ROZHOVOR KAROLA SUDORA

Ľubomíra Romanová: Že mám šetriť, počúvam už 20 rokov

Čo si má lekár pomyslieť, ak mu dovezú opitého chlapa so sedem alebo jedenásť promile?, pýta sa v rozhovore primárka ARO v Prešove.

Narodila sa v roku 1965 v Prešove. Vyštudovala Lekársku fakultu (odbor Všeobecné lekárstvo) na Univerzite P. J. Šafárika v Košiciach, neskôr tam absolvovala aj externé doktorandské štúdium. V roku 1989 nastúpila na Anestéziologicko-resuscitačné oddele(Zdroj: Veronika Čorňáková)

Pri mnohých prípadoch som si poplakala. Lekár sa permanentne bojí, to je základný pocit, ktorý prežíva v každej službe, tvrdí v rozhovore prednostka anestéziologicko-resuscitačného oddelenia a primárka ARO v Prešove.

Poznáte dobrý lekársky vtip?

Skôr skutočnú príhodu. Raz sme príbuzným jedného pacienta vysvetľovali, že v mozgu má ložisko ischémie, zasahujúce do oblastí, ktoré riadia životne dôležité orgány, prognóza je nepriaznivá. Príbuzní plakali, boli nešťastní, ale zdalo sa, že všetkému porozumeli. Na druhý deň stáli pred primárovou pracovňou, že sa chcú niečo spýtať. Povedali, že chápu, ako je na tom otec, rovnako to, že môže zomrieť, ale nedokážu porozumieť, ako sa mu to ložisko dostalo do hlavy, a či je vraj guľôčkové alebo valivé.

Pochádzate skôr z literárnej, než lekárskej rodiny.

To je pravda, ale mama bola detská lekárka, alergologička a imunologička. Otec je literárny vedec. Stále píše knihy a pracuje na počítači, hoci má už 80 rokov. Je ukrajinskej národnosti a venuje sa ukrajinskej literatúre, ktorá vznikala na Slovensku. Mojím starým otcom bol zase spisovateľ Jozef Horák. Pochádzal z Banskej Štiavnice.

Autor Povestí spod Sitna?

Áno. Napísal toho veľa. Mamin bratranec je zase Karol Horák, súčasný spisovateľ a významný dramatik, takže naozaj sedí, že som skôr z literárnej, než doktorskej rodiny.

Odkiaľ by nás pacient mohol poznať?

Lekár musí počítať s tým, že okrem výhier ho čakajú aj brutálne boje a zrážky so smrťou. Navyše ak to má v hlave zrovnané natoľko, že nebude kradnúť ani brať úplatky, nebude finančne za vodou. Prečo si to potom vyberie?

Je to sranda, lebo ja som chcela byť najskôr horárkou či lesníčkou. Zaujímali ma rastliny a živočíchy až po úroveň buniek. Keď som však končila základnú školu, dievčatá na lesnícke školy nebrali. Chytila ma biológia, pričom v rámci nej je veľká časť venovaná aj ľudskému telu. K medicíne to potom nebolo až tak ďaleko.

V druhom ročníku medicíny ste si vybrali prax na anestéziologicko-resuscitačnom oddelení, teda na ARO, a neskôr ste si to zvolili aj ako svoje povolanie. Lekári sa naň obvykle nehrnú.

Mnohí na ARO kedysi chodili akoby za trest, pritom tam bola šanca vidieť a naučiť sa oveľa viac, než na inom oddelení. Dnes už je situácia iná, vtedy mi však chceli postaviť slavobránu, lebo tam prakticky nik nechcel ísť. Je to zaujímavé miesto, lebo zachraňujete ľudí a buď to vyjde a ide sa ďalej, pričom situácia sa často dramaticky mení každú chvíľu, alebo sa to nepodarí. Lekári na ARO musia neustále hľadať možnosti a kombinovať všetko tak, aby človek prežil. Mňa to lákalo a musím povedať, že za srdce ma to drží doteraz. Som veľmi spokojná, hoci je to náročné.

Anestéziológ má tak trochu smolu – obvykle od pacientov nemá spätnú väzbu.

To je pravda, máme ju málokedy. Je to dané podstatou našej práce – s pacientom síce hovoríme ešte predtým, než ide na operáciu, ale v tom strese a pri tom množstve podnetov si nás len ťažko zapamätá, navyše od nás dostáva premedikáciu, ktorá ho „oblbne“, potom ho uspíme. Možno ani netuší, že počas celej tej doby bdieme nad jeho biologickým životom a strážime ho, aby nám neunikol. Iných pacientov nám zase privážajú v stave, keď nevnímajú vôbec nič, lebo sú na hrane života a smrti. Odkiaľ by nás teda mohli poznať?

Nie je to frustrujúce?

