Otcom mesta Pezinok sa očividne darí. Určite to bude tým vychýreným vínom, lebo víno, ako sa vie už dlhé veky, je zdravé. Prospieva dobrému apetítu i tráveniu a dáva rozlet aj pre stav duše, najmä v rovinách tvorivých, ktoré sú u nás využívané (ak nejde o kradnutie) poskromne. Pivo uspáva, ďalej ako po dvere krčmy sa umelec nedostane, a pálenka ho obracia navnivoč aj so zvyškami mozgových buniek.
Okrem zdravého vína sa však môžete cítiť v Pezinku aj ako doma. Pribudol čerstvo opravený Meštiansky dom s krásnym nádvorím, dobrou kuchyňou a pre racionálnych romantikov je tam bazár so širokým záberom: od čašníckej buksy, cez rádiá z 50-tych rokov, až po napríklad turistický batoh. O ulicu ďalej je vynovený Pezinský dom, pri kostole dokonca Internet-café s výbornými čajmi a mayskými reliéfmi.
To všetko je však nič oproti tomu, keď môžete v Pezinku, lepšie povedané, v jeho starých vínnych pivniciach, byť úplne a naozaj doma. Minulý rok na sv. Martina, po prvom stáčaní nového vína, pozvali vinári všetkých k sebe do pivníc, kde ponúkali svoje čerstvé umelecké diela. V dvanástich pivniciach v meste (a ešte vo dvoch v Modre) sa o vás srdečne starali, nefalšovane vám priliali „na zdravie“ a žičlivo nalievali zo značiek, na ktoré ste ukázali prstom. Predpokladalo to zakúpenie Vínneho pasu s mapkou za 200 korún, do ktorého jednotliví vinári dávali svoje pečiatky. (Potom hrozilo aj nejaké žrebovanie, ale kto by na to myslel?) K tomu vám pridali v informačnej kancelárii mestského úradu aj účastnícku korkovú placku so štipcom na klopu kabáta, a hlavne koštovací pohárik na stopke.
Z pezinskej mestskej hmly sa vynárali skupinky putujúcich ochutnávačov – s pohárikmi v ruke ako z Felliniho filmu. Vzájomne sa zdravili a informovali o svojich hodnoteniach pivníc, napríklad aj tých, ktoré sú inak neprístupné. Pod mestským úradom, pod farou, pod múzeom. Tento pivničný, teda aj architektonický zážitok, spolu s atmosférou je to, čo sa nedá kúpiť ani predať, a okrem Felliniho ani umelo vytvoriť. Bude sa opakovať aj tohto roku.
Hrozno dozrelo, v Grinave pri ceste už dlho ponúkajú burčiak. Teším sa – s povzdychom, zdá sa, večným: viem si predstaviť takúto atmosféru na celom Slovensku, veď je tu krásne a sme tu doma. Len či všetci zdraví?
FERO GULDAN
