ILUSTRAČNÉ FOTO – ĽUBOŠ PILC
On – detský lekár, takmer päťdesiat rokov vypisoval recepty, liečil deti na oboch koncoch Slovenska, ona zdravotná sestra – pichla nespočetné množstvo injekcií a utierala detské slzy. Aj on, aj ona vedia, že nikto nie je na umieranie dosť pripravený. Vlani pred Vianocami mali ešte plnú čakáreň detí. V utorok ešte plno plánov, v stredu fatálnu diagnózu.
S pani Ruženou z Malaciek sme sa stretli v ambulancii paliatívneho oddelenia Národného onkologického ústavu v Bratislave, kde primárka jej manželovi vyberala vodu z pľúc.
„Manžel je už zmierený. Hovorí, že prežil krásny život. Prijal posledné pomazanie, vyspovedal sa. Už je slabulinký ako dieťa, ani neje, len leží a ja ho aj tridsať ráz za deň obraciam. Keď už nevládzem, tak mi povie, však už to dlho nebude trvať. Už to vydrž, Ruženka, tak by som ti želal, aby aj teba mal kto držať za ruku, keď sa pominiem,“ rozprávala žena, ktorá sa pripravovala na smrť svojho muža.
Vtedy v ambulancii 75-ročný lekár zachytil lekárkinu ruku, dlho ju držal a položil jej otázku, na ktorú sa odpovedá najťažšie.
„Pani doktorka, ako dlho tu ešte budem?“
O mesiac na to mi pani Ružena takto opísala jeho umieranie:
„Zomieral doma desať až dvanásť hodín. Jeho smrť by som nazvala hrôza na Titanicu. On mal skutočne veľa vody nielen v boku, ale začala mu rýchlo stúpať i ku chorému, zničenému, dobrému srdiečku. Cítila som, ako mu voda zaplavuje pľúca, srdce, stúpa až ku hlave. Večer som si sadla k nemu do kresla, trocha som aj podriemkávala, ale len tak, že som počula každý jeho ston. Boli to stony topiaceho sa človeka, ktorému sa tak ako na Titanicu už nedalo pomôcť. Prosil ma, aby som mu spievala ako na Titanicu. Blíž, k tebe, bože môj, len k tebe blíž.
Najväčšia kríza sa začala po siedmej večer a trvala do pol tretej ráno. Držala som ho za ruku, bol celý čas pri vedomí, tak som sa osmelila a spýtala sa ho, keďže sme vedeli, čo nás čaká, či je hrozné to umieranie. Povedal veľmi, ale samému alebo v nemocnici by to bolo na zúfanie. Kvílil už iba od dusenia, bojoval statočne ako skutočne topiaci sa, už mu aj voda pomaly vytekala z úst, neskôr z očí, ako veľké slzy. Stále sa pýtal, aký je deň a koľko je hodín, či už bude ráno. Potom som zrazu uvidela jeho veľké vyvrátené, ako obloha modré oči, ktoré stáli nehybne. Zachytila som ich a prosila, aby ešte neumieral. To bolo všetko. Smrť už vykonala svoje dielo a vzdialila sa. Tú pieseň mu hrali aj nad hrobom.“ (uj)
