PEZINOK, BRATISLAVA. Zubami by utiahol autobus, rukami roztrhá policajné putá. Duševná choroba bičuje jeho agresivitu a robí z neho nevypočítateľného, muža, ktorý nie je trestne zodpovedný za činy, ktorých sa dopustil. Takýto muž je už niekoľko mesiacov v psychiatrickej nemocnici v Pezinku nepretržite pripútaný reťazami k posteli.
Pacient R. A. má štvrtýkrát súdom nariadenú ochrannú liečbu. Po negatívnych skúsenostiach s ním nemocnica bráni svoj personál aj ostatných pacientov radikálne. Pohľad na kožený rukávec na predlaktí a reťaz omotanú okolo postele však desí. „Ochrana zdravia a života zamestnancov a pacientov je na prvom mieste. V súčasnosti sa nedá zabezpečiť inak,“ odpovedá riaditeľ psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela v Pezinku Pavel Černák na otázku, či nie sú reťaze nehumánne.
Pacient je pripútaný odvtedy, čo vo februári zaútočil oceľovou tyčou na esbéeskára, ničil zariadenie, škrtil lekára, vyhrážal sa zdravotníkom zabitím a rozbíjal nerozbitné sklo.
Zastavili ho až kukláči
„V minulosti fyzicky napadol primára v nemocnici vo Veľkom Záluží, potom prišiel k nám. Bol aj na otvorených oddeleniach, umožnili sme mu až nadštandardnú voľnosť pohybu. Dohodu však nikdy nedodržal. Opakovane sa dostal k alkoholu, opil sa, vyhrážal sa zabitím mne, mojim deťom aj sestričkám,“ hovorí primár mužského oddelenia pezinskej nemocnice Dalibor Janoška. Na jeho zvládnutie nestačila ani mestská a štátna polícia, spacifikovala ho až jednotka kukláčov.
Janoška tvrdí, že ani liekmi nie je jednoduché pacienta utlmiť – jeho enormná fyzická sila je jedným z dôvodov, prečo liečba ťažko zaberá. Uvoľniť mu ruku či dokonca obe sa v nemocnici odhodlajú len vtedy, ak sú pri ňom prítomní dvaja ošetrovatelia a dvaja esbéskári pripravení zasiahnuť.
Prípadom sa zaoberá aj Amnesty International, Výbor na prevenciu mučenia Rady Európy či Liga za duševné zdravie, ktoré chcú ministra zdravotníctva presvedčiť o tom, že takýto postup je v rozpore s národným aj medzinárodným právom.
Štát súhlasí, nemá iné riešenie
Nemocnici však už dali za pravdu aj štátne orgány. „Liečebné postupy u tohto pacienta boli v súlade so zákonom,“ konštatoval Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Kontrolu robilo aj ministerstvo zdravotníctva, generálna a okresná prokuratúra v Pezinku – nemocnica podľa nich zákon neporušuje. Z reťazí tak mužovi nateraz žiadna zo štátnych inštitúcií nepomôže.
Lekári nemajú náhradný plán – ostatné možnosti sú buď nevhodné alebo riskantné. Hlboký spánok či anestéziu môžu použiť iba na krátko. Tapecírovaná miestnosť, kde si pacient nemôže ublížiť, by znamenala jeho úplnú izoláciu od sveta. Sieťová posteľ prezývaná klietka je pre neho zasa detskou hračkou.
Jedinou možnou cestou je podľa riaditeľa Černáka zriadenie detenčného pracoviska pre nebezpečných duševne chorých pacientov. Žiadne takéto centrum však na Slovensku zatiaľ neexistuje a v najbližších mesiacoch ani nevznikne.
Do klietky sa chorí pýtajú aj sami
Psychiater ANDREJ KOSTÁR vidí pripútanie pacienta iba ako núdzové riešenie. Bežné je podľa neho aj používanie sieťových postelí.
