u situáciou.
Čo sa týka pacienta samotného, spôsob, akým dokáže svoje ochorenie spracovať, závisí od viacerých faktorov. Tými hlavnými sú povaha a osobnosť chorého, jeho schopnosť vyrovnávať sa so záťažovými situáciami, aktuálna životná situácia ako aj miera podpory rodiny, priateľov.
Napriek tomu, že proces vyrovnávania sa s ochorením je individuálna záležitosť, sú reakcie a štádiá, ktorými prechádza väčšina pacientov či rodinných príslušníkov. Ktoré to sú a ako na ne reagovať?
Na začiatku takmer vždy príde šok
Šok je prirodzená a zrozumiteľná reakcia našej psychiky na nečakanú a ohrozujúcu zmenu v živote. Objaví sa bezprostredne po oznámení diagnózy a prejavuje sa pocitmi zmätku, bezradnosti, strachu a smútku... Myslenie je nesúvislé, niekedy paralyzované, inokedy zaplavujúce a neusporiadané, výrazne pod vplyvom emócií. Niekto plače, iný kričí a ďalší mlčí. Niekto potrebuje byť sám a pomaly si v sebe prebrať novú realitu, iný naopak potrebuje pri sebe niekoho blízkeho. Jeden má potrebu okamžite začať so situáciou niečo robiť a druhý nie je schopný robiť vôbec nič.
Vaša reakcia na správu o ochorení môže byť silná, nezvyčajná, „nenormálna“... Nedeste sa svojich emócií a reakcií, nechajte im voľný priebeh. Postupne budú poľavovať. U niekoho to trvá kratšie u iného dlhšie, ale psychika sa zväčša začne upokojovať, keď nastúpi liečba a svitne nádej na vyliečenie.
Popieranie
Môže byť ďalšou, veľmi častou reakciou na realitu ochorenia či jeho závažnosti. Takúto reakciu spôsobuje nevedomý obranný mechanizmus psychiky, ktorý dávkuje alebo skreslí vnímanie stresujúcich alebo ohrozujúcich skutočností do takej miery, akú je jedinec schopný tolerovať.
Rodina môže byť napríklad prekvapená, že chorý situáciu zvláda oveľa lepšie ako oni (a reakcia sa môže dostaviť až po ukončení liečby). Ako dlho popieranie reality ochorenia trvá, je veľmi individuálne - sú pacienti, ktorí potrebujú viac času, sú takí u ktorých sa opakovane striedajú obdobia prijatia reality ochorenia s jeho popieraním (to je veľmi časté) a sú takí, ktorí svoju chorobu nie sú schopní akceptovať vôbec.
Spozornieť treba vtedy, ak popieranie reality ochorenia či závažnosti stavu u pacienta vedie napríklad k odmietaniu liečby s odôvodnením, že ju nepotrebuje, alebo k nerešpektovaniu odporúčaní lekára, pretože pacient si neuvedomuje závažnosť svojho stavu. Takéto správanie komplikuje proces liečby, preto je vhodná konzultácia u psychológa/psychiatra, ktorý poradí ako bude najvhodnejšie postupovať v kontexte ťažkostí, ktoré popieranie reality ochorenia spôsobujú.
45-ročná pacientka s pokročilým ochorením karcinómu vaječníkov počas liečby striedavo prežívala obdobia, keď plánovala návrat do zamestnania, spoločné dovolenky s priateľmi a pod. s obdobiami, keď veľmi realisticky popisovala svoje vyhliadky do budúcnosti a prežívala smútok a obavy. „Slnečné“ obdobia jej pomáhali zvládať „tmavé“ dni, vytvorila si akúsi rovnováhu v ich striedaní a tá jej pomáhala ochorenie a liečbu zvládať.
Keď je reakciou na ochorenie smútok, až depresia
Je to reakcia na ochorenie a zmeny, ktoré do života prináša. Môže ísť o smútok za strateným zdravým, predchádzajúcim spôsobom „bezstarostného“ života, ale aj o strach z choroby, o konfrontáciu s vlastnou smrteľnosťou a o úzkosť z toho, čo prinesie budúcnosť.
Takéto pocity sú v kontexte toho, čím prechádzate prirodzené a zrozumiteľné. Nebráňte sa im, ak sa objavia, nechajte ich vyplaviť zo seba von. Ich potláčanie môže stáť veľa síl a zosilňovať vnútorné napätie. Je dobré, ak je ak vaše okolie schopné akceptovať, že máte dni, keď ste smutný, bez nálady a všetko vidíte čierne.
Pokiaľ strach či iné prejavy duševného utrpenia u vás alebo vášho chorého dlhodobo pretrvávajú, vyhľadajte odbornú pomoc. Smútok a obavy môžu prerásť do depresie a depresia je ochorenie, ktoré je potrebné odborne liečiť. Inak má negatívny dopad na zvládanie ochorenia a liečby.
Rady pre lepšie zvládanie týchto stavov:
- Kvalitná komunikáciu s lekárom. Ak máte šťastie na lekára, ktorý má aj ľudské kvality a nezaujíma ho len vaša choroba, bude to pre vašu psychiku obrovské plus.