Je, ale v dnešnej dobe, keď sa ľudia neustále na niečo sťažujú, to má aj svoje výhody. (smiech) Síce nám málokto poďakuje, ale to sa dá prežiť. Podstatný je pocit z toho, že sme pomohli. Bez toho by sme nemohli pokračovať.

Niekoho náladovka uspí, niekto je agresívny

Jednu časť vašej práce teda tvorí uspávanie a monitorovanie pacientov v rámci plánovaných zákrokov. Náročnejšia bude asi intenzívna medicína, keďže nikdy neviete, v akom stave k vám dorazí telo, bojujúce o život.

Anestéziológia a intenzívna medicína majú spoločný predmet – skúmanie, monitorovanie a prekonávanie zlyhania životných funkcií. V prvom prípade ich zámerne navodzujeme my, a týka sa to vedomia aj dýchania, v druhom je to dôsledok nejakej katastrofy alebo nehody, keď zlyhávajú dôležité orgány. V oboch prípadoch musíme za pacienta dýchať a udržiavať ho v anestézii alebo umelom spánku, prípadne riešiť ďalšie systémové zlyhania obehu, obličiek, mozgu, pečene a podobne.

S dávkou humoru sa dá povedať, že pacienti sú k vám tak trochu neúctiví. Stretnutie s vami jednoducho prespia.

(smiech) Za túto „neúctu“ som veľmi rada. Ak všetko v pohode prespia, je to plus pre nás aj pre nich.

Prejdime si celý postup od chvíle vášho prvého kontaktu s pacientom až po chvíľu, keď sa ho „zbavíte“.

Začnime plánovanými operáciami. Ak sa na takú niekto chystá, najskôr ho čaká predanestetické vyšetrenie. Stretne sa teda s anestéziológom, ktorý mu podrobne vysvetlí, čo sa bude diať, a čo všetko sa predtým musí urobiť. Aj pacienti, nielen lekári, majú isté „povinnosti“ v zmysle odporúčania anestéziológa. S pacientom sa preberú jeho choroby, všetky lieky, ktoré užíva, potenciálne komplikácie, zisťuje sa, či pre pacienta nebude anestézia riziková, predebatuje sa všetko, čo sa s ním počas nej bude diať. Mnohí sa napríklad obávajú, že už dva dni pred operáciou nesmú nič jesť, hoci ak nejdú na operáciu tráviaceho traktu, pokojne sa môžu najesť aj večer pred zákrokom. Samozrejme, nemôžu si dať klobásu a slaninu, ale niečo ľahšie – keksy, pečivo, čaj a podobne. Piť vodu v malých dúškoch, ak je potrebné užiť lieky cez ústa, možno ešte aj dve hodiny pred operáciou.

Prečo sa nemôžem najesť aj na raňajky v deň operácie?

Lebo vás uspíme, pričom dostanete liek na uvoľnenie svalov, v dôsledku čoho sa uvoľní aj pažerákový zvierač. Jedlo by tak mohlo zatiecť do dýchacích ciest, upchať ich a spôsobiť vážne komplikácie. Bábätká to však majú inak – nemôžeme ich nechať hladovať celý deň, takže môžu byť dojčené aj štyri hodiny pred operáciou, záleží však na type výkonu. Iné to je pri urgentných operáciách po nehodách – či sú ľudia najedení alebo nie, ak ich má operácia zachrániť, treba ich uspať.

Blíži sa operácia a dostanem „náladovku“. Nie je to len placebo?

Určite nie. Pravdou je, že na každého pôsobí inak. Niekoho neoblbne, iný rovno zaspáva, ale sú aj takí, ktorí po nej vystrájajú, sú hluční či agresívni. Nemôžu za to. Že sú mimo, je dôsledok účinku lieku.

„Náladovky“ sa podávajú injekčne?

Už nie, dávajú sa skôr tabletky. Zvyčajne sa však robí aj to, že ak tabletka nezabrala, a pacient sa trasie od strachu, do žily sa mu podá ďalšia dávka. Na sálu väčšinu pacientov vezieme, nielen tých v spánku, lebo len ťažko by s premedikáciou preťapkali po vlastných.

1.jpg

Riziko pri epidurálke a spinálke je nízke

Niekoho pri operáciách uspíte úplne, niekoho len lokálne umŕtvite, povedzme od pása dole. Od čoho to závisí?

Od typu zákroku. Ak človek ide na operáciu kolena, uspať ho nemusíme. V takom prípade ho znecitlivíme len od pása dole. Aj pre neho je lepšie, ak mu pustíme video, debatujeme s ním, prípadne mu ukážeme, čo mu vlastne robia. Ak si však želá, že chce operáciu prespať, tak to rešpektujeme. Aj pri regionálnej anestézii môže spať. Dáme mu dávku lieku na ľahší spánok, čas operácie potom predrieme.

Miestne znecitlivenie je pred úplnou narkózou bezpečnejšie?