Je bežné pripútať psychiatrických pacientov nepretržite k posteli?
„Je to núdzové riešenie. Na rad príde, až keď sa vyčerpajú všetky iné možnosti.“
Nie je nonstop pripútanie k posteli neetické?
„Ak sa nedá pacientovi pomôcť inak, potom nie je otázka, či to je humánne alebo nehumánne. Ide o život zachraňujúci úkon tým, že sa chráni pacient i jeho okolie.“
Aký majú pacienti na psychiatrii režim? Dostanú sa niekedy aj na vzduch?
„Ľahšie stavy majú normálny kontakt s okolitým svetom. Po istom čase má pacient raz za týždeň vychádzku, priepustka môže trvať aj viac dní. Akútne prípady, pokiaľ sú nebezpečné, sa na vychádzky nepúšťajú.“
Používame ešte sieťové postele alebo klietky, ktoré pred pár rokmi rozvírili hladinu pre ľudské práva?
„Sieťové postele používame. Keď o nich Slovensko diskutovalo, robil som na lôžkovom oddelení, kam prišla lekárska kontrola zo západnej Európy. Stavali sa k tomu zhovievavo. Niekedy dokonca samotní pacienti žiadajú na noc, aby smeli byť zavretí v sieťovej posteli, lebo tam sa cítia bezpečne. Diskusia vznikla najmä vďaka neodborníkom, ktorí nemôžu vedieť, ako to na psychiatrii funguje.“
Využívame aj tapecírované miestnosti s mäkkými stenami známe z Veľkej Británie?
„Akútny stav trvá obyčajne niekoľko dní, kým začne účinkovať liečba. Je to lepšie, ako byť fixovaný alebo v sieťovej posteli, pacient má voľný pohyb.
U nás však takéto miestnosti nemáme.“
mk
Mreže pre ťažké prípady zapadnú s meškaním
Na Slovensku stále chýba detenčný ústav pre nebezpečných delikvetov.
BRATISLAVA. Detenčný ústav by mohol niekoho dostať z reťaze, inému zachrániť život. Duševne chorí delikventi sú však u nás namiesto v detencii umiestňovaní v psychiatrických liečebniach a ústavoch v rámci ochrannej liečby, kde ohrozujú seba a najmä ostatných.
„Detenčné ústavy sú určené pre duševne chorých, ktorí spáchali trestný čin. Majú chrániť spoločnosť,“ hovorí Danica Caisová z psychiatrickej ambulancie Faira.
Tému takéhoto ústavu oživil minulý rok prípad slovenského sexuálneho devianta Antonína Novotného, ktorý v Česku zavraždil deväťročného chlapca. Novotný sa namiesto toho, aby sedel v ústave, liečil ambulantne. Potom zmizol do Česka, kde zabíjal.
Vláda po vražde chlapca dala ministrom zdravotníctva a spravodlivosti úlohu zriadiť ústav do konca roka 2009 v Hronovciach pri Leviciach. Už teraz je jasné, že to nestihnú. Verejné obstarávanie na stavbu centra sa skončí najskôr v septembri. Samotná stavba má potom podľa hovorkyne ministerstva zdravotníctva Zuzany Čižmárikovej trvať 18 mesiacov.
Riaditeľ Psychiatrickej nemocnice v Pezinku Pavol Černák hovorí, že ústav nepotrebuje viac ako 50 lôžok pre celé Slovensko. Rovnako veľký je ústav v Brne, Česi však chcú zriadiť dva ďalšie.
„Chovanci absolvujú liečebné, psychologické, vzdelávacie, pedagogické a rehabilitačné programy. Detencia trvá, kým si to vyžaduje ochrana spoločnosti. Súd však aspoň raz ročne skúma, či trvajú dôvody na pokračovanie liečby,“ vysvetľuje fungovanie detenčného ústavu v Brne Vlastimil Sršeň z komunikačného odboru českého ministerstva zdravotníctva.
mk