- Je dobré, ak nezostanete bezprostredne po oznámení diagnózy sami. Zavolajte niekomu blízkemu, neodchádzajte hneď z nemocnice. Potrebujete sa troška upokojiť, vaša vnímavosť a pozornosť sú oslabené, neriskujte. Aj prvé dni bývajú na psychiku náročné, aj tu je dobré nezostať so všetkými myšlienkami a obavami, ktoré sa vyroja osamote (pokiaľ si to vyslovene neprajete).
- Nezostávajte v izolácii ani počas liečby. Blízkosť niekoho, s kým môžete zdieľať to, čo prežívate, je dôležitá. Vaše okolie niekedy nevie, ako by vám pomohlo, povedzte im, čo oceníte a čo vám, naopak, nerobí dobre.
- Pokiaľ máte pocit, že situáciu nezvládnete, môžete lekára požiadať o rozhovor so psychológom, prípadne lekár zváži psychofarmakologickú liečbu (napríklad pri zvládaní úzkosti, depresie, nespavosti a pod.). Neodkladajte vyhľadanie pomoci, ak ju potrebujete, pokiaľ hneď v začiatku nájdete pre seba podporné zdroje, nebudete sa počas liečby cítiť takí stratení v tom, čo prežívate a zvládnete ju lepšie.
- Ak ste rodinný príslušník pacienta, chcete podporiť svojho blízkeho, ale neviete ako, najlepšie je spýtať sa ho, čo potrebuje. Zo skúseností možno potvrdiť, že najviac znamená vaša prítomnosť, záujem o to, čo chorý prežíva a čo potrebuje.
Čo zvládanie procesu vyrovnávania sa s chorobou komplikuje:
- Ak ste v krátkom čase prežili viacero traumatizujúcich udalostí po sebe (strata partnera, strata zamestnania, vážne ochorenie v rodine, úmrtie rodičov apod.), prirodzená schopnosť vyrovnávania sa so záťažovými situáciami sa znižuje.
- Ak ste na všetko sám/sama. Vyhľadajte zdroje podpory, nezostávajte v izolácii.
- Pozor na priveľké očakávania (vaše aj rodiny) – napríklad, ak rodina očakáva, že sa hneď „naštartujete“ na liečbu, ale vy ste ešte nespracovali prvotný šok z toho, že ochoreli.
Po prežití všetkých týchto pocitov, myšlienok a stavov, prichádza postupne k prijatiu reality ochorenia ako novej životnej situácie. Neznamená to, že vám bude ľahko, že už nebudete cítiť smútok, alebo že viac nepocítite strach. Jednotlivé obdobia a vaše reakcie sa počas ochorenia a liečby budú prelínať, striedať, či vracať. Znova môžu prísť situácie či informácie, ktoré vami zatrasú. Ale dokážete ich postupne prijať a čeliť im. To je signál, že situáciu zvládate.
Opäť platí, že niekomu sa podarí dopracovať do tejto fázy ľahšie, inému ťažšie a sú aj takí, ktorí fakt ochorenia neprijmú nikdy. Závisí to najmä od osobnosti a celkového psychického nastavenia, ale aj od naučených a fixovaných spôsobov zvládania záťažových situácií.
A nie každý sa dokáže s ochorením a jeho dôsledkami vyrovnať vlastnými silami. Môže sa stať, že každou ďalšou liečbou či novou informáciou budete viac a viac vyčerpaní, až vaša psychika nebude mať silu zvládať veci ďalej. V tom prípade vyhľadajte odbornú pomoc.
Ak jednotliví členovia rodiny spracúvajú realitu ochorenia rozdielnym tempom či spôsobom, môže to byť tiež problém.
Keď som sa dozvedel svoju diagnózu trvalo mi veľa dní, kým som sa s tým ako-tak vyrovnal, ale postupne sa mi podarilo sústrediť sa viac na liečbu a nádej, že zaberie, mi dávala silu.
Návštevy mojej manželky mi ju však brali. Neraz plakala pri mojej posteli v nemocnici, vravela mi, ako sa pre moju chorobu trápi a že strach, čo bude s ňou a deťmi, jej nedovolí spávať. Chápal som ju, veď sám som si tieto otázky tisíckrát položil. Nechcel som to však počúvať. Keď som sa konečne vzchopil, toto bolo, ako keby nado mnou lámala palicu. Vždy som mal potom čo robiť, aby som sa pozbieral.
(Ukážka z knihy Keď do života vstúpi rakovina)
Tu najviac pomáha pokúsiť sa rešpektovať navzájom svoje rozdielne prežívanie, obklopiť sa priateľmi alebo blízkymi, ktorí vás dokážu podporiť, prípadne situáciu konzultovať s lekárom či psychológom.
Viac informácií ako aj online poradňu psychológa nájdete na www.onkopacient.sk, tiež na www.hovormeotom.sk
Autor: Mária Andrášiová
