Pani Vlaste syna po pôrode nik neukázal, o návšteve manžela na izbe ani nesnívala.
ILUSTRAČNÉ FOTO – ARCHÍV
Ja som tých prvých aj druhých stretla počas svojho života neúrekom. V detstve som mala časté angíny. Boli šesťdesiate roky a lekári k chorým deťom chodievali do bytu. Keď som bola chorá, rodičia ku mne vždy zavolali doktora Guttmana. Na ruke mal vytetované číslo z koncentračného tábora. Bol láskavý, žartoval a injekcie od neho neboleli.
Vtedy som si myslela, že všetci lekári sú dobrí muži
V puberte som chodievala ku gynekológovi Ramhartnerovi. Keď som vyľakaná vstupovala do jeho ambulancie, vždy sa usmial a podal mi ruku. Posadil sa ku mne, najskôr sa so mnou rozprával len tak o živote, až potom o chúlostivých problémoch, o ktorých sa dievčatám hovorí veľmi ťažko.
Jedného dňa som sa k nemu zasa vybrala, no sestričky mi povedali, že zomrel. Bola to pre mňa ozajstná strata. Plakala som ako za blízkym človekom. Dodnes si pamätám stisk jeho ruky, ktorú podával každej pacientke. Pri vstupe, aj pred odchodom. Taká maličkosť!
Keď som študovala na vysokej škole, zachvátili ma prudké bolesti, a tak môj priateľ, dnes už manžel, zavolal sanitku, ktorá ma zaviezla na pohotovosť do nemocnice na Bezručovu ulicu. Bolo mi neskutočne zle, priateľ na to upozorňoval každý okoloidúci biely plášť, ale márne. Musela som čakať a čakať. Vyšetrenie aj po 25 rokoch nemôžem označiť inak, iba ako bezohľadné a brutálne. Vtedy som krvácala do brušnej dutiny, ale doktor ma poslal domov s tým, že mi nič nie je, že som len ďalšia „hysterická baba“. Mojím šťastím bolo, že som na chodbe odpadla, teda celkom skolabovala. O hodinu ma už operovali.
To budete mať dovtedy, kým vás nezrazí električka
Na konci univerzitného štúdia som sa vydala a čoskoro otehotnela. Príjemná vysokoškolská gynekologička s barlou sa tešila aj smútila s pacientkami. Nezabudnem, ako mi oznámila, že budem mať dieťa.
Horšie to bolo s pôrodom. Opäť stará Bezručka. Ako na prvorodičku tu na mňa sestričky kričali, že si mám to hlasné vzdychanie pri pôrode odpustiť a jedna asistentka, ktorej som sa podvedome chcela chytiť, ma s okríknutím a nechuťou odstrčila: „Neotravujte!“ Hlboký socializmus roku 1978. Bola tam taká atmosféra, že som sa takmer bála opýtať, či sa mi narodilo zdravé dieťa, či vôbec žije, lebo som ho nepočula plakať. Nikto si ma veľmi nevšímal, nikoho nenapadlo ukázať mi ho. Syn bol, chvalabohu, v poriadku, ale ja som dopadla horšie. Pôrodník zabudol vo mne kus placenty, a tak som sa o tri týždne, takmer vykrvácaná a otrávená, vrátila do nemocnice, kde sa mi zrazu venovali urgentne a už na „plné pecky“. Meno doktora, ktorý ma takto „dobabral“, bolo však tabu. Známi mi potom hovorili: „A ty si tam išla rodiť len tak, bez úplatku? Prostota!“
K balíčku nedobrých skúseností patrí jedna z iného oddelenia. V 80. rokoch som mala akýsi ekzém na hornej polovici tela. Starší lekár z kožného sa na mňa mrkol ľadovým pohľadom a s cynickým úsmevom poznamenal: „To budete mať dovtedy, kým vás nezrazí električka.“ Mýlil sa, iný kožný lekár ma vyliečil asi za týždeň.
Ľadový pán doktor
A ešte jedna ukážka komunikácie s pacientom. Na vaječníku sa mi vytvorila cysta a vyšetrujúci lekár, postarší pán, na moju otázku, čo so mnou bude, ako sa to lieči, odpovedal: „Nuž viete, jestvujú rôzne útvary - také, čo samy od seba zmiznú, a také, čo vás zabijú.“ Povedal to s akcentom na druhú časť vety a naozaj s chuťou. Zábava, no nie? Hlavne, keď máte len čosi cez dvadsať.
Neskôr sme sa presťahovali do Nitry. Podľa bydliska som patrila k obvodnému lekárovi, ktorý svojou kamennou tvárou pripomínal Bustera Keatona z éry nemého filmu. Naozaj sa na pacientov nikdy a zo zásady neusmieval. Pôsobil dojmom unaveného, znechuteného muža. Aspoň v ambulancii. Keď do miestnosti vošiel chorý človek s nejakou virózou, ustúpil až k otvorenému oknu a odtiaľ ho na diaľku vyšetroval. Bál sa nákazy. Povrávalo sa, že má radšej svoje holuby ako pacientov. Svoju prácu odviedol, ale bez akejkoľvek účasti.
Aj v Nitre som musela častejšie navštevovať „obľúbenú“ gynekológiu. Podľa obvodu som patrila k odborníkovi asi v mojom veku. Nedovolila by som si označiť ho za zlého lekára, ale u mňa sa fatálne pomýlil. Vytrvalo ma liečil na zápal, hoci som mu vravela, že mám iný pocit a stále bolesti, ktoré na liečbu nereagujú. Moje reči ho veľmi nezaujímali. Až ma napokon počas dovolenky na Považí museli hospitalizovať s mimomaternicovým tehotenstvom v už akútnom stave, po prasknutí a okamžite operovať. Na neveľkú nemocnicu v Považskej Bystrici mám však len dobré spomienky. Vládla tam akási rodinná atmosféra a dokonca veselosť.
Napriek tomu všetkému viem, že dobrý lekár ešte žije. Škoda, že sa nedá klonovať.
VLASTA HOCHELOVÁ
