túto úlohu plní dnes často psychiater. Aj Jung mal najmenej pacientov z radov katolíkov, ktorí chodili pravidelne na spoveď.

Pán doktor, zbláznim sa!

„Neuróza je starý pojem, pochádza z 18. storočia," vraví psychológ Dušan Fabián, ktorý sa dlhé roky zaoberá ľuďmi trpiacimi neurotickými ťažkosťami. „Od minulosti sa pohľad na neurózy obohatil a prehĺbil, takže veľmi ťažko je spraviť klasifikáciu, klasifikácií je veľa. K tej základnej charakteristike ešte hádam toľko, že človek trpiaci neurózou má pocit, že je chorý. Má strach, že sa zblázni, že príde niečo hrozné. Títo pacienti navštevujú psychiatrov a psychológov, a hlavne obvodných lekárov, s tým, že niečo hrozné sa deje, že cítia, že sa dostanú do blázinca. Skutočne ťažko duševne chorý človek často nemá pocit choroby. To je rozlišovacie kritérium.

Podľa klasického delenia jednu veľkú skupinu tvorili hysterické neurózy. „To sú rozličné afektívne poruchy

a prevaha emocionality nad myslením," vraví Fabián. Dnes sa už o hysterických neurózach nehovorí, skôr sa používa modernejší termín „afektívne poruchy". „Potom sú neurastenické neurózy, tento pojem sa dodnes používa. Doslovný preklad neurasténie do slovenčiny je „dráždivá slabosť". Človek je neustále podráždený, ale pritom neurolabilný, slabý. Veľkou skupinou je psychasténia, to je zas prevaha „prežúvavého" myslenia nad emóciami. Človek sa neustále zaoberá a trápi niečím, čo sa vzťahuje k nemu samému.

Základné emócie, ktoré podfarbujú neurózu, sú strach, úzkosť a prípadne smútenie, prehnaný smútok. Okolo toho sa všetko krúti. Mnohé vegetatívne alebo aj somatické ťažkosti súvisia s neurózami, sú symptómami alebo dôsledkami neuróz. Uvediem príklad: Niekoho bolieva brucho vždy v kritických stresových situáciách. Ide na vyšetrenie, ale nič mu nenájdu. Reaguje skrátka bruchom na záťažové situácie. Sú rozličné iné neurovegetatívne poruchy, dystýmie, čiže trudnomyseľnosti a poruchy nálad. Alebo tachykardie - teda patologicky zvýšená tepová frekvencia. Vyskytujú sa aj iné somatické bolesti, napríklad v súvislosti s chrbticou, aj kĺbové bolesti môžu byť neurotického pôvodu. Tiež určitý druh bolestí hlavy."

Na liečenie neurotických pacientov sa používajú aj lieky. „Predpokladám, že väčšina návštevníkov praktických lekárov sú ľudia trpiaci neurotickými ťažkosťami. Tie ťažkosti sa často prejavujú ako rozličné telesné symptómy," vraví Fabián.

Freud bol za psychoterapiu

Revolúciu do pohľadu na neurózy a na ich liečenie vniesol rakúsky psychiater Sigmund Freud. „Bol jednoznačne za psychoterapiu," vraví Fabián. „Svoju metódu nazýval psychoanalýza. Má veľmi jednoznačný výklad, ktorý v mnohých aspektoch platí dodnes. Netreba zabudnúť, že Freudovi pacienti boli ľudia strednej vrstvy, meštiaci na prelome 18. a 19. storočia a vtedy bol iný životný štýl, iná doba, iné podmienky a teda aj iné neurózy. Napríklad z afektívnych alebo hysterických neuróz to boli veľmi často rozličné ochrnutia. Veľmi typický bol pisársky kŕč, takzvaný grafospazmus. Ten sa dnes už ani nevyskytuje. Stretol som sa s ním naposledy ako mladý psychológ. Vyskytovali sa psychosomatické ochrnutia rozličných typov až po ochrnutie všetkých štyroch končatín. Niektoré sa celkom vytratili. Obraz neurózy sa mení, vyvíja sa spolu s dobou."