V niektorých ohľadoch áno. Ak niekoho uspíme, vyraďujeme mu viac životných funkcií, pri regionálnej anestézii vyradíme iba časť tela. Po zákroku v celkovej anestézii sa pacient musí prebudiť tým, že postupne odbúrava lieky, ktoré dostal. Môže to byť pomalšie, ako by niekto čakal, navyše bude kašľať, môže ho napínať, môže zvracať, nevládze dýchať. Niekedy je však celková narkóza nevyhnutná, inokedy zase natoľko riziková, že sa jej musíme vyhnúť. Vtedy použijeme regionálne anestézie. Sem patrí napríklad spinálna anestézia.

Tá sa pichá do oblasti miechy. Čo je potom epidurálna anestézia, využívaná povedzme pri bezbolestných pôrodoch?

Od spinálnej sa tá epidurálna líši v technike a hĺbke vpichu. Epidurálna ihla sa zastaví pred obalom miechy, nejde tak hlboko ako spinálna, ktorá obal miechy prepichne. Nevyužíva sa však len pri pôrodoch, pokojne sa môže použiť aj pri operácii kolena, brucha a hrudníka.

Mnohí sa toho boja. Vraj je to rizikové, lebo hrozí ochrnutie. Poznám ženy, ktoré síce chceli pri pôrode epidurálku, ale strach nakoniec prevážil.

Pri týchto typoch anestézií si dávame obrovský pozor, máme postupy, ktoré zabezpečujú bezpečný priebeh punkcie. Riziko existuje vždy, ale je veľmi nízke. Vo svojej praxi som nič také nezažila, hoci v medicíne nemožno vylúčiť žiadnu situáciu. Dobrý anestéziológ pacientovi nikdy nezaklame, že sa určite nič nestane, lebo komplikácie sa vylúčiť nedajú, nech je ich pravdepodobnosť hocako nízka.

Uspávame liekmi na spanie, na uvoľnenie svalov a proti bolesti

Čo všetko pacientovi „vyvediete“ pri celkovej narkóze?

Podáme mu zmes liekov, ktoré medzi sebou vytvárajú interakcie. Je v nej liek na spanie, ktorý sa dáva do žily alebo sa vdychuje, k tomu liek na uvoľnenie svalstva, takzvaná relaxácia.

Na čo je to dobré?

Relaxanciá sú lieky, ktoré operatérovi uľahčujú prácu aj orientáciu v rane. Vypneme tým tonus všetkých kostrových svalov, takže musíme za pacienta aj dýchať. To sa zabezpečuje rúrkou, zasunutou do hrtana a priedušnice pomedzi hlasivky, pričom je napojená na dýchací prístroj. Treťou dôležitou zložkou celkovej anestézie sú lieky, ktoré zabezpečujú bezbolestnosť. Ide o silné opiáty, podstatne silnejšie ako morfín.

Moment, ak by som nedostal opiát, cítil by som bolesť? Veď iný liek garantuje, že v tom čase budem spať.

Jasné, spíte a bolesť počas operácie si nebudete pamätať, ale organizmus na bolesť reaguje. Môžete mať vysoký tlak a tachykardiu, stiahnu sa koronárne cievy ako aj cievy v mozgu, čo môže spôsobiť závažné komplikácie – akútny infarkt myokardu, náhlu mozgovú cievnu príhodu. Neriskujeme, a tak tej bolesti zabraňujeme.

Ak chirurg začne rezať a ja sa zobudím, koho mám zbiť?

(smiech) Anestéziológa.

Môže sa to stať?

Môže.

Aj sa to už stalo?

Určite sa nestane to, že sa posadíte a budete kričať, čo vám to robíme, to by bolo zlyhanie a profesionálna potupa lekára. Môže sa však stať, že pacient sa cukne, pohne. My to však monitorujeme, takže na to vieme ihneď reagovať a doplniť dávku liekov. Pacient o tom nevie, ani si nič nebude pamätať.

Môžete si počas operácie odbehnúť na kávičku? Pacienta ste uspali, tak čo, nech sa zatiaľ trápi chirurg.

Ešte to tak. Anestéziológ a sestra by sa nemali od pacienta pohnúť rovnako ako celý zvyšok tímu. Vo výnimočnej situácii, ak niekto iný potrebuje pomoc, jeden z anestéziologického tímu môže odbehnúť, ale pacient neostáva sám. Celý čas sledujeme monitory, na ktorých vidíme EKG, množstvo kyslíka v krvi, množstvo oxidu uhličitého vo vydychovanom vzduchu, krvný tlak, niekedy meraný priamo v tepne, pulz a jeho pravidelnosť. Z takýchto údajov vieme dokonca vyčítať aj to, že telo trpí bolesťou, hoci na stole sa ani nepohne.

Inými slovami počas operácie sledujete príliš veľa televíznych programov s nejasným koncom príbehov.

