Bývalý prezident USA Ronald Reagan už roky bojuje s Alzheimerovou chorobou. FOTO –ARCHÍV
id (A-beta), je hlavnou prísadou v malých vláknach (amyloid či senilná škvrna), ktoré sa nahromadia v medzerách medzi nervovými bunkami v mozgoch pacientov s Alzheimerom. Rast senilného plaku postupne spôsobí, že nervové bunky prestávajú fungovať a postupne sú úplne zničené. Preto má choroba nezadržateľný degeneratívny priebeh.
A-beta je považovaná za toxickú pre nervové bunky, zvlášť nebezpečná je, keď sa nahromadí v týchto vláknach. Rast A-bety je hlavným iniciátorom štartujúcim Alzheimera. Preto sa dnes vyvíjajú terapie, ktoré by zabránili jej produkcii, odstránili ju, ak už bola vyprodukovaná, alebo znížili jej toxicitu. Zatiaľ však nie je celkom jasné, ktorý terapeutický prístup sa ukáže ako efektívny a či môže byť terapia na liečbu Alzheimera efektívna aj v prevencii jej vzniku.
Podpora imunitného systému
Jedna stratégia používajúca typ Alzheimera v myši, zahŕňa odstránenie A-bety tým, že sa pacientov imunitný systém presvedčí, aby vyvíjal protilátky, ktoré by sa na ňu špeciálne zameriavali. Keď protilátky zmenia spôsob produkcie A-bety v mozgoch očkovaných myší, počet senilných plakov prudko klesne, čo prináša výrazné zlepšenie poznávacích funkcií zvierat. Tieto výsledky dávajú nádej, že môže byť použitý podobný prístup využívajúci imunitné odpovede na zastavenie rozvoja Alzheimera u ľudí. Zmiernenie niektorých existujúcich symptómov spôsobí, že sa postihnuté nervové bunky (nie však mŕrtve) spamätajú z toxických následkov A-bety.
Terapia zameraná na odstránenie kmeňových buniek podobné zlepšenie však neprinesie. Na rozdiel od Parkinsonovej choroby, postihuje Alzheimer mnoho rôznych typov nervových buniek v mnohých rôznych častiach mozgu, čo spôsobuje, že je veľmi ťažké zorganizovať ich koordinované odstránenie a znovuspojenie. Navyše, keď odstránime stratené bunky, neobnovíme tým stratenú pamäť ani poznávacie schopnosti. Napokon, pokiaľ nezastavíme nadprodukciu A-bety, nové bunky budú nakoniec tiež zničené.
Terapia prevenciou proti nárastu ničiteľov
Iné terapeutické stratégie sú sľubnejšie, zameriavajú sa na A-betu ešte predtým, ako môže zničiť nervové bunky. Jedna z týchto potenciálnych liečebných praktík používa zlúčeniny určené na prevenciu toho, aby sa A-beta nahromadila do toxických vláken, ktorých nárast nakoniec spôsobí nefunkčnosť nervových buniek a následnú smrť. Ďalší radikálnejší prístup sa zameriava na produkciu samotného A-peptidu tým, že spomalí dva APP enzýmy.
Doteraz medicína nedisponuje dostatkom dôkazov o tom, ktorú z potenciálnych liečebných praktík zvýhodniť pred inou. Hlavnou výhodou utlmenia produkcie gama-sekretázy či beta-sekretázy je, že sa môže uskutočňovať pomocou podaných liekov. To umožňuje lekárom naordinovať pacientovi individuálne potrebnú dávku a prerušiť liečbu, keby sa objavili toxické vedľajšie účinky. Na druhej strane je možné, že adekvátne utlmenie enzýmu bude vyžadovať dennú aplikáciu liekov. A to je najväčší problém pre pacienta, ktorého pamäť bola poškodená klinickou demenciou spôsobenou Alzheimerovou chorobou.
Očkovanie zase umožňuje normálny priebeh imunizácie nasledovaný periodickými (ročnými, polročnými, atď.) revakcináciami. To ho robí vhodným ako pre dementných pacientov, tak pre dlhodobú preventívnu liečbu pre individuálnych pacientov, ktorí majú prejavy symptómov choroby pred sebou. Aj tieto výhody môžu byť však vyvážené rizikom, že dlhodobé očkovanie môže v kombinácii s ľudským proteínom u niektorých pacientov vyvolať autoimunitnú chorobu. Toto riziko by mohlo byť zredukované podávaním hotových protilátok, ktoré by útočili na A-betu. Takýto postup môže byť užitočný najmä u starších ľudí, ktorých imunitný systém dostáva často iba slabé odpovede.
Kedy začať s liečbou?
Ak sa niektorá z týchto liečebných metód ukáže ako efektívna a relatívne netoxická, kedy by mala byť použitá? V ideálnom prípade by mala byť aplikovaná v ranom štádiu Alzheimerovej choroby, keď už boli detektované biochemické abnormality, ale ešte nemali šancu spôsobiť značnú škodu nervovým bunkám. Vysoké riziko u individuálnych osôb, zvýraznené prítomnosťou zdedených genetických determinantov by mohlo byť vhodne liečené už v priebehu dospelosti.
Bohužiaľ, okrem menej ako 5 percent, však vo všetkých ostatných prípadoch Alzheimera, u ktorých je silný rozpoznateľný determinant, je momentálne nemožné jednoznačne určiť, u koho sa choroba v nasledujúcich niekoľkých rokoch prejaví. To znamená, že vedecký výskum môže predbehnúť sám seba. Akokoľvek vyvíjané liečebné metódy - či už imunitné odpovede, či chemické protokoly - splnia svoj prísľub. Nemôžu byť plošne a pritom efektívne aplikované, pokiaľ chýbajú spoľahlivé testy na stanovenie ranej, predklinickej formy Alzheimerovej choroby.
Project Syndicate
Autor: Peter H. St George-HyslopAutor je profesorom medicíny na Torontskej univerzite, riaditeľom Výskumného centra neurodegeneratívny