Fabián považuje skupinovú psychoterapiu za veľmi kvalitný a účinný nástroj na vyliečenie neuróz. Sám takéto skupiny už roky vedie s veľmi dobrými výsledkami. Ako sa teda neurózy zbaviť? „Neurotik sa motá v bludnom kruhu, trpí rozličnými úzkosťami, depresiami, strachmi," vraví. „Predovšetkým mu treba objasniť, v akej situácii sa nachádza. Ide o akési upratanie si v sebe a akceptovanie toho stavu. Človek musí pochopiť, že nie je ohrozený nejakou hrôzostrašnou chorobou. Vyskytuje sa aj hypochondrická neuróza, keď je veľmi ťažko zorientovať človeka, že nemá TBC ani AIDS, ani rakovinu. Mal som viacerých takých klientov, chodili sa dať vyšetrovať."

Môže byť neskoro

Freud veľmi dobre osvetlil mechanizmus neuróz. „Keď človek zažije silný zážitok, vytesní ho spolu s udalosťou, ktorá ho spôsobila," vraví Fabián. Zostane mu len ten zážitok. Keď sa potom ocitne v situácii, podobajúcej sa udalosti, ktorá sa so zážitkom spája, opäť prežíva tú emóciu a nevie si s ňou rady. Nevie, prečo niekedy cíti strach a úzkosť a inokedy nie. Sú aj iné vytesnenia. Napríklad človek má potrebu, veľmi výraznú, silnú a bojí sa jej. Povedzme v sexuálnej oblasti. Vytesní ju, alebo - povedal by som hovorovo - zamkne ju do pivnice medzi haraburdy. Potom ďalej trpí, pretože osud tej potreby sa nedá vyriešiť potlačením. Rozličným spôsobom sa bude v živote prejavovať inak. Toto je, zjednodušene, klasický Freudov výklad." Neurózy sa možno zbaviť v každom veku, no niekedy sa ľudia spamätajú neskoro. „S postupujúcim vekom sa vytvoria stereotypy v prežívaní a myslení. Existujú aj rôzne obrany, ktorými sa človek bráni pred neurózou, ale nevedú k úspechu, k vyliečeniu neurózy."

Obrana pred nešťastím

Neurotik si niekedy uľavuje spôsobom, ktorý nazývame obranou alebo kompulziou. Deje sa tak pri nutkavej, alebo v modernom označení obsedantno-kompulzívnej neuróze. Táto patrí k úzkostným poruchám. „Človek má nutkanie, ktorého sa veľmi bojí a vyvažuje ho správaním vedúcim len k čiastočnému uspokojeniu. Kompulzia je obrana pred tou nutkavosťou. Ilustroval by som to na pastierskych rituáloch," vraví Fabián. „Pastieri mali obavy, že ovciam alebo dobytku sa niečo stane. Preto uskutočňovali magické rituály, ktoré mali pomôcť, aby všetko dobre dopadlo. Oni sa uspokojili, ale k záchrane dobytka to neviedlo. To je ten istý mechanizmus, ako keď prebehne cez cestu čierna mačka. Niekto pri tom prežíva iracionálnu úzkosť a musí spraviť niečo, aby nehodu prechodu čiernej mačky zažehnal. Mal som viacerých takýchto klientov, ale spomeniem jedného. Išiel po ulici a keď prekročil nejakú líniu, čiaru, puklinu na chodníku a pri tej pukline sa mu vynorila nutkavá myšlienka, že sa niečo zlé stane, musel sa vrátiť a dovtedy tam chodil, produkoval kompulzné správanie, kým mu na tej čiare už nenapadlo, že sa niečo zlé stane. Vtedy došlo k úľave a pokračoval v ceste. Daktorí takto pri kompulzii trávia aj niekoľko hodín. Kompulziou sa zbavia úzkosti, ale neuróza nie je zažehnaná, stále otravuje, môže aj preskakovať na iné oblasti."

