Domček ako z rozprávky. Ako vystrihnutý z časopisu, domyslený do posledného detailu. Nezaprie nielen inšpiráciu slovenskou tradíciou, ale ani šmrnc južanskej architektúry. Naozaj stojí za to vidieť ho. Šanca pre náhodného okoloidúceho je však mizivá - dom mal totiž šťastie, že mohol vyrásť na rodičovskom pozemku. Preto je teraz sám pre seba oázou pohody mimo radovej zástavby v dedine neďaleko Bratislavy. Šťastie mal aj na svojich obyvateľov a tvorcov zároveň. Býva v ňom výtvarník Daniel Brunovský s manželkou a dcérou, novopečenou prváčkou.
Daniel Brunovský vyštudoval Strednú školu umeleckého priemyslu a monumentálnu maľbu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Ukončil ju v roku 1985 a až do roku 1989 sa venoval iba maľbe a keramike.
„Ešte pred revolúciou som mal vybavenú živnosť na výrobu šperkov, takže už vyše desať rokov mám dielňu, v ktorej zamestnávam ľudí. Odkedy mám v tomto dome priestor na tvorbu voľného umenia, venujem sa aj maľbe.“ V posledných rokoch sa Daniel Brunovský venuje výlučne dizajnu nábytku a interiérových prvkov. Šperky sa stali parketou pani Brunovskej.
Vyšlo to takto
„Postavili sme ho asi pred piatimi rokmi. Vznikol, samozrejme, kvôli základnej potrebe riešiť bytovú otázku. Po zvážení všetkých možností sa stavba rodinného domu stala optimálnym riešením,“ hovorí Daniel Brunovský. Bývanie po podnájmoch býva vyčerpávajúce, drahé a v každom prípade iba dočasné. Centrum Bratislavy je síce výhodné na každodennú naháňačku, ale nie na pohodu pri tvorbe a pre teplo rodinného krbu. Jednoducho - vyšlo to takto. Po starom otcovi ostal voľný rodinný pozemok, ktorý čakal na využitie.
Ako je to so susedmi
Prvé roky to vraj so susedmi nebolo celkom jednoduché. Problém bol so žumpami. Niektorí, ako inak, ich vylievali na hranici svojich pozemkov, čo najďalej od domu. „Keďže novopostavený dom stojí v strede medzi ostatnými pozemkami, viete si to predstaviť. Dnes už, chvalabohu, máme v obci kanalizáciu,“ vraví pán Brunovský.
Pri zrode vizuálnej stránky domu bolo všetkým jasné, že to bude zrejme prvý aj posledný dom, ktorý kedy rodina postaví. Preto sa v ňom všetci chceli cítiť príjemne a obklopiť sa predmetmi, ktoré vytvárajú atmosféru. „Človek je tvor kreatívny a dokáže kombinovať. Naše bývanie predstavuje istú symbiózu toho, čo som spoznal tu, ale aj toho, čo som mohol vidieť vonku alebo v rôznych časopisoch,“ dodáva.
Prvý a posledný dom
Niet pochýb, že kopa výtvarnej inšpirácie sa v rodičovskom dome doslova „povaľovala“ na zemi. „Je to asi tak, že keď vaši rodičia pijú červené víno, tak ho podvedome pijete aj vy. Nič vo mne nebolo vynútené ani potlačené. Veď to sa ani nedá, buď to človeka chytí, alebo nie. Ja som si až na škole uvedomil, ako mám k výtvarnému prejavu blízko,“ spomína Daniel Brunovský.
V mnohých veciach sa zámerne inšpiroval rodičovským príbytkom. Hneď na začiatku totiž vedel, že v dome musí stáť stĺp ako základný symbol architektúry, aj to, že základným materiálom bude drevo a kameň. „Ďalej som chcel, aby mal dom aj vežu s klenbou. Nie preto, že by som do nej chcel zatvárať princezné, ale aby bola skladba domu zaujímavejšia a inšpirujúca.“
Slovenský dom na tisíc spôsobov
Mnoho vecí, ktoré si manželia Brunovskí vymysleli, boli vlastne prácou architekta. Práve ten by mal do projektov vnášať krásu, správnu ideu a estetický dojem. „Žiaľ, dnes na domoch často nič také nevidno. Ideu sme projektu dali my,“ hovorí Daniel Brunovský. Komunikačný a vizuálny plán, ktorý dlho nosili v hlave, napokon zrealizoval otec pani Brunovskej, Ing. arch. Vincent Trnkus.
Mnoho vecí vznikalo za pochodu, ale od začiatku sa vedelo, ako dom bude vyzerať. Projekt sa rodil dosť dlho. Tvar síce pôsobí excentricky, ale spôsob stavania je tradičný a na dome nie je nič, čo by sa vymykalo klasickým postupom. Je to výlučne slovenský dom. „Dôležité je použiť dobré materiály. Základom pre nás boli kameň, tehla a drevo,“ vraví pán domu.
Najhorší zážitok je strecha
Starosti so stavebnými firmami má dnes hádam každý, kto chce niečo postaviť alebo prestavať. Problém už nie je v ponuke, dokonca často ani v peniazoch. Ako sa hovorí - nejsou lidi. „Musím povedať, že na majstrov som mal šťastie,“ spomína Daniel Brunovský. „Bola to miestna partia, v ktorej sa všetci perfektne zhodli. Robilo sa to skutočne za ideálnej zhody okolností. Iba strecha bola úplná katastrofa. Zavolali sme si pokrývačov a doteraz som presvedčený, že nedostali od firmy zaplatené, lebo robotu na streche dokonale flákali.“
Také malé dobrodružstvo
Ako dieťa sem Daniel Brunovský často chodieval k starému otcovi na prázdniny. Výtvarník je všade tak trochu exot, preto si uvedomuje, že pre domácich bude stále iba prišelcom. Dedina je síce už dlho predmestím Bratislavy, ale jej mentalita sa nemení.
„Niektorí ľudia boli z domu trochu prekvapení, ale väčšinou mali pozitívne reakcie. A čo si myslí dedina, po tom nepátram, lebo sa to ani nedá. Nie som typ Bratislavčana, ktorý keď príde na dedinu, hneď má pocit, že s okolím treba splynúť. Skôr si myslím, že keď sa človek správa normálne, tak ho akceptujú. Mesto a dedina, to sú iné kultúry. Ľudia v nich majú spoločnú vlastne iba vládu,“ hovorí s úsmevom Daniel Brunovský. Budovanie príbytku býva pre mnohých dobrodružstvom, ktoré sa občas končieva aj infarktom. Našťastie, tu sa tak nestalo.
EVA ANDREJČÁKOVÁ
FOTO SME - ĽUBOŠ PILC