Asi tak. Dostávame množstvo informácií, na ktoré treba pohotovo reagovať pridávaním správneho kokteilu liekov. Ak vám začne klesať tlak, ihneď zisťujeme príčinu – či na druhej strane stola operatérom nevyteká príliš veľa krvi, či pacient necíti bolesť a podobne, a hneď to riešime – buď podaním tekutín, liekov na stiahnutie ciev, príčin a možností je veľa.

To je dôvod, pre ktorý je pacient pri operácii často „ukrižovaný“, teda ruky má roztiahnuté a upevnené v remeňoch?

Žiadna operácia sa nesmie začať bez toho, aby pacient nemal zaistenú žilu. Lieky cez ňu totiž účinkujú najrýchlejšie. K tomu potrebujeme merať tlak, pripevniť pacientovi oximeter a niektoré ďalšie veci, takže vtedy je ruka upažená. Niekedy je však jedna ruka pri tele, inokedy upažená, aby operatérom nezavadzala. Je to rôzne, podľa typu operácie.

2.jpg

Zasúvanie hadičky do priedušnice sa učíme veľmi dlho

Chirurg sa vybláznil, operácia sa skončila. Čo sa deje potom?

Treba zobudiť pacienta.

Fackami?

Dnes sa neplieska po lícach, skôr sa kričí. V zobúdzacej miestnosti dávame pozor najmä na to, aby pacient začal dýchať, lebo účinok liekov na relaxáciu funguje tak, že uvoľňovanie svalov postupuje od hlavy k pätám a návrat svalovej sily sa deje od päty smerom k hlave. Niekto už teda môže hýbať nohami aj rukami, ale ešte nevládze dýchať. Ak pacient na náš pokyn otvorí oči, vyplazí jazyk, zdvihne hlavu, ak začne dýchať, všetko je na dobrej ceste.

Prečo sa hneď po operácii nemôžem napiť vody, hoci som čertovsky smädný?

Mohli by ste zvracať. Preto treba piť pomaly, po lyžičkách. Pri regionálnych anestéziách však môžete popíjať pomerne skoro.

Ako je ale možné, že pacient je po prebudení smädný? Po celý čas predsa dostáva tekutiny infúziou.

Je to dané tým, že máte suché sliznice. Pili ste povedzme do polnoci pred operáciou, potom celé hodiny nie, takže ten pocit sucha cítite. Navyše každá operácia je chirurgom riadená trauma, čiže sa aktivujú všetky stresové hormóny bez ohľadu na to, že ste to prespali. Taký frajer, ktorým by nemocnica a zákrok vôbec nepohli, neexistuje.

Zvracanie je bežný dôsledok celkovej anestézy. Aké sú príčiny?

Zvracanie po anestézii sa síce vyskytuje, ale nie u každého. Príčin je strašne veľa. Zaujímavé je, že náchylnejší na vracanie sú ľudia, čo trpia kinetózou, ženy a nefajčiari. Fajčiari sú na tom lepšie. Veľa robia aj samotné opiáty počas operácie, keďže ovplyvňujú chemorecepčnú zónu v mozgu a spúšťajú vracanie.

Dá sa tomu zabrániť?

Jasné, sú na to lieky. Dávame ich už počas anestézie. Ak nám niekto pred operáciou povie, že minule z narkózy veľmi zvracal, vieme na to reagovať. Väčšine to pomôže, ale sú aj prípady, keď nezaberie nič. Prebudením pacienta starostlivosť anestéziológa o pacienta končí a preberajú ho kolegovia na oddelení, kde pacient leží.

Vráťme sa ešte k dýchaniu za pacienta. Je to zasúvanie rúrky do priedušnice cez hrtan a pomedzi hlasivky bezpečné?

Nie je to jednoduché a ide o vec, ktorú sa každý anestéziológ učí veľmi dlho.

Gastroenterológ asi tiež.

Pozor, ten zasúva hadičku do žalúdka, my do hrtana, čiže ide o inú dierku. Niektorí ľudia sa intubujú ťažko, môžu nastať komplikácie. Existuje na to veľa pomôcok, takže to zvládame, ale niekedy sa neskutočne trápime.

Aký je potom rozdiel medzi intubáciou a tracheostómiou? Jazvu na krku po nej vidieť na ľuďoch, ktorí prežili ťažké nehody.

Intubáciou zasúvame intubačnú kanylu pomedzi hlasivky cez hrtan až do priedušnice. U pacientov, ktorí ju majú niekoľko dní, sú hlasivky kanylou neustále odtláčané, dráždené, takže sa potenciálne môžu poškodiť, navyše hadička vám trčí z úst a nemôžete rozprávať, napína vás, kašlete. Ak je kriticky chorý v bezvedomí, pričom vieme, že bude na umelom dýchaní dlhšie, je lepšie spraviť tracheostómiu, teda operačne zaviesť hadičku cez kožu na krku rovno do priedušnice. Pacient je potom menej obmedzovaný, lepšie sa ošetruje. Existujú aj pacienti s trvalou tracheostómiou, napríklad pri rakovine hrtana.

