Tí, čo trpia alebo trpeli depresiou vedia, aké je byť na smrť unavený, nemať silu na nič, nevedieť sa z ničoho tešiť, absolútne stratiť záujem aj o to, čo ich skôr tešilo, aké je hodiny presedieť bez pohybu, lebo telo je paralyzované, neschopné pohybu a myseľ to nezvláda, aké je prežívať silnú vnútornú bolesť, ktorá zaživa rozožiera vnútro ako kyselina a rozkladá ho na myriadu kúsočkov, ktoré nemožno pozliepať...
Takí by to určite šmahom ruky vymenili za občasné pocity smútku a melanchólie, ktoré zažívame všetci a sú neoddeliteľnou súčasťou nášho vnútorného sveta. „Obyčajný“ smútok často zvykneme označovať ako depresiu alebo depku, nie je to však to isté.
Príčiny sú rôzne
Depresia je skutočný chorobný stav a nemusí byť iba dôsledkom nejakých vonkajších okolností, ako je napríklad úmrtie blízkej osoby, rozchod s partnerom, strata zamestnania, vážne choré dieťa a pod. Príčinou môžu byť aj rôzne biologické faktory, súvisiace napríklad aj s genetikou, hoci nie je dedičná depresia, ale skôr určitá duševná zraniteľnosť.
Pri depresii nastáva v mozgu chemická nerovnováha a dôsledkom sú potom stavy únavy, úzkosti, negatívne pocity, strata schopnosti rozhodovania a pod. Depresia sa u niekoho môže objaviť raz, u iných sa objaví v záťažovom období, napríklad známa popôrodná depresia, a sú aj takí, ktorí s ňou bojujú po celý svoj život. Depresiu môže spúšťať aj užívanie niektorých liekov, alkohol, drogy, ale na jej vzniku sa môže podpísať aj nedostatok denného svetla.
Nie vždy je to depka
Psychiatrička Andrea Heretiková Marsalová z bratislavskej REA-Ambulancie psychiatrie a psychoterapie vysvetľuje, že na rozhodnutie, či a ako liečiť depresiu, treba najskôr potvrdiť diagnózu, preto je potrebné vyhľadať psychiatra, prípadne psychológa.
„Nie vždy znamenajú depresívne príznaky depresiu!,“ hovorí lekárka, „a naopak, niekedy stavy, ktoré ako depresia nevyzerajú, depresiou sú. A navyše, nie každá depresia sa lieči rovnako! Preto je nevhodné zháňať si lieky cez známych a samoliečiť sa.“
Smútok a zlá nálada však patria k nášmu životu, problém nastáva, ak nadobudnú patologické rozmery. Dnes často – napríklad aj pod vplyvom rôznych mediálnych obrazov - podliehame dojmu, že by sme mali byť veselí, pozitívne naladení, s nadhľadom zvládajúci problém každého kalibru. Patrí to k falošnému obrazu úspešného človeka. Možno aj pod tlakom takýchto vplyvov vyčleňujeme pocity, ktoré sú úplne prirodzené a bez nich náš život ani nie je možný.
Zlé nálady sú prirodzené
Ak sa ocitneme v zajatí depresie, naše prežívanie môže byť ešte viac kaličené, lebo sa nielen necítime dobre, ale navyše sa ešte aj obviňujeme z toho, že niečo nie je v poriadku, ak máme negatívne pocity. Klinický psychológ a psychoterapeut Martin Miler z psychologickej ambulancie Ars Viae dodáva, že je prirodzené, že naša nálada raz stúpa, inokedy klesá, dôležité je, aby výkyvy neboli príliš veľké, aby neboli dlhodobo hore alebo dolu.
„Z hľadiska psychopatológie nie je v poriadku, ak má človek dlhodobo neprimerane dobrú náladu, vtedy je manický, znižuje sa kvalita jeho výkonov. Úplne v poriadku je aj dobrá, aj zlá nálada, istá depresívna rozlada alebo nie príjemné emócie patria tiež do nášho života,“ hovorí psychológ.
Psychiater alebo psychológ?
Pýtate sa, kto je na liečbu depresie vhodnejší? Závisí to od toho, o aký druh depresie ide a v akom je štádiu. Lekári podľa hĺbky odlišujú ľahkú, stredne ťažkú a ťažkú depresiu, ťažká môže byť nepsychotická a psychotická.
„Zjednodušene možno povedať, že ľahké formy depresie sú vhodné na liečbu psychoterapiou. Stredne ťažké formy je vhodné liečiť kombináciou antidepresív a psychoterapie, psychoterapia by mala byť skôr podporná, teda nie je vhodná analýza konfliktných a ťažkých tém,“ hovorí psychiatrička.
Liečba ťažkej depresie patrí podľa odborníčky vždy do rúk psychiatra, často vyžaduje hospitalizáciu, nevyhnutné sú antidepresívne lieky, u niektorých pacientov, napríklad tých, čo dostatočne nereagujú na lieky, treba pristúpiť aj k elektroliečbe. Dodáva, že psychoterapia je v akútnej fáze ťažkej depresie nevhodná.
