Dnes je tisovec doma na severoamerickom kontinente v štátoch okolo Mexického zálivu, v poriečí Mississipi a na severe po Indianu a Illinois. Do Európy bol zavedený v roku 1640. Pestuje sa v parkoch a okolo vodných nádrží, pretože obľubuje vysokú spodnú vodu.
Tisovec má dva typy výhonkov: dlhé – makroblasty, zelené až červenkasté a skrátené – brachyblasty, iba do 10 cm dlhé, dvojradové, na jeseň opadávajúce aj s ihlicami. Ihlice sú krátke, do 1,5 cm, čiarkovité, na báze zúžené, svetlozelené, na jeseň hnednú a opadávajú.
Kvety má jednodomé a rôznopohlavné, teda obe pohlavia na jednom strome. Šiška dozrieva a rozpadáva sa na jeseň, vypadávajú z nej trojhranné nepravidelné semienka bez krídla.
Tisovec tvorí svetlé porasty, často s dubmi a javormi v mierne kontinentálnej klíme s prevahou dažďov v letnom období. Nedarí sa mu na suchých stanovištiach s nízkou hladinou spodnej vody. Koruna je šľachtiteľsky tvárna a poznáme formy s previslými konármi, riedko alebo husto zakonárené, stĺpovité koruny a najrozličnejšie kríčkovité formy.
Okrem toho, že svojou svetlozelenou korunou pôsobí ozdobne, zaujímavé sú aj jeho dýchacie korene, ktoré volajú tiež „kolená“. Možno práve týmto spôsobom znáša tisovec aj dočasné zaplavenie.
Tisovce sú u nás pomerne vzácne, ale skameneliny listov a vetvičiek z hnedouhoľných oblastí prezrádzajú, že už v treťohorách boli tisovce rozšírené po celom svete a zanechali sa nám po celej Európe vo forme hnedého uhlia. A zaujímavé je, že pred tými dvadsiatimi miliónmi rokov bol tisovec dvojradový už taký istý, ako je dnes. Iba tu bol doma a dnes je americkým exotom.
ANASTÁZIA GINTEROVÁ