Chrápanie je nežiadúce

Hovorili sme o práci anestéziológa pri operáciách, ktoré sú plánované. Čo náhle prípady po rôznych katastrofách ako nehody a podobne? Napríklad vám privezú dolámanú a skrvavenú hmotu, ktorá pôvodne sedela na motorke. Má iks zranení, treba sa rozhodovať okamžite. Čo urobíte?

Prvé život zachraňujúce úkony sa robia už v sanitke, ktorá ho doviezla. My potom zistíme, či dýcha, či mu funguje obeh, či je pri vedomí. Ak nie je, urgentne ho intubujeme a napojíme na dýchací prístroj a popri tom riešime obeh, čiže mu dávame infúzie, lieky udržujúce cirkuláciu, aby mohlo fungovať srdce, cievy. Počas toho sa vyšetruje a diagnostikuje, čo všetko pacientovi vlastne je. Síce mu umelo zabezpečíme vitálne funkcie, ale musíme zistiť, prečo zlyhali, inak sa nepohneme.

Ktoré funkcie sú vitálne?

Je sedem základných systémov – nedá sa adekvátne žiť, ak vám nefunguje mozog, dýchanie, obeh, pečeň, obličky, ak nemáte krv s dostatočnými faktormi na zrážanie, ak nefunguje imunita. S imunitou a obličkami sa dá niekedy počkať, ale ak je problém s mozgom, srdcom a pľúcami, musíme ich riešiť prioritne a rýchlo.

Keď ma uspíte, môže sa mi niečo pekné snívať?

Jasné, stáva sa to, hoci nie často. Niekedy nám o tom pacienti rozprávajú.

Čo chrápanie?

Ak má pacient zavedenú rúrku, nemá ako chrápať, ale inak sa to stať môže. My na to reagujeme, lebo je to počas zákroku nežiadúce, človek potom zle vymieňa kyslík. Podvihneme mu bradu, alebo zavedieme pomôcku na udržanie dýchacích ciest. Keby ste dali chrápajúcemu na prst oximeter, videli by ste, že má saturáciu kyslíka v krvi nižšiu než ten, čo nechrápe.

Lekár sa permanentne bojí

Je dobré, ak lekár vkladá do záchrany života svoje city? Lebo ak potom nastane exitus, asi to bolí.

Podľa mňa to bez citov nejde. Pri mnohých prípadoch som si aj poplakala. Lekár sa permanentne bojí, to je základný pocit, ktorý prežíva v každej službe. Pri traumách, ale nielen pri nich, sa neustále pýta sám seba, či je daný krok správny alebo nie. Vie, že má spraviť to a to, urobí to, ale pacient naďalej umiera. Musí teda improvizovať, nevzdať sa, hľadať iné riešenie, hoci nemá dosť času.

Také veci potom prežívate aj emotívne, nedokážete len tak hodiť rukou a mať v paži to, že vám pod rukami zomiera človek. Ak si niekto myslí, že lekár na takého pacienta kašle, mýli sa. Aj preto som svojej knihe dala názov Vlasy dupkom. Vystihuje to, s čím sa denne boríme. Verte mi, moja denná norma je strach. Čím som staršia a skúsenejšia, tým viac sa bojím.

Čo prežíva operačný tím, keď hodiny naobliekaný v horúčave maká na záchrane života a napriek tomu príde smrť?

Ťažko sa to opisuje, fungujú tam silné emócie, obrovská bezmocnosť. Niekedy máte pocit, že všetko je nafigu a bolo by treba presedlať na inú prácu, nech aj na smetiara, ktorý má síce tiež svoju zodpovednosť, ale predsa len menej bolestivú. Inokedy nastane v sále hrobové ticho a každý sa s tým snaží vysporiadať vo svojom vnútri. Bežne sa cítite ako niekto, kto fatálne zlyhal. Racionálne viete, že ste urobili všetko správne, napriek tomu je vo vás pocit, že ste mohli skúsiť ešte niečo iné. Dostaví sa aj ľútosť, tečú slzy. Ešte niekoľko dní žijete prípadom, preberáte si všetky možné varianty. Idete si ľahnúť a neustále sa vám to premieta pred očami. Je to ťažké, smrť je bolestná aj pre lekára, nielen pre blízkych pacienta.

Ak niekto zomrie, mohli zlyhať aj lekári. Boli už aj také prípady. Prešetruje sa to?

Ak niekto zomrie na operačnom stole, vždy sa to musí prešetriť. Vyjadrujú sa k tomu všetci prítomní, zapisuje sa to, hľadajú sa chyby, vyhodnocujú postupy. Deje sa tak aj v prípadoch, že k nám dovezú človeka, u ktorého je prakticky jasné, že neprežije, že budeme bojovať márne, hoci ho budeme operovať.