Boj o úľavu

Takisto pri typickej afektívnej neuróze človek cíti silnú emóciu a nevie ju prejaviť, ani jej nerozumie. Emóciu si vytlačí až do organizmu, čiže ju somatizuje. „Napríklad prežil niečo, čo nespracoval vedome, mohol to byť veľmi silný zážitok, napríklad narodenie mladšieho súrodenca, na ktorého žiarlil alebo sa cítil jeho narodením poškodený. Ale je nepatričné, aby starší súrodenec takto rozmýšľal o mladšom, takže emóciu vytesní, lebo sa bojí, že stratí lásku rodičov. Môže sa to potom prejaviť tak, že sa mu začne kriviť tvár v nejakom tiku, robí grimasy. Toto môže byť výsledok nezvládnutého konfliktu."

V poslednom čase je veľmi „módna" úzkostno-depresívna panika. Človeka náhle prepadne úzkosť, bojí sa, že dostane chorobu. „To, čo prežíva, je hrôza. Také spanikárenie, úplná dezorientácia v sebe samom a vo vlastných emóciách. Prežíva veľké utrpenie a ľudia okolo si ani neuvedomujú, koľko trápenia je," vraví psychológ.

Pri delení neuróz môžeme tiež hovoriť o monosymptomatických alebo jednoduchých neurózach. „Napríklad človek má zápal očných spojiviek. A uľavuje si tým, že žmurká, vtedy pálivá bolesť ustúpi. Zápal očných spojiviek prestane, ale človek žmurká ďalej. Začne žmurkať v situáciách, kde chce pocítiť z nejakých svojich obáv a strachov úľavu. Alebo iný prípad: Muž, ktorý sa nemohol vymočiť na záchode, kde bol ďalší človek. Mal som tiež medzi klientmi muža aj ženu, ktorí v situácii hromadného stravovania, v jedálni či v reštaurácii, keď nabrali lyžicou polievku, dostali kŕč a ruka nemohla ísť ďalej k ústam. To sa podobá spomínanému grafospazmu."

Cez chorobu získaval lásku

Fabián má prípadov zo svojej praxe naozaj veľa: „Raz prišiel muž, ktorý bol prechorený skrz naskrz. Mal zvýšenú teplotu z neznámej príčiny a rozličné bolesti. Chodil po vyšetreniach, ale nič mu nenašli. Absolvoval skupinu a postupne v skupinovej psychoterapii prišiel na toto: Mal staršieho brata. Jeho brat bol nesmierne úspešný, v športe, v škole, skrátka všade. Závidel mu, ale vedel, že závidieť sa nemá, takže to mal všetko potlačené. Veľmi dlho trvalo, kým to dostal zo seba. Raz, keď mal asi desať rokov, ochorel. Nemusel ísť teda do školy, kde mal problémy a kde prežíval rozličné strachy, lebo chcel byť taký výkonný, ako brat. Ale nebol, bol ustráchanec, trémista. Keď ochorel, mama tiež nešla do práce. Vždy mal pocit, že sa mama viac venuje tomu staršiemu a zrazu, v tej chorobe, sa mu úžasne venovala. Akoby si získal lásku a pozornosť mamy cez svoju chorobu. No a už to bolo na svete. Keď sa potom v škole niečoho bál, vždy ochorel. Neskôr, keď už bol dospelý, začal takto dvoriť ženám. Mal vypracovaný návyk, že keď je chorý, mama sa mu venuje. Cez popisovanie svojich zdravotných ťažkostí dvoril dievčatám. A ony ho ošetrovali, lebo dievčatá majú v sebe niečo materské. Aj svoju ženu získal cez chorobu, ale postupne jej to išlo na nervy. Čím ho viac odmietala, tým viac chorľavel, lebo mal pocit, že cez chorobu si ju získa. Sníval sa mu sen, že sa škriabe na kopec, ale keď sa doškriabe, tam sedí žena a vždy ho nohou zostrčí. Prišiel na skupinu zúbožený, ale keďže bol veľmi talentovaný, dostal sa z toho. Až sa človek diví, že si nepomohol postupne sám."