Chémiou sa pchať nebudem
Ľudia sa často užívania liekov na depresiu obávajú. Ako príčiny obáv udávajú, že nechcú do seba „pchať chémiu“, boja sa poškodenia pečene, nepríjemných vedľajších účinkov, bludného kruhu – že im po vysadení liekov bude ešte horšie, a tak ich budú musieť stále užívať.
Lekárka vysvetľuje, že v súčasnosti je k dispozícii celý rad antidepresív, ktoré sa dobre znášajú. Každý liek môže mať podľa jej slov nežiaduce účinky, preto treba vybrať čo najvhodnejší. Liečbu treba „ušiť na mieru“, na konkrétne príznaky depresie, ale aj s ohľadom na iné ochorenia a lieky, ktoré pacient užíva.
„Antidepresíva sa nasadzujú postupne, dávka sa stanovuje tak, aby bola účinná a neboli prítomné nežiaduce účinky. Pacient od antidepresív nie je závislý, len je na lieky nastavený, takže vo vhodnom čase je možné ich vysadiť. Liečba by v nekomplikovaných prípadoch mala trvať minimálne pol roka od vymiznutia príznakov,“ hovorí psychiatrička.
Z hľadiska vzniku závislosti sú podľa nej rizikové niektoré lieky na spanie a na upokojenie. Odporúča ich užívať len pod lekárskym dozorom, počas krátkeho časového obdobia a nemali by nahrádzať liečbu antidepresívami.
Liečbu sami neprerušujte
Samovoľné prerušenie liečby je chyba, s ktorou sa spájajú aj riziká. Lekárka upozorňuje, že pri predčasnom vysadení antidepresív hrozí znovuvzplanutie príznakov depresie, pri rýchlom vysadení, môžu vzniknúť príznaky z vysadenia – točenie hlavy, nevoľnosť, zmeny tlaku, nespavosť a pod.
Účinky liekov sa začnú prejavovať po jednom až troch týždňoch, niekedy liek treba vymeniť za iný alebo kombinovať viaceré, skrátka, liečbu treba „ušiť na mieru“. Užívať lieky treba aspoň pol roka po tom, ako sa stav zlepší a niekedy to trvá aj dlhší čas. Ide totiž súčasne aj o prevenciu opakovaného vzplanutia depresie.
Ani u psychológa to nie je na krátko
Podľa Martina Milera treba rátať s horizontom troch až šiestich mesiacov. „Dá sa predpokladať, že sú klienti, ktorí významne benefitujú už po niekoľkých stretnutiach, ale psychoterapia je dlhodobejšia záležitosť. Je potrebné, aby sa mozog ‚preladil‘, pychoterapia totiž nie je len o tom, že mení myslenie pacienta, ale podľa súčasných zistení sa dá predpokladať, že mení aj metabolické procesy či expresiu niektorých génov a pôsobí aj na vytváranie nových synaptických spojení, resp. prerušuje staré dráhy a pod.,“ vysvetľuje psychológ
Aké sú riziká, ak sa nelieči
Najväčším rizikom je samovražda. „Výnimočne hrozí aj rozšírená samovražda, keď ťažko depresívny človek môže zabiť blízkeho človek – ‚aby netrpel‘, a potom seba. Príznaky ťažkej depresie sú trýznivé, pri neliečení hrozí, že budú trvať dlho,“ hovorí lekárka.
Navyše, pri zlom psychickom stave sa podľa nej zhoršuje aj telesné zdravie, zvyšuje sa riziko napr. srdcovo-cievnych ochorení, vertebrogénnych ťažkostí, tráviacich, či kožných problémov, zhoršuje sa pamäť. „A neliečená depresia môže viesť aj k sekundárnemu užívaniu alkoholu, či iných návykových látok a liekov, napríklad na upokojenie, spanie, proti bolesti.“
Ako mu pomôcť
Ak máte vo svojom blízkom okolí niekoho, kto trpí depresiou, možno vás bude zaujímať, ako sa k nemu správať, aby ste mu pomohli. Podľa Martina Milera netreba jeho ochorenie zľahčovať, ale ani vnímať ako katastrofu, tragédiu. Treba ju riešiť ako akékoľvek iné ochorenie. Na druhej strane zasa neodporúča prílišné snahy takého človeka umelo rozveseliť, nútiť ho napríklad pozerať komédie, mysliac si, že mu to zlepší náladu.
„Môže to byť dokonca kontraproduktívne, pretože človek trpiaci depresiou si uvedomuje, že nie je v tej chvíli schopný smiať sa a cítiť sa dobre, čo ho ešte viac frustruje.“ A treba si uvedomiť aj to, že človek s depresiou sa počas liečby môže meniť a meniť sa môžu aj niektoré jeho prejavy.
„Za depresiou môžu byť často schované aj potlačené agresívne impulzy, napríklad hnev, a v rámci terapeutického pôsobenia sa tieto emócie budú uvoľňovať, pacient bude hľadať svoju polohu, ako optimálne vyjadriť tieto emócie. Môže sa stať, že bude nevrlý, podráždený, začne sa presadzovať. Vtedy je veľmi dôležitá tolerantnosť a schopnosť okolia, nakoľko ho bude ochotné prijať aj s jeho zmeneným správaním,“ vysvetľuje psychológ.