4.jpg

Ak zresuscitujeme dlhodobo trpiaceho, pomohli sme mu alebo ublížili?

Kedy nastáva chvíľa, že lekár rezignuje?

Vezmime si hypotetický príklad – nejakej 85-ročnej pani sa zastaví srdce. Príde záchranka a začne ju kriesiť. Po 45 minútach srdce naskočí. Medzitým sa jej však do mozgu nedostala jediná molekula kyslíka. Srdce bije, telo funguje, ale je v bezvedomí. Celé týždne alebo mesiace ho dokážeme udržiavať pri živote, hoci vieme, že sa už nepreberie, že akákoľvek naša aktivita bude márna. Budeme do nej investovať stále viac a viac prostriedkov, ktoré potrebujeme inde. Sme teda v situácii, keď si nie som istá, či takého človeka máme nútiť žiť.

Máte tú silu vysloviť to nahlas a vydať ako pokyn?

V istej fáze to urobiť musíme. Najskôr spravíme všetko možné, ale keď sa dostaneme do bodu, že to je márne, treba sa rozhodnúť. To sú však vážne etické otázky, na ktoré neexistujú ľahké odpovede. Dosť často po desiatkach minút resuscitovania vieme, či ten človek prežije tak, že sa môže sa vrátiť k predchádzajúcemu spôsobu života. Bojujeme síce oveľa dlhšie, ale potom príde chvíľa, keď sa musíme zastaviť. Ďalší hypotetický príklad - máme človeka, ktorý posledné mesiace neskutočne trpí, celé telo má prežraté rakovinou, každý deň prosí Boha, aby si ho už konečne vzal. Dýchame za neho, kŕmime ho cez hadičky, má vývod, nehýbe sa, nevládze prehovoriť. Potom začne odchádzať, my prídeme a zresuscitujeme ho. Pomohli sme mu alebo ublížili?

Z jeho pohľadu asi ublížili.

Chcem tým povedať, že existujú situácie, keď je zachraňovanie života takpovediac neľudské, lebo len predlžujete nevýslovné utrpenie. Pozor – to neznamená, že tomu človeku povypíname prístroje a necháme ho zomrieť. Len postupne uberáme niektoré aktivity, o ktorých jednoznačne vieme, že sú márne. Sama sa nad tou témou opakovane zamýšľam, lekári o tom často debatujú. Pýtame sa, kde je hranica, za ktorou to už nemá význam. Intenzívna medicína má totiž obrovské možnosti, ale niekedy príde chvíľa, keď to treba zastaviť.

A potom to treba povedať rodine.

Oznámiť úmrtie. To je bolestivý krok. Robí sa to telefonicky alebo osobne. Skúste pozostalým povedať, že ich syn šiel do obchodu po chlieb, ale domov sa už nevráti, lebo zomrel. Niekto im to však povedať musí. Brať to vždy profesionálne sa nedá, a robím to naozaj roky. Ak u nás niekto leží dlho, vieme s rodinou pracovať a pripraviť ju na najhoršie. Nemá zmysel tajiť to, nemôžeme klamať, že dotyčného určite zachránime. Ak sa však stane nečakaná nehoda a niekto náhle umrie, lebo sa nedal zachrániť, pre rodinu je to šok. A ak ide o dieťa, je to ešte horšie. Pre všetkých.

Doviezli ho, keď mal v sebe 11 promile

Akí pacienti u vás končia najčastejšie?

Polytraumatizovaní pacienti po úrazoch, po vážnych chirurgických operáciách, ktoré prebehli s komplikáciami, všetci, ktorí boli resuscitovaní, dostali infarkt, ktorí sa dusia, lebo majú chronické ochorenie pľúc... V podstate všetci najťažší internistickí, chirurgickí, traumatologickí, neurologickí, ale už aj onkologickí pacienti. Sme takí poslední polyhistori medicíny.

Nemávate pocit márnosti?

Čo si má lekár pomyslieť, ak mu dovezú opitého chlapa, ktorému nameriame sedem promile?

Koľko?

Sedem promile. Nedávno sme tu takého mali. Po štyroch hodinách bol hore, v pohode dýchal, a jediné, čo ho okrem opice trápilo, bolo to, že sa mu nechce žiť.

Veď to je za hranicou smrteľnej dávky.

No, malo by byť, ale nie je. Už sme tu mali aj špecialistu, ktorý mal 11 promile. A prežil. Doviezli ho na naše ARO, chvíľu sme za neho podýchali, mozog sa vyspal, tak čo. Poznáme to, bežná norma našich alkoholických pacientov je štyri promile.