Neuróza kráča spolu s ľudstvom, mení len svoj obraz. „Neuróza je vždy náhrada za legitímne utrpenie," tvrdil Jung. No aj nelegitímne utrpenie môže človeku ničiť život.

Čo je porucha osobnosti?

Väčšina ľudí, ktorí navštívia psychiatra, trpí buď neurózou, alebo tým, čo sa nazýva porucha osobnosti. Veľmi zjednodušene možno povedať, že tieto dva stavy sú poruchami zodpovednosti a predstavujú dva opačné póly vo vzťahu k svetu a jeho problémom. Neurotik si berie príliš veľa zodpovednosti, človek s poruchou osobnosti príliš málo. Keď sa do konfliktu s okolím dostane neurotik, automaticky predpokladá, že je to jeho vina. Človek s poruchou osobnosti, naopak, automaticky predpokladá, že za všetko môže okolie.

Dokonca aj spôsob reči neurotikov a ľudí s poruchou osobnosti sa líši. V reči neurotikov sa nápadne často objavujú obraty ako „mal by som" alebo „nemal by som", ktoré svedčia o pocite menejcennosti, ako by nikdy nemohli uspieť a ich rozhodnutia boli vždy zlé. Reč človeka s poruchou osobnosti je naopak plná obratov ako „nemôžem", „nemohol som", „musím", „musel som", čo je opäť výrazom jeho chápania seba samého ako niekoho, kto je vo vleku vonkajších síl, ktoré vôbec nemôže ovplyvniť. V psychoterapii sa oveľa lepšie pracuje s neurotikmi, pretože prijímajú zodpovednosť za svoje problémy.

Čo je psychoanalýza?

Psychoanalýza je smer psychológie 20. storočia založený Sigmundom Freudom. Vychádza z teórie neuróz a metódy ich liečenia. Predpokladá nevedomé motívy pri vzniku neuróz a v ľudskom konaní vôbec. Odhaľovanie týchto motívov sa uskutočňuje výkladom voľných asociácií, snov a citového vzťahu pacienta k analytikovi, ktorý uskutočňuje výklad. Psychonalýzu označujú ako prvý z viedenských psychoterapeutickych smerov.

Keď črevá bránia láske

Nona D., inteligentné dievča s dobrou postavou, mávala neznesiteľné škŕkanie v bruchu a často ju preháňalo. Tieto problémy mala takmer výhradne v spoločnosti chlapcov, a boli tým väčšie, čím sa jej chlapec viac páčil. Navštívila dokonca chirurga s prosbou, aby ju operoval. Pýtala sa, na čo sú jej črevá - tých dvadsať metrov bolesti a trápenia? Začalo sa to náhodnou epizódou v divadle, keď si musela odskočiť počas predstavenia. Usadilo sa to v nej a malo to ďalekosiahle následky, zúfalstvo a zhubný pocit menejcennosti. Lieky nepomáhali, nezaberala ani hypnóza. Psychiater jej poradil, aby zmenšila význam nie škŕkania v bruchu, ale dôležitosť, akú pre ňu majú mládenci. Potom nasledovala spoveď. Musela sa prevteliť do inej osoby. Mala to byť papuľnatá žena, ktorá uprostred rozhovoru pokojne povie: „Počkajte, musím sa ísť vyčurať." Potom mala v tejto novej identite vyrozprávať svoje trápenie štyrom neutrálnym mužom. Vybral jej ich sám doktor. Prvý muž None veľmi rád porozprával o svojom probléme - neurotickej impotencii. Nona mu povedala, že ak z tohto nejaká žena robí problém, je to nezrelá hus. Ďalší muž jej radil, aby si preventívne dala vždy pohárik koňaku a posledný jej radil cviky z hathajógy. S druhým radcom bola Nona dvakrát na koncerte. Všetko prebehlo normálne, problémy prestali a bol aj happyend: Nona si ho dokonca vzala. Možno by psychológ pomohol aj Stanovi z kresleného seriálu South park, ktorý vracia zakaždým, keď k nemu prehovorí jeho láska Wendy.