Platia nám 4-tisíc, hoci pacient stojí desaťtisíce

Na blogu ste písali o prípadoch, keď ste šialeným spôsobom poctivo zachraňovali životy, a potom poisťovňa povedala, že to nemocnici nepreplatí, lebo ste mali šetriť.

Ako odborná spoločnosť anestéziológov bojujeme s tým, že taká vážna vec, ako je anestézia, nie je vôbec hradená. Voľakedy sme za anestéziu pacienta dostávali 100 eur. Nezmestili sme sa do nich, lebo sa to nedalo, ale bolo to aspoň niečo. Potom povedali, že anestézie sa nebudú preplácať samostatne, ale máme si na ne našetriť hospitalizáciami pacientov. Poisťovňa teda platí rovnaký balík za to, že človeka operujú, že leží na oddelení na čistej posteli, berie lieky, že sa o neho starajú sestry, že sa spotrebuje jednorázový materiál, a v tom majú byť zahrnuté aj anestézie a komplikácie.

Balík peňazí sa ale zvýšil, nie?

Práveže sa znížil. Anestézie nám neplatia osobitne, celkový balík peňazí na pacienta klesol. Poisťovne síce tvrdia, že tú sumu zdvihli, ale neviem komu, lebo mne hospitalizačný paušál na intenzívneho pacienta jednoznačne klesol. Celý systém je šialený, platby sa neustále znižujú. Vezmite si, že za 400 eur si kúpite televízor. My máme za tú istú sumu operovať, uspať a liečiť komplikovaný prípad žlčníka, k tomu riešiť aj iné zdravotné problémy, ktoré sa pridružia. Ak sa do danej sumy nezmestíme, máme smolu, hoci sa to naozaj nedá. Vyčítajú nám neefektívne hospodárenie, ale to je nezmysel. Na našom oddelení už určite nie je kde šetriť.

Koľko peňazí dostanete, keď ako lego poskladáte dokatovaného pacienta po nehode?

Okolo štyritisíc eur, hoci nás to stojí desaťtisíce eur. Polytraumatizovaný pacient je často najdrahší prvých šesť hodín, keď intenzívne zachraňujeme jeho život, resuscitujeme, operujeme, vyšetrujeme, dávame mu krv. Paušál sa spotrebuje už vtedy. A potom u nás leží aj niekoľko týždňov, podstupuje ďalšie operácie, vyšetrenia, riešia sa komplikácie, rehabilituje.

Kritici nemocníc hovoria, že najskôr treba upchať diery, nájsť schopný manažment a až potom do systému nalievať peniaze. Má to logiku. Vy ste primárka kliniky anestéziológie a intenzívnej medicíny. Naozaj nemáte žiadne rezervy?

To, že mám šetriť, počúvam už 20 rokov. Keď mi to povedali aj začiatkom tohto roka, prepadla som hlbokému zúfalstvu. Jasné, šetríme, snažíme sa, dokonca sami organizujeme benefičné a charitatívne akcie, aby sme získali peniaze na potrebné prístroje, ale donekonečna to takto nemôže ísť. Anestéziológia je v doslova patovej situácii. Operácie sa budú diať vždy, vždy teda bude treba uspávať pacientov, znížiť štandard starostlivosti si však nemôžeme a ani nechceme dovoliť, takže šetriť musíme inde. Veľa možností však nemám. Kam ešte mám ustúpiť, aby to nebolo na úkor pacienta? Veď nech niekto príde a povie, kde mám ubrať. Pre médiá je zaujímavé, ak lekár niekde zlyhá a uškodí pacientovi, ale nik sa nezaujíma o tie desaťtisíce zdravých, ktorí dnes žijú len vďaka nám. A dokážeme to zabezpečiť napriek tomu, že nie sú peniaze, že neustále šetríme. Viete, prečo sa naši lekári tak dobre uplatňujú v zahraničí?

Prečo?

Lebo náš zlý systém ich naučil dokonale improvizovať. Vedia si sami opraviť pokazený prístroj, lebo celé roky nemali na to, aby to zakaždým zadali drahej odbornej firme. V zahraničí nič také nemusia. U nás na klinike je 100 rôznych sofistikovaných prístrojov na anestézii, ďalších 100 na intenzívke. Čudovali by ste sa, koľkí z nás na Slovensku dokážu na prístroji opravovať jednoduché chyby, aby ušetrili tým, že sa to nebude nikomu účtovať.

Koľko ľudí pod vami pracuje?

Viac ako 60 sestier, 28 lekárov, k tomu asistenti so strednou zdravotníckou školou. Ročne robíme okolo 13-tisíc operácií, teda aj anestézií. Denne ich býva aj 50 plánovaných a okolo 20 urgentných.

Čiže taká malá fabrika. Vraj ide o najstaršie lôžkové oddelenie ARO na Slovensku.

Áno. Založil ho doktor Anton Lučanský, kvalitný lekár a nestor slovenskej anestéziológie. Bola som inak posledným lekárom, ktorého pred svojím odchodom na dôchodok prijal do zamestnania.

Zaujímavé príbehy zo záchrany životov vo vašej nemocnici ste dlho opisovali na blogu, tento rok vám vyšla kniha s názvom Vlasy dupkom.

Textovo bola hotová už dávnejšie, ale dlhšie trvalo, kým sa našiel človek, ktorý to chcel vydať. Prvé ohlasy od čitateľov sú pozitívne, dokonca aj od kolegov – anestéziológov, či kolegov z iných odborov. Mali sme anestéziologický kongres, kde si ju lekári čítali a nakoniec povedali, že im tie texty tečú z duše. Som tomu veľmi rada. Uvádzam tam skutočné zážitky a priznávam aj temnejšie stránky našej práce – že sme často ovracaní, ostriekaní od krvi, unavení, pridusení strachom, že nám rodiny pacientov neraz vynadajú, hoci sme urobili všetko, čo sa dalo. Mňa raz dokonca príbuzný jedného pacienta fyzicky napadol, keď som priznala, že asi zomrie. Všetko dobré aj zlé zo mňa do tej knihy vytieklo. Chcela som dosiahnuť aj to, aby bol každý anestéziológ na seba hrdý, lebo robí prácu, za ktorú sa nemusí hanbiť.

Rozhovor bol autorizovaný, Ľubomíra Romanová v prepise nič nezmenila.

Medzititulky: redakcia

Najčítanejšie na SME Primár


Inzercia - Tlačové správy


  1. Energetici predávajú nevyužívaný majetok
  2. Aby vám neukradli ani auto, ani kolesá
  3. Ceny bytov rastú! Ľudia nechcú bývať so zľavou!?
  4. Vydanie denníka SME spolu s knihou od Michala Havrana
  5. Volkswagen T-Roc: ofenzíva v triede SUV
  6. Príďte diskutovať o budúcnosti Európy v slovenských mestách
  7. Peter Chudík: Chcem byť aj naďalej oporou nášho kraja
  8. PSK Aréna stavia základy pre kvalitný a moderný hokej
  9. Maurícius: Slnečná dovolenka v zime
  10. Podnikajte vo vlastnom blízko historického centra
  1. Aby vám neukradli ani auto, ani kolesá
  2. Ceny bytov rastú! Ľudia nechcú bývať so zľavou!?
  3. Vydanie denníka SME spolu s knihou od Michala Havrana
  4. Energetici predávajú nevyužívaný majetok
  5. Posledných 30 r. cena fotovoltických panelov klesla 100 násobne
  6. Trendy udržateľnej architektúry
  7. Volkswagen T-Roc: ofenzíva v triede SUV
  8. Ako dobre bývať v centre Bratislavy?
  9. Príďte diskutovať o budúcnosti Európy v slovenských mestách
  10. Peter Chudík: Chcem byť aj naďalej oporou nášho kraja
  1. Maurícius: Slnečná dovolenka v zime 9 323
  2. Nečakaným favoritom na predsedu PSK je prešovský advokát Garaj 3 239
  3. Vydanie denníka SME spolu s knihou od Michala Havrana 2 778
  4. Volkswagen T-Roc: ofenzíva v triede SUV 2 699
  5. PSK Aréna stavia základy pre kvalitný a moderný hokej 2 372
  6. Peter Chudík: Chcem byť aj naďalej oporou nášho kraja 1 850
  7. Ukážeme vám, prečo je dobré sporiť si na dôchodok 1 597
  8. Ceny bytov rastú! Ľudia nechcú bývať so zľavou!? 1 215
  9. M-MARKET s novým konceptom KOCKAminiv Prešove 1 001
  10. Ako na refinancovanie hypotéky 985

Téma: Víkend


Článok je zaradený aj do ďalších tém Rozhovory z denníka SME

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Choma stíha tri funkcie naraz, zakázať to nikto nechce

Opozícia chce viac ako tri roky zakázať súbeh rôznych volených funkcií. Podporu zatiaľ nenašla, pokus plánuje zopakovať v decembri.

Neprehliadnite tiež

Aké jedlo by ste mali jesť ak beriete antibiotiká

Antibiotiká sú nenahraditeľným liekom, no môžu ublížiť črevnej flóre.

Harvard radí päť cvikov, ktoré sú ideálne pre začiatočníkov

Nenáročné cvičenia sú vhodné pre ľudí v každom veku a aj pri slabej kondícii.

Ako kašeľ či horúčka. Migréna by mohla telo chrániť

Jednotlivé zložky migrény by mohli naznačovať, že nejde o ochorenie ale obranný systém.

Prečo majú vtipní ľudia viac rozumu, než suchári

Humor je skvelá učebná pomôcka, cesta k partnerovi, ale aj nástroj na stmelenie kolektívu.